ČESKÁ REPUBLIKA – Aerodynamické štvornápravové motorové vozne radu M 290.0 s hmotnosťou 36 ton vyrobili kopřivnícke závody Ringhoffer Tatra, a. s. v roku 1936 pre vtedajšie Československé štátne dráhy v počte dvoch kusov za 1 milión Kčs. Na vozňoch bol unikátny nielen dizajn karosérie a interiéru, ale aj elektromechanický prenos výkonu od Josefa Sousedíka. Vďaka jeho patentovanému systému sa vozidlo rozbieha na elektrický pohon a pri dosiahnutí rýchlosti 82 km/h sa automaticky prepne na čisto mechanický, ktorý je vo vyšších rýchlostiach účinnejší. Oba motorové vozne jazdili v bežnej prevádzke rýchlosťou až 130 km/h, pri skúškach dokonca dosiahli rýchlosť 148 km/h.
Výtvarné riešenie navrhol Vladimír Grégr, na oboch čelách súpravy sú umiestnené reliéfne štátne znaky z elektrónu, teda zliatiny horčíka a hliníka od sochára Jana Nušla. Pri výrobe sa dbalo na nízku hmotnosť voza, využili sa tenkostenné železné i drevené profily, napríklad na sociálnom zariadení bol miesto keramického obkladu použitý xylolit. Motorové vozne mali celkovú kapacitu 72 cestujúcich, z toho 40 pre fajačiarsky a 32 pre nefajčiarsky oddiel. O občerstvenie sa starala Mezinárodní společnost jídelních a lůžkových vozů, ktorá za prvej republiky prevádzkovala všetky lôžkové a jedálenské vozne. Cestujúci sedeli po štyroch oproti sebe. Komfort zabezpečovali jemne pérované, čalúnené kreslá, na podlahe bol jemný koberec, na stenách tapety z umelého pergamenu. Vozeň bol vykurovaný, čo v tej dobe tiež nebolo obvyklé a bola v ňom aj toaleta. Vlakový personál bol tvorený len rušňovodičom a čašníkom, ktorý pripravoval cestujúcim jednoduchšie jedlá a nosil ich cestujúcim priamo na miesto.
Československé štátne dráhy zaradili tieto vozne do pravidelnej prevádzky 13. júla 1936. Pridelené boli do výhrevne a domovskej stanice Bratislava – hlavná stanica a jazdili na motorovom rýchliku „Slovenská strela“ Bratislava – Brno – Praha. Dosahovali priemernú cestovnú rýchlosť 92 km/h. (parné vlaky v tej dobe priemerne 68 km/h.), pričom spoje boli prvýkrát v histórii ČSD povinne miestenkové.
Vozne boli 2. triedy a jazdná doba bola 4 hodiny a 20 minút vrátane trojminútového pobytu v Brne. Z počiatku však stál tento rýchlik v Brne až 35 minút, takže jazdná doba bola o 31 minút dlhšia. Cestovný lístok stál 100,- Kčs a miestenka 5,- Kčs.
Prevádzka oboch vozidiel sa nezaobišla ani bez nehôd. Dodnes zachovaný vozeň číslo 002 mal za sebou zrážku s mŕtvym prasaťom, ktoré vypadlo z nákladného vlaku, aj smrteľnú nehodu, keď zrazilo fotografa stojaceho na koľajniciach. Snímka vlaku sa mu podarila, zrážku neprežil. Z oboch havárií vlak vyviazol iba s drobnými odreninami. Druhý vozeň sa v máji v roku 1938 pri Modriciach čelne zrazil s nákladným automobilom. Kvôli rozsahu poškodenia bol prevezený na opravu späť do Kopřivnice, kde zostal niekoľko mesiacov.
