TRENČIANSKY KRAJ, ŽILINSKÝ KRAJ – „Nech žijú školenia“, povedal som si, pretože už niekoľkokrát som navštívil školenia v ktorých som figuroval ako šofér minibusu. Mimo iného som v tejto letnej sezóne navštívil horské rekreačné stredisko Remata a Trenčianske Teplice. Sú to destinácie, v ktorých som mohol naplno rozvinúť svoje zanietenie pre veteránsku extrémnu cyklistiku.
Všade si so sebou beriem „skladačku“, ktorú kedysi dostala k svojim „15-tim“ narodeninám moja manželka. Naučili sa na nej bicyklovať všetky moje deti a teraz sa do nej znovu zahľadela najmladšia dcéra, pretože si ju denne brávala do vlaku pri ceste do školy do Trnavy. Prišla s tým, keď jej na železnici zvestovali, že keď ju poskladá a usadí sa v mieste pre cyklistov, tak si pre ňu nemusí kupovať cestovný lístok. Bohužiaľ len jednu sezónu, potom nastali problémy zo strany sprievodcov. Podobné problémy prenasledovali aj moju maličkosť. Viackrát som žiadal od železníc záväzné stanovisko , či poskladaný bicykel je batožina, či nie. Mal som skúsenosť, že dokonca sprievodca na mňa zavolal políciu. Odpoveď som v podstate od železníc nedostal. Ozvala sa mi ich právnička a jej písomná odpoveď nebola jednoznačná. Nechápem, prečo tieto bicykle je vidieť už len zriedka, nevadí, moja skúsenosť je taká, že budím vždy pozornosť okolitých cyklistov na horských bicykloch. Extrémna cyklistika v mojom ponímaní je jazda po násypoch koľajníc, podvaloch a priľahlých poliach či poľných cestách pri koľajniciach, ale aj tam, kde už koľaje nie sú dlho. Priestor na tieto aktivity sa vždy našiel, či už na zaniknutej trati Lučenec-Halič, kde prakticky už koľaje dlho nie sú. Ďalej to bola spojka Veľká Ves – Tomášovce, kde koľaje zmizli po II. Svetovej vojne. Tvrdosť podvalov som okúsil na trati Breznička – Katarínska Huta, kde vlak už zablúdi málokedy. Relatívne málo náročná trasa bola po násype Korytničky medzi Ružomberkom a Korytnicou (bývalé kúpele). Mal som ambície zmapovať trať lesnej železničky medzi Oščadnicou a Vychylovkou (cik-cak – HLÚŽ som absolvoval na pavlači vagónika plného turistov), no vtedy školenie padlo.
Už samotný príjazd na miesto (hotel Remata) dával najavo svoje vnady. Šli sme totiž popod železničný viadukt, ktorý sa týčil niekoľko desiatok metrov nad našimi hlavami. Po vjazde na parkovisko sa návštevníkom hotela otvorila nevídaná scenéria údolia so spomínaným viaduktom a vláčikom na ňom. Nad hlavami sa týčilo veľké bralo s televíznym vykrývačom, škoda, že tam nie je rozhľadňa. Na svahoch údolia sa v zime môžu lyžiari vyšantiť na trati pri vleku. Pod hotelom v športovom areáli si v lete môžu dovolenkári zaplávať v bazéne, zahrať si tenis, loptové hry či zahrať kolky. Ako som naznačil na inom mieste, tak samotných prednášok som sa zúčastnil sporadicky, za to intenzívne som vnímal železničné dielo, ktoré vznikalo v rokoch 1927 – 1931 a dodnes spája Handlovskú a Turčiansku kotlinu. Bolo a je stále obdivuhodnou železničnou stavbou v rámci stredoslovenskej transverzály budovanou za prvej Československej republiky a spájajúcou stanicu Handlová so stanicou Horná Štubňa. Vzdušná vzdialenosť je približne 12 kilometrov, no trať má 18,6 km a jej prevýšenie je 180 metrov.
