KOŠICE – Začiatkom decembra som mal veľkú dilemu. A to, na ktorú z vianočných dopravných akcií ísť, lebo v sobotu, 8. 12. 2012 sa v Košiciach konali naraz dve nevšedné dopravné akcie. Jednou bola čertovská električka, ktorá tentoraz jazdila na linke 6, ktorá bola pre túto električku predĺžená na Havlíčkovu a ako po minulé dva roky, aj tentoraz sa úlohy čertovskej električky zhostil voz typu KT8D5 č. 537, ktorý polepený obláčikmi a hviezdičkami jazdí po celý rok. Preto dostal odo mňa prezývku „Čertica“. Druhou nevšednou akciou boli Mikulášske jazdy na Košickej detskej historickej železnici.
Táto akcia sa konala prvý raz v celej histórii čermeľskej železničky, lebo predtým nebolo veľmi zvykom, aby sa vláčik na Čermeli vydal na trať aj v zime, aj keď – raz som už videl fotku zo zimnej jazdy vláčika na Čermeli. Fotku som objavil, ako inak, na internete a boli na nej dve dnes už, bohužiaľ, historické záležitosti – parná lokomotíva U36.004, sestra dnešnej Katky, ktorá jazdila na Čermeli len krátko v rokoch 1955 – 1956, kedy Detská, vtedy Pionierská železnica fungovala len po staničku Vpred a kúsok z už neexistujúcej výhybne v spomínanej stanici.
Keďže čertovskú električku som už poznal a od mája tohto roku som dobrovoľníčil na Detskej železnici, voľba bola jasná – električku nechám bokom a šiel som rovno na Čermeľ. Mal som na to viacero dôvodov a tým najhlavnejším bola lokomotíva Janka. Možno som si spomínate, ako som v tejto reportáži písal o tom, ako som si prial, aby sa Janka zachovala aspoň ako pamätník, ak nie ako funkčná mašinka a to sa mi splnilo. Lenže vtedy, keď som si to prial, som vôbec netušil, že onedlho sa mi to splní nielen ako fanúšikovi veteránov a železnice, ale aj ako jednému z tých, ktorí pomáhajú zachrániť malú-veľkú čermeľskú železničku.
Mašinka Janka mala za sebou ťažké časy. Po roku 1989 to s ňou nevyzeralo ružovo a keď v roku 1991 prišla na Detskú železničku parná mašinka Katka, odviezli ju do depa, kde bola istý čas vystavená ako pomník, no neskôr ju naložili na vagón, aby na ňom ako zdroj náhradných dielov pre Danku čakala na svoj osud. Najhoršie to s ňou bolo práve pred takmer dvoma rokmi, keď som ju videl počas Prebúdzania Katky medzi vyradenými rušňami, ktoré mali ísť do šrotu. Našťastie, záchrana prišla akurát načas a tak sa Janka dočkala lepších časov. Po dlhých rokoch, kedy sa na ňu doslova kašľalo, sa dočkala kompletnej opravy. Hoci som zachytil klebetu, že to nie je pôvodná Janka (takmer som jej uveril :D), čomu nasvedčujú niektoré odlišnosti oproti Danke (napríklad chýbajúce trúby na kabíne rušňovodiča, oblý rám bočných okien, bedňa s mrežou na podvozku), ale iná lokomotíva radu TU 29, nie je to pravda, lebo drvivá väčšina lokomotívy je pôvodná Janka. Akurát karoséria je z inej mašinky, lebo pôvodný „kabát“ si za tých viac ako dvadsať rokov bez údržby odžil toho až-až. Všetko ostatné prešlo rozsiahlou opravou, motor dostal generálku a tak si môžete byť istí, že je to skutočné tá Janka, ktorá stála v depe na vagóne a nie nejaká podobná lokomotíva, hoci karoséria z pôvodnej Janky stále existuje, je na podvozku „darcu orgánov“ pre Janku, pričom v budúcnosti možno bude z tej mašinky pamätník pozývajúci na Detskú železnicu. Podobne je to v estónskom Pärnu, kde je pred bývalou železničnou stanicou vystavená malá motorová lokomotíva, ktorá pozýva na návštevu železničného múzea v blízkom Lavassaare.
