Sporadicky sledujem diskusiu ohľadne autobusovej techniky. Fandím ľuďom, ktorí venujú nemalé úsilie o záchranu historických vozidiel ako takých. V mladosti som ako každý používal na presun z bodu A do bodu B bicykel, no na väčšie vzdialenosti to bol vlak, či autobus. Pri cestovaní vlakom to bola motorka „Hurvínek“ a autobusom to bolo „RTO“. Počas jazdy v autobuse, v ktorom nad zadnými kolesami boli „štvorky“, som najskôr stál a neskoršie sedával najradšej pri nich. Bol to priestor, kde človek získal tie najlepšie zážitky a skúsenosti. S určitosťou som mohol sledovať okolie z okna, pretože okno bolo celistvé, teda nebola na ňom vetračka, ktorá mi pri výhľade z iného miesta vadila.
Dianie vo vnútri autobusu bolo tiež poučné. Príbehy z večerných filmov, dojmy z práce sa prelínali komentovaním kartovej hry, ktorej účasť v prípade sedenia vo štvorke bola povinná. Naučil som sa hrať najskôr „Prší“ a neskôr „Sedmu“. Chlapi, ktorí cestovali pravideľne sa venovali náročnejším hrám, na ktoré som žiaľ nemal bunky. Moja dcéra by povedala, že boli o „level vyššie“ alebo podľa svokra hrali „ligu“. Vzhľadom na tieto skutočnosti bolo teda cestovanie nezabudnuteľné. Keď nasadili autobusy „ŠL-ky“ kartová éra síce pokračovala, ale to už nebolo to pravé orechové. Priestor bol väčší, no už nepanovala taká nálada. V prípade nasadenia autobusu na diaľkové spoje bolo štvorkám koniec.
V tom období som sledoval v prakticky všetky vozidlá, ktoré sa dali zaregistrovať. RTO boli to naozaj univerzálne. Tesne za ceduľou mesta Lučenec boli naukladané na sebe úplne nové podvozky RTO. Bol tam závod ČSAO Lučenec a vždy každý tretí či štvrtý mesiac, už presne neviem, tam bolo parkovisko jednorázovo zaplnené podvozkami, ktoré postupne mizli v útrobách závodu. Trambusky alebo autobusy sa tam pravdepodobne generálkovali, alebo skladali. Podobne to bolo na opačnom konci mesta v ČSAD Lučenec. Po meste RTO – čky rozvážali okrem pasažierov aj tovar. Po vybratí sedadiel a namontovaní vešiakov to bol autobus na prevoz nových odevov do predajní.
Pri podobnej prestavbe sa v útrobách prevážal všakovaký materiál od stavebného, cez malé stroje až po vrecia s odpadom. Pri náročnejšej prestavbe sa do autobusu zo zadu vošlo pretekárske auto a malá pojazdná dieľňa. Zadné vyklápacie dvere boli z nákladného Robura, ktorý jazdil na benzín. Ešte náročnejšou prestavbou boli predajne od potravín, mäso, až po suveníry. Videl som ich prakticky pri každom školskom výlete po Slovensku. Dopĺňali kolorit pred kaštieľom v Antole, pred pamätníkmi z II. Svetovej vojny, na parkoviskách pred jaskyňami a podobne. RTO – čky pracovali ako knižnice a podobne. Spomínam si, že existovali prestavané, alebo aj pôvodne vyrobené RTO ako sťahovacie autobusy, dokonca aj s prívesom. Niekedy som videl na poliach, či lúkach RTO, či RO ako pojazdný včelín. Mám v pamäti ešte jeden bus a síce z filmu Kdyby tisíc klarinetů. Nakoľko vo filme nebol zobrazený celý, nedokážem posúdiť, či televízny prenosový voz z tohoto filmu bol naozaj funkčný, alebo to bol len statický model. Možno si niekto na to spomenie a priblíži čitateľom.
V čase môjho detského veku chodili po dedinách zdravotnícke RTO-čky. Otec ma vzal do vnútra pojazdnej transfúznej stanice, keďže bol pravidelný darca krvi. Pre ilustráciu som použil foto z IMHD Nitra tušim, dúfam, že sa nikto neurazí. Nadšený som bol z príchodu RTG busu. Toto RTO malo zabudovaný rőntgenový prístroj, s ktorým sa robili snímky pľúc prakticky všetkých ľudí nad 15 rokov. Podobne tomu bolo aj keď som bol na vojne. Neskoršie bola „štítovka“ na snímkovanie „spádu“ zabudovaná do autobusu typu ŠL. Krátko pred rokom 1989 to bola skriňová Liazka s krátkou kabínou. Nakoniec nadávny minister zdravotníctva SR pán Zajac celoplošne tieto prístroje zrušil, lebo poškodzovali obyvateľstvo a ich prevádzka bola veľmi predražená oproti nastávajúcej digitalizácii. Podotýkam, že všetky tieto vozidlá mali vysoký technický štandard vrátane svojho vlastného zdroja pre prístroje v nich zabudované. Pre porovnanie uvádzam v galérii pojazdný RTG prístroj anglickej výroby pre krajiny tretieho sveta.
Nesmiem zabudnúť na veteránistov z neďalekého mestečka Pezinok so svojimi veteránskymi motocyklami tiež v prestavanej RTO kočovali po celej ČSSR a ako zväzarmovci mali bohaté kontakty. Podobne kočovali aj splavovači riek z člnkárskych a jachtárskych klubov. Ako som spomínal sledujem diskusie o záchranách takýchto vozidiel. Teší ma to, že sú aj takíto zanietení ľudia na území bývalej ČSSR. Do dnešných dní stretávam nielen autobusy RTO na našich cestách poväčšine sú to kolotočárske ubykácie na každoročných vinobraniach. Asi pred piatimi rokmi v našej dedine bola zaparkovaná čistička peria na podvozku 706 RO. Dokonca jej prevádzkovateľ v nej mal aj výrobňu paplónov, perín, či postelnej bielizne. Obdobne si so sebou čističku peria vozil aj iluzionista a kúzelník v rámci cirkusového turné po Slovensku. Tá, ale nebola v autobuse, ale v maringotke.
Nakoniec si dovolím priblížiť „Bažant Kinematograf“. Tento kočuje už njekoľko sezón po bývalej ČSSR. Podľa mojich zistení je viac exemplárov RTO vybavených premietačkami. Tohto roku bol kinematograf s komponentami JELCZ. Je milé, že amfiteáter príde k Vám v rámci každého kultúrneho leta. Vnútro je vo všetkých typoch týchto jednoúčelových RTO prísne funkčné a ergonomické. Osadenstvo má aj možnosť síce menej pohodlného, ale účelného spánku. Lehátka boli v transfúzke, v RTG a sú aj v kinematografe. Rád sa pripájam do diskusií, ktoré zaujmú a vyvolajú príjemné spomienky. Pripájam teda niekoľko ilustrácií zo sporadickej diskusie v časopise Motor journal a niektoré zaujímavé RTO a RO.
Autor: Gilbert
Be the first to comment