V mojom prvom článku o prvopočiatkoch motorizmu v Bratislave som sa venoval postupne módnym vlnám na prelome storočí, ktoré zasiahli do individuálneho presunu nielen v rámci mesta Pressburg z bodu A do bodu B. Popri vtedy bežných približovadlách, ktoré ťahali výlučne len kone, či to boli osobné kočiare, či nákladné povozy na scénu najskôr vhupli dvojkolesové tátoše v podobe bicyklov a neskôr motocyklov.
Tieto módne vlny ale dobehol priemyselný pokrok a dve kolesá vystriedali vozy bez koní, z ktorých sa vykryštalizovali prvé automobily. Tieto počiatky osobnej individuálnej dopravy v Bratislave zrejme nie sú stále tak podrobne zmapované ako jej proťajšok „Bratislavská hromadná doprava (MHD)“. Zdrojom informácií býva zvyčajne dobová tlač. Na prelome storočí bolo v Bratislave niekoľko redakcií, ktoré sa venovali dianiu vo vtedajšej osobnej doprave. Predovšetkým ich záujem sa sústredil na športové podujatia, ktoré sa vtedy v Bratislave konali. Informácie sú teda strohé a niekedy aj protichodné nevynímajúc spísané spomienky vtedajších aktérov, ktoré boli individuálne prifarbené a niekedy nevierohodné. Aj napriek týmto kritériám autor pôvodného článku I. Szabó v Stope číslo 18 z roku 1981 uviedol niekoľko zaujímavých postrehov. Ako prvý uvediem zmienku o automobile neznámej nemeckej značky, ktorý údajne používal pán Stollwerck, ktorý prišiel do Bratislavy vybudovať filiálku materskej čokoládovne v Kolíne. Bolo to okolo roku 1896. Samotné vozidlo bolo vraj žlté, malo lúčovité drevené kolesá na ktorých boli oceľové obruče podobné ako na konských povozoch. Na škrípanie kolies vozov na mačacích hlavách bratislavských ulíc boli všetci zvyknutí, ale ak do toho rapkal aj motor, tak sa to mnohým nepáčilo. Predstavitelia mestskej rady teda odporučili čokoládovému podnikateľovi z Nemecka, aby jazdil čo najmenej.
Ďalšími používateľmi prvých automobilov boli predstavitelia podnikateľskej vrstvy. Jedným bol aj riaditeľ Patrónky major Andreovits, ktorý jazdil na dvojvalcovom rakúskom Bock und Holländeri. Miestna aristokracia ako grófi Batthyany a Fridrich jazdili na francúzkych vozidlách De Dion-Bouton a gróf Pálfy na nemeckom Benze. Keďže auto bolo vecou prestíže a znakom postavenia tak ich bolo dosť málo. Mohli si ho dovoliť len tí najbohatší. V rokoch 1906 až 1908 jazdilo po cestách s mačacími hlavami či už v meste, alebo v okolí údajne spolu asi 20, či 30 áut. „Malé“ stálo okolo 5 000 korún a veľké až 10 000 korún. Zastúpenie v Bratislave mali určite značky Puch a Laurint & Klement. Automobily Puch predávali bicykloví pionieri Englert a Aigner. Ich prvým zákazníkom bol „vinársky barón“ A. Palugay. Značke Laurint & Klement sa budem venovať pozdejšie. Vtedy sa za volantom nových áut objavili aj K. Feitzelmayer, K. Seifert, J Lippert a ďalší menej známi podnikatelia.
Nezabudnuteľné miesto v podrobovaní bratislavských ulíc individuálnou dopravou, aspoň podľa môjho skromného názoru majú aj dvaja protagonisti, z ktorých jeden bol protagonistom starých dobrých čias Rakúsko-Uhorskej monarchie a druhý predzvesťou novej motorovej éry. Prvým bol svetoznámy výrobca vozidiel, ktoré boli ťahané koňmi. Bol to A. Marschall a druhý bol pionierom v prevádzkovaní individuálnej motorovej dopravy nazvanej „TAXI“.