O Jankinom návrate na Čermeľ som už pred nejakým časom písal. Za ten čas sa na nej urobila väčšina chýbajúceho kúsku roboty a neostávalo už nič iné, len predstaviť mašinku verejnosti. Než sa tak stalo, istý škriatok sa rozhodol, že nás potrápi a tak, keď som došiel na Čermeľ, vyhodil elektrinu polovici Košíc a preto všetky ohrievače stíchli. Aby sme nemrzli, založili sme si na stanici ohník. Následne sme riešili, ako ozvučíme stanicu, lebo na aparatúru treba, pochopiteľne, elektrinu. Vyriešil to malý benzínový agregát a malé štúdio v služobnom vagóne. Za ten čas prišla mašinka Janka, ktorá sa šla prebehnúť ešte predtým, než som prišiel na Čermeľ. Následne sa tam objavil Mikuláš, po nich dvaja anjelíci a po nich – ďalší Mikuláš! Vôbec som tomu nemohol uveriť a tak som si v duchu jedného z nich premenoval na Deda Mráza. Dvaja Mikulášovia a žiaden čert, tak to som ešte nevidel, aj keď viac Mikulášov na jednom mieste som už videl a to bolo práve v čertovskej električke, ale boli tam zase aj viacerí čerti, pričom jeden električku šoféroval. Zatiaľ sa stanica čoraz viac zaplňovala ľuďmi. Čoskoro sa čert objavil a tak sa mikulášska paráda mohla začať. Medzitým bola Janka ozdobená ako veľký vianočný darček pre Detskú železnicu. To nasvedčovalo tomu, že veľká chvíľa, kedy bude Janka predstavená verejnosti, sa nezadržateľne blíži. A približne o 10:45 aj nastala. Pri rušni sa zhromaždili pozvaní hostia, novinári a, samozrejme, aj Mikuláš, Dedo Mráz s čertom a anjelmi. Síce namiesto „pozvaní hostia“ som mohol napísať VIP, ale tieto tri písmenká sa mi veľmi priečia, preto radšej píšem tak, ako píšem.
Nával pred predstavením Janky
Na začiatok kňaz Ján Knapík požehnal staronovú mašinku a pokropil ju svätenou vodou. Následne riaditeľ Detskej železnice Ľubomír Lehotský spoločne s kolegom z poľskej Biesczadskej lesnej železnice (Biesczadzka kolejka leśna) predstavili knižôčku o oboch železničkách. Spoločne s viceprimátorkou Košíc Renátou Lenártovou knižôčku pokrstili. Nakoniec nasledovala najočakávanejšia chvíľa – predstavenie mašinky Janky. Najprv bol na rade príhovor viceprimátorky a potom povestné prestrihnutie pásky na lokomotíve, ktoré bolo tentoraz pozmenené na rozviazanie stužky na „vianočnom darčeku“. Lenže – škriatok zaúradoval aj tentoraz. Lenártová aj Lehotský sa márne pokúšali rozviazať uzol na stuhe. „Toto je hotový gordický uzol!“ zasmial sa Lehotský. Nakoniec ho musel rozrezať požičaným vreckovým nožíkom, tzv. rybičkou.
