Jakovlev Jak-1 (rus. Яковлев Як-1) bolo sovietske stíhacie lietadlo používané počas druhej svetovej vojny. Pôvodne pochádzal z prototypu I-26, od neho odvodené typy tvorili najpočetnejšie stíhacie stroje sovietskeho letectva.
Typ: Stíhačka
Výrobca: Jakovlev
Konštruktér: A.S. Jakovlev
Prvý let: 13. január 1940
Zavedený: 1941
Vyradený: 1945
Hlavný používateľ: ZSSR
Výroba: 1940 – 1944
Vyrobených: 8721 ks
Vznik a vývoj
V januári 1940 dostali sovietske konštrukčné kancelárie od zodpovedných kruhov pokyn vypracovať prototypy nových stíhacích lietadiel, ktoré mali nahradiť zastarávajúce I-16 a I-153. Podľa zadaných špecifikácií sa malo jednať o moderné jednoplošníky s uzavretou kabínou a zaťahovacím podvozkom, poháňané motormi Klimov VK-105P. Sovietske letectvo k tomuto kroku pristúpilo v porovnaní so západoeurópskymi krajinami pomerne neskoro, za čo sovietske letectvo draho zaplatilo v období napadnutia krajiny nacistickým Nemeckom v lete 1941.[1] V januári 1940 vzlietol prvý z dokončených prototypov I-26. Stroj mal na rozdiel od I-22, z konštrukčnej kancelárie Lavočkin, kovovú kostru trupu a drevené krídla. Po vyladení nedostatkov zistených počas skúšobnej prevádzky bol I-26 odporučený na sériovú výrobu a to už mesiac po zalietaní prototypu. Tá sa začala koncom roku 1940, no do napadnutia krajiny nacistami nebolo k dispozícii ešte dostatok strojov a prakticky žiadni vojenskí letci, ktorí by zvládali ich pilotáž.[2] Problémy tiež spočiatku pôsobili nedostatky vo výrobe, ktoré sa však časom odstránili. Do plánov stroja bolo do roku 1941 vnesených až 8000 zmien. Ďalšie tisíce zmien boli pridané v nasledujúcich rokoch. Výrobu, ktorá bola súrená na podnet samotného Stalina, spomalil najprv nedostatok potrebných surovín či súčiastok ako boli palubné zbrane, v dôsledku sťahovania priemyslu ako aj straty mnohých rudných a banských oblastí na západe ZSSR. Typickou chybou bola vysoká tolerancia nepresnosti pri výrobe, ktorá spôsobovala, že každý stroj mal svoje nezameniteľné vlastnosti, čo neraz znamenalo rôzne dlhú ľavú a pravú podvozkovú nohu, či súčiastky, ktoré pre nepresnosť pri výrobe nepasovali na iné stroje rovnakého typu. Ranou pre výrobu bol nálet na fabriku č. 292, v ktorej sa vyrábali Jaky-1 23. júna 1943. Zaujímavé však bolo, že výroba sa po týždni rozbehla i napriek tomu, že továreň bola prakticky zrovnaná so zemou.
Verzie
Jaky-1 boli počas vojny postupne modernizované. Dvomi najvýznamnejšími verziami okrem štandardného Jaku-1 bol Jak-1B vyrábaný od októbra 1942 (4 188 vyrobených kusov), so zníženým trupom za kabínou, bublinovým krytom kabíny, jedným guľometom UBS namiesto dvoch ŠKAS, elektrickou a pneumatickou spúšťou namiesto pôvodnej mechanickej, riadiacou pákou inšpirovanou Messerschmittom Bf 109, novým optickým zameriavačom, vylepšeným chladením, motorom Klimov M-105PF s lepšími vlastnosťami v malých výškach. Jak-1M bol v podstate iba prototyp Jaku-3 s menšou plochou krídel, prepracovaným chladičom, zníženou hmotnosťou a lepším motorom.