Na koľajnice som vhupol pri zástavke Remäta. Chodníčkom od hotela som sa presúval a sledoval viadukt a krajinu pod ním. Zástavka „Remäta“ sa oproti dobovej podobe až na plechovú búdu a železné zábradlie takmer nezmenila. Mal som šťastie, pretože chvíľu po mne sa na zástavke objavila Siamka smerujúca do Handlovej. Bol som prekvapený hlasnou kulisou v údolí pri jej prejazde viaduktom. Vybral som sa teda na viadukt dlhý 98 metrov s názvom tiež „Remata“. Prešiel som ho najskôr pešo a dokumentoval výhľad na krajinu pod ním. Bol to nevšedný zážitok vidieť pod sebou murované piliere, ktoré mi pripomínali trať pri Tisovci spred niekoľkých rokov. Vnímať hlboko pod sebou hospodárske budovy starousadlíkov, to mi privodilo mravenčenie pri srdci, ktoré sa každým krokom klesalo nižšie a nižšie k opasku nohavíc. Pri posledných krokoch uprostred mosta mi dokonca mravčeky lozili až k prstom nôh. Každým predklonom cez zábradlie sa začal objavovať pocit narušenej rovnováhy a nutkanie chytiť sa ihneď zábradlia.
V tomto opojení ani neviem ako som celý viadukt prešiel tam a späť. Vrátil som sa ku skladačke, nasadol na ňu a razil som si to po krytovaní mosta. Bolo to úžasné, jazda po takejto „hrbatej ceste“ ozvučovala celé údolie. Asi to bol pre ľudí pohybujúcich sa pod mostom zvuk netypický, pretože všetci upierali svoje pohľady na dianie nad údolím. Bol to aj pre mňa neznámy pocit z jazdy v takej výške. Zo žiadneho cestného mosta, ktorý som doposiaľ zdolal, som nemal také šteglenie v útrobách tela a duše a to diaľničný most pri Nitre bol oveľa vyšší. Tam som ale nemal priamy kontakt s okolím pod mostom. Vtedy tam ešte jazdiť okrem áut mohli aj cyklisti a nákladné autá, ktorých maximálna rýchlosť bola 60 km/h. Šiel som vtedy do Nitry na Agrokomplex na nákupnom bicykli Liberta. Neodolal som a rematský viadukt som zjazdil oboma smermi, kým som ho opustil. Vybral som sa po podvaloch smerom k „Bralskému tunelu“. No po niekoľkých metroch som objavil už dosť zarastený chodníček cez neveľkú lúku uprostred ktorej trónila unimobunka, ktorá dávala tušiť existenciu zrejme nejakého tábora, pretože v hustom vysušenom poraste vysokej trávy ako pamätníci vytŕčali dva totálne zhrdzavené stĺpy na ukotvenie siete pre loptové hry, či tenis. Pri bližšom pohľade na zdvojenú unimobunku som nadobudol pocit, aj to čo v nej zostalo podľahlo rozsiahlej devastácii. Verandy boli prehnité a prepadnuté, z okien zostali len násilne poohýbané hrdzavé mreže, ktoré asi vandali nedokázali odstrániť. Stropy boli prepadnuté, vo vnútri skrinky a lehátka boli rozlámané a matrace boli splesnivené a trčali z nich struny. Neviem, či to bol zámer zdevastovať túto budovu a okolie. Ostro to kontrastovalo s megachatami, ktoré boli naproti cez cestu. Tie boli evidentne udržiavané a dokonca sa susedia predháňali, kto čo vylepší aby pretromfol suseda.