Slávnostné rozviazanie gordického uzla
Nezostávalo nič iné, len sa vydať na cestu Čermeľským údolím. Pozvaní hostia nastúpili do krytého vagóna ABC/u 600 a ostatní cestujúci museli do otvorených letných vagónikov, medzi ktorými sa nachádzal aj tzv. Letný vagón T-Systems, ktorý sa dal spoznať podľa nového náteru, ale hlavne podľa červených rámov okien. Prečo ho takto nazvali, dozviete sa nižšie. Niektorí cestujúci síce šomrali, ale nič iné nezostávalo. Napokon, vagóny Detskej železnice nemajú kúrenie, takže by im bola zima aj v krytom vagóne. Služobný vagón ho síce má, ale nie je funkčné, lebo funguje na paru a parnú mašinku sme vtedy tam nemali, Katka spala sladkým zimným spánkom vo veľkom depe v meste. Alebo išla do Černicova pozrieť svoje sestry Zuzku a Kvetku. Nakoniec, aj tak by sme nemali na čo pripojiť kúrenie vo vagónikoch, lebo Katka nemá prípojku na parné kúrenie. A tak na zahriatie poslúžili pripravené deky na každom sedadle, na ktoré prispel Fond zdravia mesta Košice.
Cesta prebehla hladko, obe motorové mašinky – Janka na začiatku a Danka na konci si zodpovedne plnili svoju úlohu. A obe trúbili ostošesť. Zatiaľ počas jazdy Mikuláš a Dedo Mráz s anjelmi v oboch vagónikoch rozdávali mikulášske balíčky. Hoci vláčik bol takmer plný, balíčkov bolo dosť a tak sa ušlo každému. Po príchode na Alpínku si každý mohol poobzerať mašinku Janku, odfotiť s Mikulášom, Dedom Mrázom, anjelmi a čertom. Aj pozvaní hostia sa spoločne odfotili pri Janke s celým mikulášskym sprievodom. Cestujúcim pobyt na stanici nielen na Alpínke, ale aj v Čermeli spríjemňovala vianočná hudba, ktorá vyhrávala zo služobného vagónika v prestávkách medzi jazdami.
Jankin prvý vláčik na Alpinku po 20 rokoch
Onedlho sa mikulášsky expres vydal na spiatočnú cestu. Tentoraz Mikuláš nič nerozdával, naopak, čert na plošine krytého osobného vagóna robil rôzne čertoviny. Keď vláčik prišel do Čermeľa, na rade bolo vyznamenanie mladých železničarov, ktorí dostali certifikáty. Keďže som bol jedným z nich, aj ja som dostal certifikát. Priznám sa, že som sa cítil rovnako, ako v škole, keď som dostával vysvedčenie. Vlastne istým spôsobom to aj vysvedčenie bolo, aj keď na ňom neboli žiadne známky. Všetci malí železničiari, ktorí prišli na Čermeľ si ešte spravili spoločnú fotku pri lokomotíve Janke. Bohužiaľ, neprišli naozaj všetci malí železničiari a tak niektoré certifikáty nenašli svojho majiteľa.
Ranná paráda sa skončila, ale Mikulášske jazdy ešte nie, lebo nasledovali ešte dve a potom ešte jedna zvlášť pre T-Systems. Našťastie po prvej jazde sme už nemrzli, lebo kým sme boli na Alpínke, elektrina naskočila, ale táborák na nástupišti sme nehasili. Načo? Nech sa aj cestujúci zahrejú aspoň pri ohni, keď nie v krytej čakárni. Na Detskej železnici kedysi kryté čakárne boli v každej stanici, no keď v 90. rokoch zbúrali pôvodné staničné budovy, kryté čakárne tým pádom zmizli. V Alpínke a na Vprede ich nahradili kryté prístrešky, aké bývajú popri lesných chodníčkoch, ale v Čermeli cestujúcich nič také nečakalo, pôvodnú staničnú budovu nahradil kontajner, ktorý plní úlohu dopravnej kancelárie a malý domček, ktorý kedysi slúžil ako stánok na vianočných trhoch v meste. Vtedy slúžil ako bufet a predajňa cestovných lístkov.
Mikuláš s Dedom Mrázom aj s anjelmi a čertom rozdávali balíčky aj po zvyšné jazdy. Aj tentokrát si cestujúci mohli na Alpínke poobzerať mašinku Janku a odfotiť sa s Mikulášmi, anjelmi a čertom.
