Návraty: Z Bratislavy cez Zohor do Plaveckého Podhradia

BRATISLAVA, PLAVECKÉ PODHRADIE – Vo štvrtok, 15. septembra 2011 zorganizoval Klub priateľov histórie železničnej dopravy Bratislava Východ spolu s ďalšími partnermi výlet so železničnou nostalgiou „Parným vlakom na Plavecký hrad“. A tu vám teraz prinášame krátke obhliadnutie sa za touto akciou.

Keďže v tento deň bol dňom pracovného pokoja – sviatok Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska – viacerí ľudia nezaváhali a zakúpili si lístok na túto nostalgickú akciu. Boli medzi nimi rodinky s ďeťmi, ale aj fanúšikovia železničnej dopravy.

Po príchode na železničnú stanicu Bratislava hlavná stanica som zistil, že odchod vlaku nie je 8:50 (ako bolo propagované na plagátoch a letákoch propagujúcich túto akciu), ale až 9:10. Nič to. Našiel som si voľné miesto na sedenie pri okne, odložil som si tam bundu a čas do odchodu som využil na popozeranie si a vyfotografovanie pristavenej historickej súpravy. Na čele vlaku stál motorový rušeň T 679.019 prezývaný aj „Pomaranč“, za ním boli radené osobné vozne Ci, za nimi parná mašinka 331.037 „Uhranka“ a napokon cisterna a motorový vozeň M 262.007. S blížiacim sa časom odchodu som sa teda usadil a čakal na odchod.

Súprava sa konečne pohla a naša cesta za nostalgiou, históriou, poznávaním a dobrodružstvom sa začala. Počas jazdy do Zohora sme postupne prefrčali bratislavským tunelom, Železnou studienkou, Lamačom, Devínskou Novou Vsou a Devínskym Jazerom. Tí všímavejší si mohli v Devínskom Jazere všimnúť koľajnice a zvršok trate postupne sa oddeľujúce od hlavného koridora a ďalej sa strácajúce v zarastajúcej húštine. Išlo o dnes už administratívne zrušenú odbočku do Stupavy.

Po príchode do Zohora sa od súpravy Pomaranč oddelil a hnacím vozidlom sa stala parná lokomotíva Uhranka. Požiarny vlak M 262.007 s cisternou išiel s niekoľko minútovým odstupom za nami až do Plaveckého Podhradia.

Po opustení Zohora sme už ďalej pokračovali po trati ŽSR č. 112 a zastavovali na staniciach, kde už v súčasnosti nie je zabezpečovaná pravidelná osobná železničná doprava. Postupne sme tak zastavili v Lozorne, Jablonovom, Kuchyni, Rohožníku a Sološnici, až sme nakoniec prišli do cieľa našej cesty – Plaveckého Podhradia. Najmä deti mali cestou po tejto regionálnej trati veľkú radosť, keď mohli z uháňajúceho vlaku sledovať nielen scenériu okolitej krajiny pozdĺž železnice, ale cestou mohli niekoľkokrát zazrieť aj viaceré zvieratká, prevažne srnky a zajace. Aj miestni obyvatelia v jednotlivých obciach, cez ktoré náš vlak prechádzal, si nenechali ujsť pohľad na historickú súpravu. Viacerí si ju fotografovali, niektorí k nám aj pristúpili. V úseku Rohožník – Plavecké Podhradie však bolo cítiť, že tadiaľto už nejazdia ani nákladné vlaky, keď náš vlak miestami „kosil“ prekážajúcu zeleň.

Príchodom do Plaveckého Podhradia sa začali rozchádzať aj cesty jednotlivých pasažierov nostalgického vlaku. Kým drvivá väčšina sa vydala na turistický výlet do Malých Karpát, predovšetkým však na Plavecký hrad, niektorí ešte zostali na železničnej stanici. A našlo sa aj zopár železničných nadšencov, čo sa pustilo pešo telesom trate až do Plaveckého Mikuláša, aby sa mohli presvedčiť, v akom stave sa nachádza tento úsek trate. Osobná vlaková doprava tam bola prerušená v roku 2003 a v súčasnosti tam už nejazdia žiadne vlaky – ani nákladné, ani manipulačné.