Cesta, ktorá prichádzala z údolia, pokračovala smerom do hôr. Na konci lúky sa objavili aj chaty na druhej strane, kde bola lúka. Najskôr ale, sa cesta priblížila ku koľajniciam. Nedalo sa k nim ale dostať len tak. Najskôr som musel obísť dosť dlho neudržiavanú záhradu. Po objavení chodníka popri plote ma ten doviedol k chatke, ktorá patrila k opustenej záhrade. Tak ako záhrada, tak aj chatka bola spustnutá. Na pavlači bolo sedenie, no prehnité a rozpadnuté. Tento priestor som kedysi navštívil tesne po mojej svadbe. Vtedy sme ako novomanželia hľadali horáreň, kde mal bývať manželkin príbuzný. Pri tejto chatke sme sa najedli, spravili si malú prechádzku. Oproti minulosti bola teda v žalostnom stave. To sa ale nedalo povedať o pracovisku strážcu tunela. Tento domček bol tak ako pred rokmi opustený a zablombovaný. Pri jeho skúmaní ma vyrušil približujúci sa hluk, ktorý bol predzvesťou, že sa čosi blíži. Bol to nákladný vlak, ktorý hrmotal po moste a s hrozným rachotom sa približoval. Akonáhle sa objavil, stal sa obeťou môjho fotoaparátu. Bol to cisternový vlak a keďže som spomínal prevýšenie trate 108 metrov, tak aj sa to prejavilo v zoradení. V čele boli dve dieselové lokomotívy prezývané „Bardotka“, ťahali 5 vagónov, potom boli zas dve Bardotky a opäť 5 cisterien. Vagóny sa postupne strácali v útrobách Bralského tunela, ktorý bol dlho najdlhší na Slovensku s dĺžkou 3 011,6 metra. Hluk lokomotív bolo ešte dlho počuť aj po tom, ako sa v tuneli stratil vlak nadobro. Táto situácia ma utvrdila v tom, že aj napriek veku a odľahlosti od západného Slovenska je realita na tejto trati nepredvídateľná. Aj tak plusom je to, že vlaky narušia ticho prírody a teda dávajú už dopredu o sebe vedieť.
Začal som mapovať okolie portálu. Zaujala ma pamätná tabuľa, myslel som, že sa bude viazať k budovaniu trate, no mala súvis s II. Svetovou vojnou a bojmi v okolitých horách. Text na tabuli bol: „25. augusta 1944 veliteľ I. Patrizánskej brigády mal začať bojové akcie proti hitlerovcom. V ten deň večer mínerský oddiel brigády v tomto tuneli demoloval koľaje a zničil nákladný vlak. Trať bola tri týždne prerušená.“
Chvíľu som sa tam motal, vyliezol na portál a fotil okolité prostredie. Bočné múry mali strmý sklon a preto som radšej jazdu po žľaboch ani neskúšal. Keď som tam už bol, tak som si neodpustil jazdu v tuneli. Zapol som si dynamo a pomaličky vnímal úplnú tmu. Nevidel som kadiaľ idem, aj keď jazda po podvaloch mi nerobí problém. Nakoniec asi po 30-tich metroch som to vzdal. Nebolo to preto, že som dobre nevidel, ale preto, že som sa ocitol v takej zime aká panuje snáď v chladničke, či za polárnym kruhom. Tento teplotný šok som jednoducho psychicky nezvládol. Vonku minimálne 30° nad nulou a v tuneli okolo 0° Celzia. Vyviezol som sa teda von a neodpustil som si znova pohľad z portálu. Musel som jednoducho tunel obísť. Vrátil som sa na spomínanú poľnú cestu, ktorá nemala veľmi veľký sklon a lemovali ju víkendové chaty po obidvoch stranách. Tento stav ale netrval dlho. Posledná budova po pravej strane cesty, ktorá sa postupne zmenila na koryto vyschnutého potoka, bol vodojem, ktorý zrejme zásoboval údolie pitnou vodou. Jeho oplotený areál bol dosť rozsiahly a udržovaný. Musel som zísť z bicykla a tlačiť ho, pretože výmoly, ktoré narobila voda, boli hlboké a znemožňovali mi poriadne šliapnuť do pedálov.
Mal som dosť času zisťovať, prečo bolo z cesty koryto potoka a zistil som, že potok cestu pretínal viackrát. Na priepustiach bolo vidieť, že boli schované v naplavenom bahne a starodávne betónové skruže pretínajúce cestu boli totálne upchaté a zabetónované hlavne veľkými kameňmi a vyschnutým blatom. Nakoniec som sa ocitol v takom výmole, že okolitá húština a stromy boli nad mojou hlavou a zo zrázov vytŕčali mohutné korene. Neodradilo ma to, ba dokonca nabudilo a ráznejšie som vykročil. Míňal som premočené podložie a skončil som tak, že bicykel mal v bahne kolesá tak, že z nich boli vidieť len dve tretiny. Po tomto úseku sa húštiny rozostúpili a objavil sa druhý vodojem, ktorý ale, bol celý schovaný v zoschnutom a dlhé roky neudržiavanom stave.