Bojové nasadenie
V období napadnutia ZSSR 22. júna 1941 bolo k dispozícii 425 ks Jakov-1 pre ani jeden z nich však neboli k dispozícii vycvičení frontoví piloti. Mnohé zo strojov mali rôzne poruchy s ktorými sa neskúsené pozemné obsluhy nevedeli vysporiadať. Prvé verzie s motormi M-105 trpeli podobne ako ostatné motory s karburátorom na krátkodobý výpadok prísunu paliva pri zápornom preťažení. To však nič nemení na fakte, že Jaky-1 sa čoskoro na fronte osvedčili a boli na rozdiel od svojich súčastníkov ako MiG-3 a LaGG-3 veľmi obľúbené medzi posádkami. Na Jakoch-1 lietali letci legendárneho 586. IAP, do ktorého patrili i dve jediné ženské stíhacie esá Jekaterina Vasilievna Budanovová a Lidija Vladimirovna Litviaková. Stroje si vybrali spomedzi mnohých iných za svoje aj francúzski letci eskadry Normandie-Niemen, alebo poľskí letci.
Technický popis
Jak-1 bol jednomiestny jednomotorový samonosný dolnoplošník. Krídla aj chvostové plochy väčšiny sériových strojov mali drevenú kostru a preglejkový poťah. Neskoršie verzie vyrábané po roku 1942 mali kostru celokovovú. Pohyblivé chvostové plochy boli potiahnuté plátnom. Kostra trupu bola oceľová, krycie plechy boli duralové, zbytok trupu bol krytý plátnom. Radový motor poháňal trojlistú nastaviteľnú vrtuľu. Podvozok bol zaťahovací, hlavné podvozkové nohy sa sklápali do krídel, smerom k trupu, zadné koleso sa zaťahovalo do trupu.
Technické údaje Jak-1
Rozpätie: 10,25 m
Dĺžka: 8,48 m
Nosná plocha: 17,15 m²
Prázdna hmotnosť: 2 364 kg
Vzletová hmotnosť: 2 844 kg
Motor: Klimov M-105P s výkonom 783 kW, neskôr Klimov VK-105PA alebo PF s výkonom 880 kW.
Výkony
Maximálna rýchlosť: 573 km/h (592 km/h – Jak-1b)
Výstup do 5000 m: 5,3 min.
Dostup: 9 500 m (10 050 m – Jak-1b)
Dolet: 700 km
Plošné zaťaženie: 168 kg/m²
Pomer hmotnosť/výkon: 0,31 kW/kg
Výzbroj
Nesená výzbroj:
1x kanón ŠVAK kalibru 20 mm strieľajúci dutým hriadeľom vrtule a 2x synchronizovaný guľomet ŠKAS kalibru 7,62 mm
Podvesená výzbroj:
2x 100 kg bomby alebo 6 neriadených rakiet RS-82 na závesníkoch pod krídlom
Jakoviel Jak-3
Jakovlev Jak-3 (po rusky: Яковлев Як-3) bolo úspešné sovietske stíhacie lietadlo používané od polovice druhej svetovej vojny na východnom fronte. Vzniklo postupným zdokonaľovaním strojov Jak-1M.
Typ: Stíhačka
Výrobca: Jakovlev
Konštruktér: A.S. Jakovlev
Prvý let: apríl 1943
Zavedený: júl 1943
Vyradený: 1945
Hlavný používateľ: ZSSR, Normandie-Nemen a Poľsko
Výroba: 1943 – dodnes[1]
Vyrobených: 4848 ks
Vznik a vývoj
Konštrukčná kancelária A.S. Jakovleva v priebehu vojny postupnou modernizáciou strojov Jak-1M dosiahla vznik nového stroja. Jak-3 ako bol nazvaný mal menšie rozpätie krídel, nový motor VK-105PF a kvapkovitý krytk kabíny. O poznanie bola zvýšená i aerodynamika, olejový chladič pod motorom bol bol presunutý do koreňov krídel, boli tiež zmenšené prívodné a výstupové otvory chladiča kvapaliny pod trupom, ktorý bol navyše viac zapustený do trupu. Novinkou boli duralové nosníky krídel (u predošlých verzií drevené), a odnímateľné duralové plechy pokrývajúce motor a trup v oblasti kabíny. Kostra trupu za kabínou bola potiahnutá plátnom. Zosílená bola i výzbroj, ktorá pozostávala z 20 mm kanónu ŠVAK strieľajúceho dutým hriadeľom vrtule a dvoch veľkorážnych 12,7 mm guľometov UBS. Napriek tomu bol stroj o 200 kg ľahší ako jeho predchodca, dosahoval úctihodnú rýchlosť 660 km/h, bol nadmieru obratný a mal dobrú stúpavosť. Vo výške 1000 m dokázal Jak-3 bezproblémovo vymanévrovať i najobratnejšie nemecké Bf 109G-2.[2] Koncom vojny sa objavili novšie verzie Jaku-3, ktoré používali silnejší motor VK-107 A, ktorý mal 1700 k a výzbroj pozostávajúcu z dvoch 20 mm kanónov UBT a jedného 37 mm kanóna N-37, pod označením Jak-3U boli však zavedené až po skončení druhej svetovej vojny. Po roku 1991 firma Jakovlev začala Jaky-3 opäť v omedzenej miere vyrábať s americkými motormi pre bohatých zberateľov.
