Každý majiteľ historického autobusu sa určite vždy teší na chvíle, keď môže svoju mašinku občas prehnať po okolí, zúčastniť sa na nejakom podujatí, alebo napríklad absolvovať komerčnú cestu. Za pekný autobusom sa obzrie kopec ľudí, či aspoň môže byť spestrením pre ostatných na cestách.
Aj naša cesta z českého Olomouca do slovenskej Rožňavy na autobuse ŠL 11 TURIST mala byť zábavným a príjemným výletom, spojeným s presunom autobusu domov. Vozidlo po celé roky predtým slúžilo bývalým majiteľom bez problémov a pri ceste do Olomouca s ním asi štyri mesiace pred dnešným výletom sme ho dôkladne na 300-kilometrovej ceste otestovali. Autobus slapal ako hodinky. A tak sme nad inou alternatívou, než odjazdom po vlastnej osi, ani neuvažovali. I keď sme sa na túto cestu veľmi tešili a v sprievodnom vozidle sme prišli pre autobus do Olomouca traja, cesta sa ani zďaleka neskončila šťastným príchodom domov. Teda – nie šťastným pre autobus a nie v tento deň… Ani vo sne nás nenapadlo, že nás čaká niekoľkodňová nočná mora a perspektívne pekný výlet sa po 80 kilometroch od vyrazenia na cestu zmení na katastrofu…
Poďme však pekne po poriadku. V sobotu 7.3.2009 krátko po deviatej ráno sme dorazili do olomouckej spoločnosti v Horke nad Moravou (asi 5km od Olomouca), kde sme mali prevziať náš autobus. Keďže stál celú zimu na nekrytom parkovisku bez akejkoľvek údržby (táto téma bude predmetom samostatného článku), po naliatí chladiacej kvapaliny ,,vykvitlio“ na niekoľkých miestach v blízkosti chladiča zopár ,,fontánok“. Zjavne ich ,,vyžrala“ hrdza, ktorá úradovala v prázdnom chladiacom systéme počas niekoľkomesačného státia. Motor autobusu si však pokojne odfukoval, vzduch bol v poriadku a všetko sa skrátka zdalo byť okej. Po krátkej kontrole tlaku oleja, teploty vody, vizuálnom prezretí autobusu a provizórnom zablendovaní trubiek sme teda nakoniec vyrazili domov na 400-kilometrovú trasu.
Autobus krátko pred prevzatím v Horke nad Moravou
Ak ste sa niekedy vybrali so svojim miláčikom na dlhšiu cestu, určite vás pobavili začudovane sa tváriaci chodci či blikajúci a zdraviaci šoféri nových busov. Aj my sme sa počas cesty výborne bavili. Autobus šlapal ako hodinky a po výjazde z Olomouca sme si vo všeobecnom srandíčkovaní ,,akosi“ nevšimli, že sa valíme rovno na diaľnicu. Keďže v Čechách sa na nákladné auto nedá kúpiť diaľničná známka, ale krabička s mýtnym, je jasné, že nás po pár kilometroch ,,zamerali“ a zastavili colníci na aute. I keď sme hodlali na najbližšej výpadovke z diaľnice prejsť na bežnú cestu, asi 3 km pred odbočkou nás na benzínovej pumpe odchytili a scedili o päťstovku. Nepomohlo nám handrkovanie sa o tom, že to tu nepoznáme, ani uisťovanie, že sme na diaľnicu vybehli nechtiac. Colníci nás pokutou ,,orámovali“ o spomínaný obnos a potom nás zdiaľky sledovali, či z diaľnice zlezieme dole alebo nie. Zliezli sme…
Ďalšie kilometre cesty ubiehali v trochu narušenejšej atmosfére, ale stále v pohode. Vo Valašskom Meziřičí sme zaparkovali pred miestnym Tescom a pútali pozornosť nakupujúcich. Tu sa naša nálada opäť napravila a po menšom nákupe akciového cukru sme nasadli a vyrazili ďalej, smerom na horský hraničný priechod Makov, smerom na Slovensko.
Veľkú pozornosť sme budili pri Tescu vo Valaskom Meziřičí
Cesta po neďaleký Rožňov pod Radhoštěm ubiehala bez akýchkoľvek problémov. Asi 6 km za Rožnovom však šofér spozoroval na ,,hodinke“ slabšie zahriatie motora – ukazovateľ teploty sa šplhal k 85 stupňom. Keďže náš šofér ako dlhoročne jazdiaci profesionál v SAD-ke je naozaj skúseným vodičom, pre istotu sme zastali na krajnici a skontrolovali vodu – obávali sme sa, či nepovolila niektorá z trubiek a nezačali sme príliš strácať vodu. Na horskom priechode by sa nám to mohlo škaredo vypomstiť… Voda z autobusu ale netiekla – doliali sme iba cca 5 litrov, ktoré sme zjavne stratili ešte počas blendovania trubiek v Horke nad Moravou.