Predpokladal som, že som na vrchole, no nebolo to tak. Po malej čistinke v strmine sa cesta začala kľukatiť a stále stúpala. Toto stúpanie nebolo o nič miernejšie, ale už to tam nebolo také vlhké a cesta nebola taká vymletá a nebolo na nej toľko naplavenín. Nevidel som žiadne stopy po potoku, ten išiel zrejme inou stráňou. Nakoniec po absolvovaní tohoto slnečného úseku sa spoza zákruty vynoril tretí najvyššie položený vodojem. Dosiahol som teda vrchol stúpania a pred očami sa mi vynorila scenéria náhornej plošiny, ktorú sem tam narúšali veľké jamy, ktoré dávali tušiť kopanie hliny zrejme na stavebné účely.
Poľná cesta na tejto lúke, ktorá bola od nepamäti využívaná ako pastviny ma priviedla na rázcestie, pri ktorom bola drevenica. Zrovna v nej prevetrávali periny a zrejme rodina správcu robila generálne upratovanie. Podľa mapy a navigácie, ktoré som mal so sebou, som sa vrhol po kedysi vysypanej ceste kamením smerom k najbližším ľuďom. Cestu som ale po niekoľko desiatok metrov musel opustiť a šiel som po poli na ktorom už bola spravená žatva. No netešil som sa z jazdy po strnisku dlho. Ešte pred krížom, za ktorým sa cesta zvažovala, ma skoro zramovalo terénne auto turistov, ktorí mali namierené do drevenice na rázcestí. Boli to zrejme aspoň podľa označenia Švajčiari, ktorí mali pravdepodobne zálusk niečo skoliť. Chvíľu po tomto stretnutí som zaznamenal blížiaci sa hluk a vynorila sa terénna štvorkolka, ktorej vôbec nevadilo, že sa presúva po totálne rozbitej ceste.
Cedula naznačovala obec „Sklené“ a podľa starousadlíkov „Glasserbau“. Narazil som na celkom pekný domček aj s výklenkom pre sošku nejakého svätého. Konečne som sa dostal medzi civilizáciu. Cesta pomedzi domčeky ubúdala až som sa preľakol, keď okolo mňa preletela upravená terénna kývačka. Narazil som na opustenú budovu základnej školy z ktorej zostala funkčná len pristavaná budova s bytmi pre učiteľov. Dlho som nevidel železnicu, no tá sa znenazdajky objavila na pravej strane vysoko nad dedinou. Zistil som to z najvyššieho miesta, z kostolného kopca. Presunul som sa teda k násypu a prešiel som popod trať k poliam so strniskom po žatve. Intuitívne som sa rozhľadel a v diaľke sa črtala stanica, no rozhodol som sa najskôr pre zmapovanie portálu Bralského tunela zo strany od Skleného. Vybral som sa teda cez polia. Prešiel som okolo železničiarskeho domčeka, ktorý slúžil už len na bývanie. Tam sa koľajnice začali zakúsavať do terénu v ľavotočivej zákrute. Očakával som už portál, no nebolo to tak. Objavil sa betónový most ponad železnicu, ktorý zrejme užívali poľnohospodári. Pri pohľade z neho som zistil, že portál bude zrejme ešte ďalej. Presunul som sa teda tým smerom a za prvou zákrutou sa portál objavil. Šiel som ho mapovať, dostal som sa k nemu obchvatom ponad trať. Neodpustil som si povoziť sa po žľaboch portálu. Po predošlej skúsenosti som radšej jazdu v tuneli zavrhol. Vybral som sa teda po koľajniciach smerom k stanici.
Aby to nebolo fádne, tak som popri domčeku ktorý som spomínal zišiel chodníčkom do dediny, no cesty v Sklenom sa rozbiehali viac a viac od železnice, neostávalo nič iné len znovu nájsť podjazd, cez ktorý som už raz išiel. Cesta poľom sa zdala najsympatickejšia, celkom som sa do nej zaľúbil a zablúdil som v predstavách, ako by sa tu jazdilo na rebriňáku ťahanom krásnymi štajerákmi. Z tejto nálady ma vytrhla zdatná jelenica, ktorá vyletela z vysokej trávy pod traťou. Nasmerovala si to na asi desaťmetrový násyp, preskočila koľaje a už jej nebolo. Zrejme to mala nacvičené, pretože než vstúpila na koľajisko tak sa poobzerala. Priznám sa, dosť ma to vykoľajilo, pretože som sa sústredil na domček hradlára na začiatku koľajiska stanice.