Variuanty
– Jak-3 – základná verzia
– Jak-3 (VK-107A) – s motorom Klimov VK-107A (1,230 kW, 1,650 k), dvoma 20 mm kanónmi Berezin B-20 so 120 nábojmi pre každý. Okrem niekoľkých prototypov bolo postavených v rokoch 1945 a 1946 48 celokovových strojov dosahujúcich skvelých 720 km/h vo výške 5 750 m, ich slabinou bol motor VK-107, ktorý mal však tendenciu sa prehrievať a tak bolo od tejto kancepcie nakoniec ustúpené v prospech typu Jak-9.
– Jak-3 (VK-108) – s motorom Klimov VK-108 (1,380 kW, 1,850 k), 23 mm kanónom Nudelman-Suranov NS-23 so 60 nábojmi. stroj dosahoval vo výške 6 290 m rýchlosť 745 km/h, ale počas skúšok trpel prehrievaním motora podobne ako Jak-3 s dvoma 20 mm kanónmi Berezin B-20.
– Jak-3K – určený na boj proti tankom mal 45 mm kanón Nudelman-Suranov NS-45, bolo však vyrobených iba niekoľko málo kusov, ktoré sa neosvedčili. Robustnejší Jak-9K bol pre podobné účely lepším strojom.
– Jak-3P – vyrábaný od apríla 1945 do polovice roku 1946, vyzbrojený tromi 20 mm Berezin B-20 so 120 nábojmi pre kanón strieľajúci hriadeľom vrtule a 130 nábojmi pre kanóny nad motorom. Takáto palebná sila bola v tej dobé úctihodná. BOlo vyrobených 596 ks.
– Jak-3PD – výškový stroj s motorom VK-105PD a jedným 23 mm kanónom Nudelman-Suranov NS-23 so 60 nábojmi, dosahoval výšok 13 300 m, do výroby sa však kvôli poruchovosti motora nedostal.
– Jak-3RD známy tiež ako (Jak-3D) – experimentálny stroj s prídavným raketovým motorom Gluško RD-1 na tekuté palivo a ťahom 2,9 kN. Motor bol umiestnený v modifikovanej chvostovej časti stroja. Výzbroj 23 mm kanón NS-23 so 60 nábojmi. 11. mája 1945 stroj dosiahol rýchlosť 782 km/h vo výške 7 800 m. 16. augusta stroj z neznámych príčin havaroval a v jeho troskách zahynul skúšobný pilot V.L. Rastorgujev. Od podobnej koncepcie sa nekoniec upustilo v prospech prúdových motorov.
– Jak-3T – ďalšia protitanková verzia s 37 mm kanónom N-37 s 25 nábojmi a dvoma 20 mm kanónmi B-20S so 100 nábojmi pre každý. Kokpit bol o 0,4 m posunutý dozadu aby kompenzoval zvýšenú hmotnosť motorovej časti. Úpravy motora, potrebné pre inštaláciu ťažkých zbraní vyústili v jeho časté prehrievanie, čo spôsobilo, že sa stroj nikdy nedostal do výroby.