Počas druhej svetovej vojny boli vozne odstavené kvôli nedostatku benzínu a vychádzali len sporadicky raz až dvakrát mesačne k udržaniu technickej spôsobilosti napríklad z Prahy do Plzne, či Ostravy. Po druhej svetovej vojne slúžili ďalej, pričom zaujímavé je ich nasadenie na vlakoch spájajúcich Prahu s Norimbergom po dobu trvania Norimberského procesu s vojnovými zločincami, kam vozili našich zástupcov. Na konci 40. rokov minulého storočia boli vozne vedené ako tzv. Vládna záloha a v 50. rokoch už mnoho kilometrov nenajazdili. Voz M 290.001 bol vyradený v roku 1953. Slúžil na náhradné diely pre vozeň 002 a následne skončil v Studénke, kde sa počítalo s jeho rekonštrukciou. Namiesto nej bol však po nejasnom požiari v roku 1960 zlikvidovaný. Voz M 290.002 bol vyradený v roku 1960 a v tom roku došlo aj k jeho odovzdaniu podnikovému múzeu Tatra v Kopřivnici. O dva roky neskôr bol na nátlak verejnosti presunutý na koľajisko pred Lašskou vilou. Neskôr sa premiestnil na bok Lašskej vily a v roku 1997 bol vystavený pod prístreškom pred múzeom, kde čakal na svoj ďalší osud.
Po druhej svetovej vojne síce názov Slovenská strela prevzali iné súpravy, tie však už neboli orientované na komfort a rýchlosť, ale na prepravu čo najväčšieho počtu cestujúcich. V povojnových rokoch na tejto linke jazdili hlavne klasické parné rušne s celkovým časom 5,5 hodiny. Keď sa Slovenská strela stala v 60. rokoch súčasťou medzinárodného expresu Hungaria s motorovou súpravou M 298.0, vrátila sa jej istá prestíž. Na niektorých úsekoch totiž mohla znovu jazdiť rýchlosťou 130 km/h. Od polovice sedemdesiatych rokov však prichádzajú na rad klasické súpravy s koženkovými vozňami a s kupé pre ôsmich cestujúcich s priemernou rýchlosťou cca 70 km/hod. Modernejšie vozne s textilným poťahom a s polohovateľnými sedačkami sa na Slovenskej strele objavili až koncom 80. rokov. V 90. rokoch už jazdili vlaky kategórie InterCity a EuroCity. Najprv z požičanými vozňami z Poľska, neskôr klimatizované vozne s oddielmi maximálne pre šesť cestujúcich, s elektrickými zásuvkami, miestami pre invalidov a napokon i s WiFi internetom. Istý čas pod názvom Slovenská strela jazdili aj české rýchlovlaky Pendolino.
Vráťme sa ale k motorovému vozňu M 290.002, ktorý musel stáť 21 rokov pod prístreškom pred múzeom, aby sa konečne dočkal zaslúženej rekonštrukcie. V piatok 31. augusta bol tento unikátny motorový vozeň pomaly naložený na ťahač. Vzhľadom na koróziu Slovenskej strely nemohli byť použité veľké žeriavy. Hrozilo by totiž značné poškodenie vozňa. Koľajnice preto museli byť predĺžené až na valník a pomocou samonavíjacieho lana súprava pomaličky vchádzala na vlek. Ťahač bol vyrobený primárne na prepravu koľajových vozidiel a je vybavený niekoľkými svetovými rozchodmi železníc, ako napríklad európskym, ruským, či juhoafrickým. Túto veľkolepú udalosť si už od siedmej hodiny ráno nenechali ujsť stovky zvedavcov z radov širokej verejnosti. „je to to najlepšie čo sa mohlo podariť. Tento stroj si to rozhodne zaslúži.“ „Je to paráda, že sa takéto niečo robí v Českej republike.“ „A naviac bude jazdiť v pôvodnom stave s benzínovými motormi a elektromechanickým prenosom výkonu Jozefa Sústredníka.“ Zjazd z kruhového objazdu bol uzavretý a hlavná cesta bola počas nakládky zablokovaná.
Nasleduje náročná rekonštrukcia do pôvodného stavu. Po vyviazaní motorov, ktoré sa následne renovovali vo firme Macháč Motors s.r.o., sa odstrojila skriňa vozňa. Drevená skriňa a originálne kovové materiály poputovali k reštaurátorom na príslušné materiály. Skriňa sa opieskovala a poškodené miesta sa vyvarili. Medzitým sa pracovalo na podvozkoch a pohonoch. Veľkým šťastím bolo nájdenie 242 výkresov vozňovej skrine, schémy zapojenia rôznych technológii zachovanie z každého predmetu aspoň jedného originálneho kusu, podľa ktorého sa vyrobil chýbajúci.
