Vznikom nového Česko-slovenského štátu narástol hospodársky tlak aj na železnice. Zastarané rušne bývalej monarchie už nevyhovovali nárokom na rýchlosť a hospodárnosť. Ich vysoké prevádzkové náklady prinútili Československé štátne dráhy (ČSD), zaobstarať si nové rušne. Po menej vydarenej rade 365.0, ktorá nesplnila prevádzkové očakávania a bola nasadzovaná na osobnú dopravu sa ČSD rozhodlo objednať nové rýchlikové rušne. Výroba týchto rušňov bola zadaná do Škodových závodov v Plzni.
Požadovaný stroj mal byť trojvalcový na prehriatu paru a s tendrom. Požiadavky boli zadané na základe skúseností s rovnomerne rozloženými čapmi posunutými navzájom o 120° a z toho vyplývajúceho kľudnejšieho chodu rušňa. Označenie rušňa malo byť 386.0 , usporiadanie osí 2’C 1‘, s nápravovým tlakom pri spriahnutých nápravách 16 ton. Stavbu týchto rušňov riadil švajčiarsky konštruktér Oskar Dolch, v tom čase vedúci konštrukčnej dielne. V roku 1926 boli vyrobené prvé rušne s označením 386.001 – 386.006. Po technickej stránke bolo na rušni uplatnených mnoho noviniek. Jeho kotol bol v tej dobe najväčším u nás vyrobeným kotlom. Mal 53 žiarnic a 158 plameníc a bol stavaný na tlak 13 barov. Na rušni bol použitý malotrubnatý prehrievač pary, nízky liatinový komín s korunkou, ovládanie piesočníka bolo pneumatické, piesty posúvačov (šupátok) boli hliníkové. Činnosť vyrovnávača tlaku v parných strojoch znač. Winterthur bol závislý od obsluhy regulátora. Novinkou bol aj dvojdielny rám rušňa z vanádiovej ocele. Samotné umiestnenie a výroba trojvalcového stroja so sklonom stredného piestu 1:10 bolo tiež veľmi zaujímavým technickým riešením u tohto rušňa. Prvá a hnacia náprava boli zalomené, rozvod rušňa bol typu Heusinger so samostatným pohonom každého posúvača. Rušeň mal samočinnú a priamočinú tlakovú brzdu Westinghouse a automatickú saciu brzdu Hardy. Na ľavej strane pod búdkou bol injektor na výfukovú paru Fridmann LF XI a na pravej nesací injektor BZ11. Na mazanie rušňa boli použité mazacie lisy FSA a mazanie valcov zabezpečovali lisy LD. Prvá séria rušňov nemala usmerňovacie plechy. Skúšobné malé usmerňovacie plechy boli dané až na rušeň 386.006. ČSD tieto rušne prevzalo v máji 1926, avšak s označením 387.0 pre ich nadmerné nápravové zaťaženie. Prekročenie nápravového tlaku sa však ukázal ako vážny problém, pretože väčšina tratí na sieti ČSD nebola stavaná na takýto vysoký nápravový tlak. Druhá séria rušňov bola vyrobená v roku 1930 s inventárnymi číslami 387.007-387.011. Nemali ešte usmerňovacie plechy. Regulátor bol ovládaný z pravej strany kotla (prvých 6 strojov malo ovládanie regulátora vedené vnútrom kotla). Taktiež bol namontovaný nový rýchlomer značky Telloc. Rušne už mali tlakovú brzdu, elektrické osvetlenie. Zásadná zmena bola prevedená v ťažisku rušňa, už kvôli spomínaným prekročeným nápravovým tlakom a celkovej váhe rušňa. Tretia séria rušňov s inventárnymi číslami 387.012 – 21, bola vyrobená v roku 1932. Na tejto sérii sa oproti predchádzajúcim rušňom previedli vážnejšie zmeny v konštrukcii kotla. Počet žiarnic sa zvýšil na 126, počet plameníc sa naopak znížil na 35. Taktiež boli v peci pridané varné rúry čím sa zvýšila priama výhrevná plocha o 2,3m². Tretia séria už mala dymové usmerňovacie plechy a mala predné vedenie piestov. Výroba strojov rady 387.0 sa realizovala aj v nasledujúcich rokoch. Štvrtá séria sa líšila od tretej série kratšími predstihovými pákami, skráteným unášačom križiaku a najvyššou dovolenou rýchlosťou 120 km/h. Séria bola dodávaná ČSD od roku 1933 s poradovými číslami 387.022 – 026, v roku 1934 s číslami 387.027 – 029, v roku 1935 s číslami 387.030 – 031 a