– Jak-3T-57 – bol vlastne Jak-3T s 57 mm kanónom OKB-16-57
– Jak-3TK – poháňaný motorom VK-107A s turbokompresorom.
– Jak-3U – s hviezdicovým motorom Švecov AŠ-82FN o výkone 1,380 kW (1,850 k), bol to pokus ako predísť prehrievaniu motorov VK-107 a VK-108. Rozpätie bolo zväčšené o 20 cm, krídla boli posunuté o 22 cm dopredu, kokpit sa zvýšil o 8 cm. Výzbroj pozostávala z dvoch 20 mm kanónov Berezin B-20 so 120 nábojmi pre každý. Prototyp dosahoval rýchlosť 682 km/h vo výške 6000 m a napriek tomu, že vyhovoval požadovaným parametrom, nikdy sa nevyrábal sériovo.
– Jak-3UTI – dvojmiestna verzia Jak-3U s hviezdicovým motorom Švecov AŠ-82FN. Lietadlo sa stalo prototypom typu Jak-11.
Bojové nasadenie
Prvé prototypy úspešne prešli skúškami v apríli 1943. Čoskoro na to sa spustila sériová výroba a tak že prvé stroje sa dostali na front v júli 1943, práve včas na to aby zasiahli do bojov o Kursk. Jak-3 čoskoro získal na fronte dobrú reputáciu u posádok a rešpekt u nepriateľa. Ich na sovietske pomery silná výzbroj koncentrovaná v prednej časti trupu bola v kombinácii s explozívnou muníciou pomerne ničivá. Mnohými bol Jak-3 považovaný za ideálny súbojový stroj, prevyšujúci pri správnom nasadení všetky bežné stroje protivníka. Ani neskoršie nasadenie nových Bf 109K či Fw 190D-9 neotriaslo pozíciou Jaku-3, ktorý naďalej zostal ich rovnocenným súperom. Na sláve Jakov-3 pridalo i rozhodnutie francúzskych letcov z perute Normandie-Niemen, ktorí potvrdili, že tieto stroje sú jedni z najlepších sovietskych konštrukcií a vybrali si ich spomedzi mnohých iných typov, ktoré im Sovietsky zväz ponúkol. Ich bojové výsledky v nasledujúcom období boli úctihodné. Len v októbri 1944 zostrelili 119 nemeckých strojov. Medzi esami lietajúcimi na Jakoch-3 sú mnohí Francúzi ako napríklad Marcel Albert, Jacques Andre, Roland Paulze d Ivoy De La Poype a ďalší.
Technický popis
Jak-3 bol jednomiestny jednomotorový samonosný dolnoplošník. Krídla aj chvostové plochy väčšiny sériových strojov mali duralovú kostru a preglejkový poťah. Pohyblivé chvostové plochy boli potiahnuté plátnom. Kostra trupu bola oceľová, krycie plechy boli duralové, zbytok trupu bol krytý plátnom a preglejkou. Radový motor poháňal trojlistovú nastaviteľnú vrtuľu. Podvozok bol zaťahovací, hlavné podvozkové nohy sa sklápali do krídel, smerom k trupu, zadné koleso sa zaťahovalo do trupu.
Technické údaje
Rozpätie: 9,2 m
Dĺžka: 8,49 m
Nosná plocha: 14,90 m²
Prázdna hmotnosť: 2 105 kg
Vzletová hmotnosť: 2 660 kg
Motor: radový dvanásčvalec VK-105PF-2 s výkonom 927 kW (1260 k).
Výkony
Maximálna rýchlosť: 660 km/h (v 5000 m)
Výstup do 5000 m: 5,3 min.
Stúpavosť: 19,3 m/s
Dostup: 10 700 m
Dolet: 670 – 900 km
Plošné zaťaženie: 181 kg/m²
Pomer hmotnosť/výkon: 0,36 kW/kg
Výzbroj
Nesená výzbroj
1x kanón ŠVAK kalibru 20 mm strieľajúci dutým hriadeľom vrtule a 2x synchronizovaný guľomet UBS kalibru 12,7 mm
Zdroj Wikipedia
Pridajte prvý komentár