Po chvíľke prebudenia som zažil ďalší šok, tentokrát mi ho privodili poľnohospodári. Od rázcestia pod železnicou s malým podjazdom sa mi predné koleso zaborilo do čohosi riedkeho na ceste, čo bolo dosť hlboké. Chcel som sa postaviť a jednou nohou som bol v tom tiež. Na hodnotenie situácie som nemal čas, pretože som šiel dosť rýchlo. Príčinu som zistil, až keď som sa ocitol na kameňmi dláždenej poľnej ceste. Dôvod bol naozaj prozaický. Za rázcestím v miernom kopčeku bola prírodná skládka maštaľného hnoja a v úžľabine cez ktorú šla „moja“ poľná cesta, bolo jej okolie úplne premočené. Plánovanú trasu okolo skládky som teda neabsolvoval. Šiel som popod most zase do dediny, čo sa mi vypomstilo, lebo na blízku stanicu by som sa snáď dostal oblúkom cez polovicu obce.
Musel som sa teda vrátiť a nájsť opäť inú cestu, podarilo sa. Zvolil podobnú taktiku ako jelenia samica, čo ma pred tým vystrašila. Objavil som miesto, kde bol násyp najmenej strmý. Koľajisko bolo naozaj udržiavané a staničná budova vykazovala známky nedávnej renovácie, pretože na žiadnej zo staničných budov nebolo žiadnych nechcených umeleckých výtvorov. No ale nebolo tam ani živej duše, čo by mi priblížila bližšie tento naozaj zaujímavý úsek horskej železničnej trate. Vybral som sa teda smerom k ďaľšiemu tunelu. Chodníčkom medzi podvalmi som sa pristavil pri bývalom železničiarskom domčeku, ktorý slúžil na bývanie. Pristavil som sa, pretože som naozaj bol dychtivý po informáciách o trati. Nestalo sa tak, v dome nebolo nikoho. Napriek tomu mi jeho okolie pripadalo sympatické a samozrejme udržiavané. To nemôžem povedať o domci okolo ktorého denne chodím na vlak do práce. Poumýval som sa teda aspoň pri studni na dvore. Pobral som sa ďalej smerom k Štubnianskemu tunelu, na započatej ceste ma zaujala vlečka smerujúca do lesa. Na podobné som narazil v Šaštíne, no táto nebola až tak spustnutá.
Po niekoľkých desiatkach metrov ma v mapovaní zastavila uzavretá brána, ktorá dávala tušiť, že v areály je niečo tajné. Tabule s výstrahou ma odradili od vniknutia do objektu, aj keď by to nebolo tak ťažké. Preniesol som skladačku popri plote a umelej priekope von z lesa. Objavila sa predo mnou stráň opäť so strniskom po obilí. Chvíľu som sa kochal jazdou po miernom biežku, za ktorým sa objavila celkom schopná asfaltka. Šliapol som teda do pedálov a ukrajoval z kľukacej cesty, ktorá viedla nevedno kam.
Môj predpoklad bol, že sa dostanem k portálu najbližšieho tunela, no nestalo sa tak. Z diaľky som si všimol nad stromami v lesnom poraste dym a tak som šiel tým smerom. Najskôr som objavil vysoký posed okolo ktorého bolo plno prázdnych fliaš, prevažne od alkoholu. Šiel som hlbšie do lesa a na malej čistinke obkolesenej húštinou som objavil zdroj dymu. Bola to pahreba, na ktorej na tehlách bola platňa pôvodne používaná na nejakom sporáku. Na platni trónil hrniec zrejme s nejakým gulášom alebo polievkou. Do húštiny bol vyšliapaný chodníček a medzi stromami bola unimobunka. Domáci bol „trempista“, ktorý pracoval v okolitých lesoch. Podľa jeho slov je rád, že má prácu u lesov a je rád, že môže v sezóne bývať v tomto „letnom sídle“. Mimo sezónu má byt v meste, ale tu je to príjemnejšie ako dole v „ľudskom mravenisku“. Pri rozhovore sediac na verande spomenul, že tá vlečka, na ktorú som narazil, patrí vojsku. Za socializmu na stanici bolo vždy plno vagónov s nevybuchnutou muníciou, ktorú likvidovali práve v objekte v ktorom vlečka končila. Táto likvidačná prevádzka zamestnávala hodne ľudí z okolia, no dnes je tam prázdno a jediní, ktorí tam pracujú sú strážnici zo súkromnej SBS a tí pália hneď od pása. Ubezpečil ma, že k tunelu sa po tej ceste nedostanem, pretože aj on tam kedysi pracoval, čo dávali tušiť jeho maskáče, ktoré mal na sebe a aj tie, ktoré sa na verande sušili.