Jednotlivé časti interiéru sa nachádzali na ôsmych miestach republiky, kde sa podrobovali dôkladnej pamiatkovej obnove. Motor bol aj po 30-tich rokoch v celkom dobrom stave. Horšie už na tom boli meracie prístroje. Pár z nich síce bolo v relatívne dobrom stave, no väčšina z nich bola zničená, alebo chýbala. Aby sa predišlo ich nenávratnému poškodeniu, muselo sa všetko opatrne rozobrať a zhrdzavené a zaoxidované veci uvoľniť. Mechanické časti z nekorodujúcich materiálov sa nedajú opraviť. Korodujúce časti sa dajú vyrobiť nové, ale elektrické vinutie muselo byť vyrobené nanovo. Mosadz a medené výrobky totiž krehnú a časom sa rozpadávajú. Unikátny vozeň bol zrekonštruovaný do pôvodnej vzhľadovej i materiálovej podoby. Zároveň však musí spĺňať prísnu legislatívu na prevádzku v železničnej doprave.
Vďaka tomu, že Slovenská strela je národná kultúrna pamiatka, spoločnosti Tatra trucks Kopŕivnice sa na jej opravu podarilo získať 80 miliónov korún z európskych fondov. „Celý projekt je rádovo na 118 miliónov korún s daňou, t. j. zhruba 100 miliónov korún bez dane. Renovácia vozňa by mala vyjsť na 42,5 miliónov českých korún. Zvyšné prostriedky budú použité na výstavbu depozitára v ktorom bude deponovaný, plus v podstate na nejakú jeho vnútornú výbavu, technické zabezpečenie a podobne. Na tento vozeň sú kladené vysoké nároky ochrany pred jeho poškodením,“ priblížil generálny riaditeľ spoločnosti Radek Strouhal.
Zrenovovaný vozeň bol najprv natretý základnou farbou a následne dostal pôvodnú višňovo červenú farbu ČSN 8300, ktorej odtieň sa podarilo nájsť v originálnom vzorkovníku v archíve Tatry. Podvozky sú šedé, strecha je vo farbe starého zlata.
Vzorka pôvodného čalúnenia vo farbe bielej kávy s rozmerom 3×3 cm bola objavená náhodne na sedadle rušňovodiča v prekryte čalúnenia. Zelené poťahy sedadiel tak neboli správne a ani pôvodné.
Prvá skúšobná jazda Slovenskej strely sa mala konať 13. decembra 2020 na traťovom úseku Přerov – Břeclav a späť. Ale pre mechanickú závadu bola jazda ukončená v stanici Huštěnovice. Motorový vozeň sa vrátil samostatnou jazdou na jeden spaľovací motor do areálu opravárenskej spoločnosti ČMŽO Přerov. Druhá technická skúška prebehla v utorok 16. marca 2021 a Slovenská strela pri nich dosiahla rýchlosť 130 km/h.
Motorový vozeň bude následne prepravený späť do Kopŕivnice, kde bude umiestnený v presklenom pavilóne na konci vlečky v tatrováckom areáli. Súvisieť bude s novým múzeom nákladných áut Tatra, ktoré sa buduje v areáli bývalej tatrováckej zlievarne. Výstavba nového múzea vznikajúceho v spolupráci s moravsko-sliezskym krajom a mestom Kopřivnice bola odhadovaná na 180 miliónov českých korún. Pozrite si čo o novom múzeu povedal generálny riaditeľ spoločnosti Tatra trucks Radek Strouhal.
Nebojte sa. Zrekonštruovaný vozeň už nebude len statický exponát, ale objaví sa aj pri nostalgických jazdách. A naša redakcia bude určite pri tom.
Približne dvojročnú renováciu motorového vozňa do pôvodného stavu dokumentujú nasledujúce videá, ako aj fotogaléria pod týmto článkom.
Autor: Jaroslav Filo
Foto: slovenska-strela.cz (Slovenska strela 001 – 027) a Zdeněk Nesiba (Slovenska strela 028 – 032)
Pridajte prvý komentár