nakoniec v roku 1936 s číslami 387.032 – 033. Piata séria rušňov bola dodaná ČSD v roku 1937. Ani tu konštruktéri nezaháľali. Pre kľudnejší chod a väčší výkon rušňa boli zmenšené priemery valcov na 500 mm. U rušňov 387.042 a 043 bolo zosilnené predné uloženie kotla novou mostovou výstuhou pod dymnicou a na parných valcoch mali zabudované nové nasávacie záklopky. Na vyrovnávanie nápravových tlakov boli do rušňov zabudované automatické vyrovnávače typu Melin. Rušne počas svojej prevádzky prechádzali jednotnými úpravami. Po roku 1945 sa na rušňoch jednotne zavádza oceľová pec, zjednocuje sa počet žiarnic na 134 a plameníc na 33 kusov. Odstraňuje sa sacia brzda, zjednocuje sa aj typ popolníku. Okrem spomenutých úprav sa na rušne dodávali pneumatické odkaľovače, rošty Houlson a šupátka Trofimov. Na niektorých rušňoch boli namontované nové výfukové stojany typu Kylchap s dvojitým komínom. Rušne rady 387.0 jazdili s tendrami označenými radmi 923.0, 923.1 (s automatickým prihrňovadlom, ktoré sa však neosvedčilo), 930.1 (prvé celozvárané tendre u ČSD), 935.0, a 935.1. Rušne boli spočiatku v čiernom prevedení, pohyblivé časti rozvodu boli vo farbe kovu. V roku 1935 sa na rušňoch začína objavovať zelený náter doplnený žltými lemovacími linkami a červenými kolesami a rámom. Na Slovensku boli tieto rušne deponované v RD Bratislava hlavné, odkiaľ zabezpečovali vozbu rýchlikov na ramenách Bratislava – Břeclav a Bratislava – Žilina – Spišská Nová Ves.
Rýchlikový rušeň 387.017 bol vyrobený v Škodových závodoch v sérii s označením 10 Lo 3 pod výrobným číslom 760. Prvá tlaková skúška rušňa bola prevedená 3.9.1932. Skúšobná jazda bola prevedená v areáli Škodových závodov dňa 13.10.1932. Rušeň bol odovzdaný ČSD dňa 21.10.1932 a pridelený do výhrevne Přerov. K rušňu 387.017 bol priradený tender 930.005. Technicko-bezpečnostná skúška bola vykonaná 22.11.1932 na traťovom úseku Zábřeh na Morave – Přerov rýchlosťou 100 km/h. Následne bol dlhšiu dobu v stave Přerovskej výhrevne a nasadzovaný na pražský turnus. V roku 1964 bol rušeň 387.017 už s tendrom 923.003 predisponovaný do výhrevne Brno – Horní Heršpice. Dňa 1. 10. 1964 sa v rámci reorganizácie správy zrušila výhrevňa Horní Heršpice a tak prešiel do výhrevne Brno – dolní. Poslednú časť svojho života prežil opäť v Přerove. Z Brna bol 27.11. 1964 predisponovaný do Přerova, kde bol nasadzovaný na osobné vlaky do Brna a Břeclavi. Posledným dňom riadnej prevádzky pre rušeň 387.017 sa stal 26. marec 1968. Na základe údajov z kotlovej knihy bol rušeň odstavený do zálohy štátnych železníc. Jeho definitívne vyradenie z evidencie ČSD bolo vykonané dňa 23.6.1972 výnosom Federálneho ministerstva dopravy č. 16 465/72-12. Pre dobrý stav kotla bol 31.3. 1972 rušeň 387.017 spolu s 387.019 navrhnutý ako vykurovací kotol pre národný podnik Slovenská Armatúrka Myjava. Tu rušne prežili roky zúrivého šrotovania. Ich záchranu v roku 1980 zastrešilo Považské múzeum v Žiline, ktoré sa podujalo prevziať ich do svojich zbierok. Avšak malá akčnosť múzea a stále narastajúca hrozba zo strany zberačov kovov prinútila zainteresovaných previesť rušne z Myjavy cez Nové Mesto nad Váhom, avšak nie do Žiliny ako sa pôvodne uvažovalo, ale práve do Bratislavy, kde boli rušne strážené a pod dohľadom. Do zbierok Múzejno-dokumentačného centra sa rušne dostali dňa 11.11.1992 bezplatným prevodom od Považského múzea v Žiline na základe zmluvy o hospodárení s národným majetkom č. 119/88.
Tento rušeň je v súčasnosti deponovaný v rušňovom depe Bratislava-Východ (staré depo Rendez) a pripravený na rekonštrukciu.
Zdroj: Klub železničnej nostalgie Bratislava-Východ
Pridajte prvý komentár