Bol to vyrovnaný človek spojený s prírodou a neštítil sa rozhovoru s pocestným, ktorých tam veľa nezablúdi. Jediný, ktorý sa sem tam zastaví je otec rodiny bývajúcej v železničiarskom domci. Naznačil, že ten mal šťastie, pretože snáď asi ako jediný ostal pracovať vo vojenskom objekte. Na druhej strane má mnoho detí a napriek tomu, že je snedej pleti, dá sa naňho vo všetkom spoľahnúť a vychádza si hlavne s bielymi. Keď „tremp“ nie je v práci, tak v okolí jeho sídla len prefrčí auto SBS, ktoré privezie a odvezie strážnikov a nič viac, pritom dedina nie je vzdialená viac ako dva kilometre. Závidel som mu ten kľud a dokázal by som tiež, no len v čase dovolenky, zdieľať jeho životný štýl. Upozornil ma, že ak sa mienim vrátiť na Rematu, tak by som mal úsek v okolí vodojemov na rematskej strane absolvovať ešte pred zotmením, pretože by som určite vošiel do cesty zdatnej medvedice s dvoma mláďatmi. Tej je lepšie sa vyhnúť, pretože keď tam nedávno pracovali, vyrušili ju a tá sa postavila labami na ich náklaďák.
Nebolo mi viac treba, až taký adrenalín nemusím. Na rozlúčku som dostal fľašu vody z blízkej studničky a tá bola riadne chladná. Kotúľal som sa teda dole kopcom po asfaltke, ktorá sa stále viac približovala k železnici. Tesne pred koľajiskom stanice sa cesta schovala pod koľaje. Pod mostom mimo nej bol aj potok a rampa, ktorá síce bola otvorená, no pred ňou trónila značka zákaz vjazdu. Pod mostom som nebol sám, mal som počerného spoločníka, ktorý šiel do dediny práve z domca pri železnici. Bol to dobre oblečený mladík, ktorý sa svojím správaním absolútne vymykal zo spôsobu života, ktorý človek vidí v rómskych kolóniách. Po tejto story som len zhodnotil fakt, že koľaje pokračujú ďalej do hôr smerom na Hornú Štubňu. Než však vlak dorazí do stanice, musí absolvovať prejazd Štubnianskym tunelom, ktorý je dlhý 646 metrov. Na spiatočnej ceste som sa presúval hore dedinou okolo kostola, okolo krčmy s vonkajším sedením skúmaný zvedavými pohľadmi domácich, že kam to idem a kde som sa tam vzal.
V Sklenom veľa turistov nemajú, no majú tam dosť ľudí z mesta, ktorí tam majú svoje víkendové domy. Nad dedinou som dokonca narazil na haciendu vo výstavbe a tam bolo dosť drahých terénnych áut s štvorkoliek, z ktorých jednu som stretol pri ceste za portálom Bralského tunela. Na spiatočnej ceste som opäť minul drevenicu, v ktorej už boli hostia. Bolo počuť nemčinu, angličtinu a dvom zahraničným autám sekundovalo auto lesnej stráže a v altánku preberali stratégiu nadchádzajúcej akcie.
Vychutnal som si chvíľku v tieni pred terénnym zajzdom na skladačke. Obišli ma dvaja nadšenci tiež extrémnej cyklistiky na horských hitovkách. Zjazdil som teda najstrmší úsek, no radšej som dobrzďoval, pretože som mal v pláne ísť ešte opačným smerom na Pekelný tunel. Príjazd do civilizácie mi spestrila Siamka, ktorá si to razila smerom na Sklené cez Bralský tunel. Do hotela som dorazil tesne pred večerou a podelil som sa s manželkou o svoje zážitky, no o tom nabudúce.
Text a foto: Gilbert
Pridajte prvý komentár