Cestujúcich bolo počas zvyšných dvoch jázd o niečo menej. Možno to spôsobilo uvoľnenie krytého vagóna pre cestujúcich, keďže pozvaní hostia odišli po prvej jazde, lebo situáciu mám zmapovanú len z letných vagónov. Deň sa ale po skončení Mikulášskych jázd pre verejnosť neskončil, lebo po nich nasledovala zvláštna jazda pre zamestnancov T-Systems, ktorí svojou troškou prispeli k oprave jedného z dvoch letných vagónov, ktoré jazdia na Čermeli. Vďaka ním, ale hlavne ich finančnej pomoci je jeden z letných vagónov o čosi krajší. Síce sa nestihol dokončiť včas, ale chýbajú už iba drobnosti, najdôležitejšie veci sa podarilo dokončiť ešte pred zimou. Vlastne tesne pred zimou, lebo rámy okien na koncoch vagóna, ktoré sú zasklené, sme osádzali už v zasneženom Čermeli. Počasie nám síce neprialo, ale zvládli sme to.
Mikulášsky expres Janka a Danka na Alpinke
Zamestnanci T-Systems sa zišli na stanici v Čermeli v hojnom počte. Prišli aj v spoločnosti svojich rodín, takže Mikuláš a Dedo Mráz mali o zábavu postarané. Odpočinúť si nemohli, lebo každý sa chcel odfotiť s Mikulášmi, čertom a anjelmi.
Atmosféra vo vláčiku na Alpínku bola teraz o niečo komornejšia, ale Mikulášovia mali zase veľa práce. Hlavne ten, čo rozdával balíčky v letných vagónikoch, lebo mal na starosti dva vagóny, aj keď v nerenovovanom vagóne bolo oveľa menej ľudí, ako v tom, čo nedávno prešiel opravou.
Na Alpínke na ľudí z T-Systems čakalo prekvapenie v podobe mikulášských hier. Osobne ma to dosť mrzelo, pretože nič podobné sme nerobili aj počas verejných jázd, lebo pri tomto sa deti naozaj zabavili, hlavne pri naháňaní s čertom.
Na záver, keď sa obhliadnem späť, určite so mnou budete súhlasiť, že robiť takéto podujatia na Detskej železnici má zmysel. Hoci sme sa obávali, že kvôli mrazom nepríde nikto (skúsenosť z jesennej prevádzky, keď počas upršaných víkendov takmer nikto neprišel), stal sa opak a prišlo slušné množstvo ľudí. Hoci sa nekonalo prekvapenie z Noci svetiel, keď do Čermeľa zavítali až dve tisícky návštevníkov, vďaka čomu vláčik vtedy premával takmer nepretržite, aj takto „malý“ záujem Košičanov o mikulášske jazdy na Detskej železnici nás presvedčil, že Mikuláš príde na Čermeľ aj o rok. Navyše, tieto jazdy mali aj isté kúzlo: čermeľská zimná príroda v okolí trate pôsobi očarujúco. Škoda, že tam nebola parná mašinka Katka, určite by jej jazda v zasneženom Čermeľskom údolí náramne pristala. Ktovie, možno bude v budúcnosti aj to.
A ešte úplne na záver jedna malá pripomienka: ak zavítate na Detskú železnicu a lístky vám bude štikať pomerne nízky chlapík, ktorý je trochu pri tele a na hlave nosí vrabčie hniezdo z tmavých vlasov a okuliare a pri svojej práci používa staré kliešte, ktoré viac pripomínajú kliešte zo šuplíka nejakého kutila, než klasické železničiarské „štikačky“, ktoré sa používali (alebo ešte používajú?) na veľkej železnici, nezľaknite sa – neprišiel k vám čert, ale autor tohto článku.
Pre Veterány.eu
Sergej- (Tomáš Halža)
Pridajte prvý komentár