A. Marschal si v roku 1864 na rohu Roykovej a Grösslingovej ulice (v minulom režime na rohu Kúpeľnej a Fučíkovej ulice) dnes Tobruckej a Grösslingovej otvoril kolársku dielňu. Po smrti zakladateľa podnik prevzal jeho syn, vtedy rozšíril priestory a vznikla ozajstná továreň, v ktorej komplexe sa vyrábali rôzne varianty týchto vozidiel. Dobový ponukový katalóg ponúkal až 170 rôznych druhov týchto vozidiel. Exotické boli vozy pretekové, štvorsedadlové prútené s baldachýnom, omnibusy (konský autobus), či vozy pohrebné. Marschall junior svojimi produktami ohromil všetkých a s týmito vozidlami získaval jedno ocenenie za druhým. Ničím výnimočným neboli ani medaily z výstav a veľtrhov nielen v Európe. Továreň svojimi produktami ale nedokázala konkurovať samohybom bez koní. Výroba kočov prebiehala zrejme aj po prelome storočia. Inzeráty na koče sa objavovali v novinách ešte okolo roku 1913. A. Marschall sa nedokázal prispôsobiť novému trendu hromadnej výroby vozidiel a stal sa obeťou motorizácie bratislavských ulíc. V časoch jeho najväčšej slávy ale nebol sám, mimo Marschall Wagenfabrik boli v Bratislave aj iné. Papierovým konkurentom bol Kocsi gyár na niekdajšej Pribinovej ulici. Svetoznámy výrobca kočov z Prešporku si zrejme neuvedomil, že pokrok sa zastaviť nedá. Neuvedomil si to ani vtedy, keď si v roku 1900 kúpil ako jeden z prvých Bratislavčanov automobil Benz – Victoria s jednovalcovým motorom o objeme 1749 ccm a výkone 4 k (2 kW). Výrobca kočov sa stal majiteľom kočiara bez koní a žiaľ nenapredoval. Do priestorov jeho továrne sa nasťahovali bankoví úradníci Dunajskej banky a v medzivojnovom období boli budovy asanované. Tak skončil zástanca tradícií a výrobca „Zlatých kočov“. Protipólom výrobcu kočov bol G. Schuster, ktorý si v roku 1909 u pánov Friedricha a Fuksa na Štúrovej ulici kúpil automobil Laurint & Klement, ktorým brázdil bratislavské ulice. No najskôr absolvoval v danej predajni u zástupcov automobilky L&K rýchlokurz jazdy na automobile. Tento zahŕňal štartovanie kľukou, ovládanie plynu, brzdy a spojky. Gustáv Schuster sa rozhodol konkurovať fiakristom a nechal sa najímať od zámožných prešpurákov na prevoz po meste a okolí. Stal sa tak prvým taxikárom v meste, ktorý prevažne vozil pasažierov z vlakovej stanice kamkoľvek. Jeho autotaxi jazdiace bratislavskými ulicami si všímal aj mestský kapitán Kučera. Asi po roku jazdenia o jeho služby prejavil záujem spomínaný policajný kapitán. Bolo to pri príležitosti vzácnej návštevy zo zámoria. Bratislavu mal navštívíť bývalý americký prezident Theodor Roosevelt aby využil pohostinnosť grófa Apponyiho. Tak sa stalo, že Laurinka stála naleštená pred budovou Hlavnej stanice. Vedľa šoféra Schustera si vpredu sadol gróf Apponyi a vzadu bývalý prezident USA T. Roosevelt s doprovodom. V Bratislave pri prejazde ulicami im mávali nadšené davy. Jazdu ukončili v Eberharde (dnes Malinovo) v kaštieli grófa Apponyiho.
Obdobie postupnej komótnej motorizácie Bratislavy narušila svetová vojna. Tento prvý celosvetový vojnový konflikt rozbehol naozaj rapídnu, priam horúčkovitú motorizáciu po celom svete. Žiaľ všetko čo malo kolesá sa vyrábalo pre militantné účely. Ktorékoľvek armády, či tie čo útočili, či tie čo sa bránili, všetky bojovali na vojenských vozidlách nesúcich smrtonosné zariadenia. Paradoxne neboli všetky poháňané parnými, či spaľovacími motormi, ale v hojnej miere ako ťažná sila sa naďalej používali kone. Neťahali osobné kočiare, či nákladné vozy, ale predovšetkým ťahali vojenské zariadenia. Nemožem teda povedať, že by koňom odzvonilo už dávno. Dnes sú koče spestrením sprievodov a podobných akcií, takže konskú silu sa dodnes nepodarilo celkom eliminovať a to ma ako milovníka starých vecí teší. Motorizácia v Bratislave sa teda dostala do štádia, keď autá vládnu cestám, no nostalgické jazdy kočmi sú v starom meste v ponuke stále.
Autor: Gilbert
Pridajte prvý komentár