Ja som sa ešte chvíľu rozhodol zostať na stanici, aby som si mohol pozrieť a odfotografovať posunovanie Uhranky. V pláne som mal potom najskôr výstup na Plavecký hrad a potom po návrate na stanicu aj cestu po telese trate do Plaveckého Mikuláša. Aby som stihol plánovaný odchod vlaku späť do Bratislavy, ktorý bol v pláne o 16:00, bolo nutné sa poponáhľať. A tak som postupne celý ten zástup, čo smeroval zo stanice na hrad popredbiehal a na hrad som dorazil zrejme ako prvý cestujúci z vlaku. Keď som tam dorazil, boli tam už síce 3 dievčatá, ktoré si vychutnávali ten pekný výhľad, ktorý sa turistom po takomto výstupe naskytá, niečo si tam fotili, ale z nášho vlaku zrejme neboli. A tak som si aj ja začal vychutnávať tie nádherné výhľady na okolitú krajinu. Keďže bolo pekné slnečné počasie a len kde-tu sa objavoval nejaký mrak, dovidieť bolo naozaj ďaleko. Pokochať sa dalo výhľadom na vrchy a lesy Malých Karpát, borovicovými lesmi Borskej nížiny, vidieť bolo aj niekoľko dedín a miest, polia, veterné elektrárne v Cerovej, ako aj cementáreň v Rohožníku. Po prejdení a obzretí si areálu hradu a jeho zrúcanín som sa ešte najedol a napil, aby som mohol bežať rýchlo naspäť na stanicu.

Plavecký hrad sa nachádza na západnom úpätí Malých Karpát. Vznikol v 2. polovici 13. storočia ako kráľovská pohraničná pevnosť. Gotický hrad bol v 2. polovici 16. storočia prestavaný na renesančnú pevnosť. Hrad patril postupne viacerým šľachtickým rodom. Koncom 14. storočia získal tento hrad významný poľský šľachtic Stibor zo Stiboríc, v priebehu 15. stor. vlastnili hrad grófi zo Svätého Jura a Pezinka, neskôr sa stal majetkom magnátskej nemeckej rodiny Fuggerovcov, od 16. storočia vlastnili hrad Balašovci. V 17. storočí na hrade panuje Peter Bakič, hrdina romantického príbehu o únose Zuzany Forgáčovej. Od roku 1641 vládli na Plaveckom hrade Pálffyovci. Za Pavla Pálffyho hrad stratil funkciu panského sídla a slúžil už len ako vojenská pevnosť. Začiatkom 18. storočia hrad obsadili Rákociho povstalci. V roku 1706 cisársky generál Siegbert Heister hrad so svojim vojskom od  povstalcov dobyl a ťažko poškodil. O rok neskôr je už hrad spomínaný ako opustený a postupne sa mení na zrúcaninu. Z horného hradu sa zachovala veža a zvyšky paláca, z dolného (renesančného) hradu veľké delostrelecké bašty.

Keď som hrad opúšťal, už bol do značnej miery „obsadený“ cestujúcimi z vlaku. Avšak nie všetkými. Keď som ja hrad opúšťal, ďalší ešte len prichádzali, resp. som ich stretal cestou dole. Paraglidingisti si na lúke pri hrade pripravovali svoju výstroj. Keď som prišiel dolu, jeden a postupne aj ďalší traja sa už vznášali na modrej oblohe. Po príchode na stanicu som sa (ako som už vyššie spomínal) pustil na cestu do cca 5 km vzdialeného Plaveckého Mikuláša, resp. na železničnú stanicu tejto obce. Táto časť mojej cesty si ale zaslúži osobitné pozastavenie sa a preto sa o nej budeme na tejto web stránke venovať neskôr, v samostatnom článku.

Keď som sa pred 16. hodinou vrátil späť na železničnú stanicu v Plaveckom Podhradí, väčšina osadenstva už bola tam, mnohí už mali obsadené svoje miesta. S miernym meškaním, ktoré sme ale napokon dohnali (dokonca zo Zohora sme odchádzali s niekoľkominútovým predstihom) sme sa vydali po rovnakej trase späť do Bratislavy. S výnimkou stanice Pernek pri Zohore (kde sme nestáli ani cestou tam) sme opäť zastavovali na všetkých staniciach tejto regionálnej trate, ktorá koncom tohto roka oslávi svoju storočnicu.

Alebo sme v tom Perneku predsa len stáli? Viem, že chvíľu sme medzi Kuchyňou a Jablonovým cestou späť na jednom mieste zastavili, ale či to bolo v Perneku neviem, lebo žiadnu budovu pripomínajúcu železničnú stanicu alebo zastávku som si na tom mieste nevšimol. Odpoveď na túto otázku nám môžu napísať vo svojich komentároch prípadní pozornejší návštevníci tejto nostalgickej jazdy.

Text a foto: Peter Vodička

Pridajte prvý komentár

Komentáre

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.