Prvé minúty po ,,skapaní“ motora – teplomer ukazuje bežnú teplotu, tlak oleja bol počas behu motora v poriadku
Vyrazili sme teda ďalej. V obci Prostřední Bečva, pár kilometrov pod samotným horským priechodom z českej strany, však teplota autobusu začala opäť slabo stúpať a blížila sa k 90 stupňom. Opäť sme preto zastavili na krajnici. Vo chvíli, ako autobus úplne zastal, sa mu sám vypol motor. Opäť naštartovať sme však už nevedeli. Pri pokuse o štart iba ťukol štartér, motor však nepretočil.
Táto situácia nás skutočne vážne vydesila. Nik si nevedel vysvetliť čo sa stalo – po kontrole oleja vysvitlo, že je ho dostatok. Kontrola vody – to isté. Vizuálne sme takiso nič nezbadali. Okolo nás práve prechádzal lesný traktor a tak sme šoféra poprosili, aby nás potiahol na najbližšie parkovisko, aby sme nezavadzali na ceste.
Najbližším bolo parkovisko pri jednom z miestnych turistických stredísk smerom na Horní Bečvu. Všade naokolo desiatky lyžiarov a turistov. Autobus sme zaparkovali tak, aby nezavadzal a začali sme rozmýšľať, čo ďalej. Autobus vytrvalo odmietal pretočiť motorom. Vonku sa začínalo zmrákať, fúkal studený vietor, ku ktorému sa časom pridal dážď so snehom. Skutočne ,,ideálne“ podmienky pre zisťovanie technických chýb…
Na motore sme vizuálne nezbadali žiadny problém, oleja a vody bolo dostatok
Zastavovali sa pri nás osobné auta a ľudia sa fotografovali so širokými úsmevmi a posielali k autobusu fotografovať sa svoje deti – i napriek nepríjemnému počasiu. My sme však takú povznesenú náladu ani zďaleka nemali – po vyše dvoch hodinách totálne neúspešného zháňania nejakých kontaktov na cestné služby, či miestnych opravárov, pendlovaní po okolitých dedinách, správe ciest, polícii a bohvie kde všade ešte, nám totiž došlo, že sme zostali beznádejne visieť v sobotu podvečer v studenom snehovom daždi pod horským priechodom v susednej krajine…
Asi po štyroch hodinách sme vymrznutí na kosť pomaly strácali nádej, že s autobusom ešte pohneme. I napriek tejto zúfalej situácii sa nám podarilo vybaviť aspoň čiastkové úspechy – dohodli sme telefonicky uskladnenie autobusu v ČSAD Rožnov – dokonca nám boli ochotní zapožičať aj ťahaciu tyč. Stále sme však nevedeli zohnať odťahové vozidlo. Po ďalších asi 12-15 neúspešných telefonátoch sme sa v zúfalstve vydali bez konkrétneho cieľa do blízkeho Rožnova hľadať pomoc naslepo. Lialo ako z krhle…
Ako sa po dobrej polhodinke ukázalo, slepí majú väčšie šťastie. Podarilo sa nám presvedčiť jedného miestneho majiteľa Tatry aby v tomto šialenom počasí zašiel do ČSAD po sľúbenú tyč a prišiel nás do Prostřední Bečvy odtiahnúť. Tým sa však naše trampoty ani zďaleka neskončili – autobus totiž medzičasom stratil vzduch a zablokované kolesá znemožňovali odťah. Ak hádate, že ten správny ventil na hadicu k busu ŠL nebol ,,k mání“, hádate správne. Nasledovala ďalšia zháňačka, ktorá však skončila neúspešne. Zúfalstvo pri stojacej tatre s autobusom pre takú drobnú vec, vám nemusíme ďalej opisovať…
Kvôli chýbajúcemu ventilu na vzduchovej hadici sme bezradne stáli a rozmýšľali čo ďalej
Vtedy sa však stalo čosi zaujímavé – počas jedného z ,,pokusných“ štartovaní, ktoré sme občas skúšali už viac zo zotrvačnosti, než reálnej nádeje, však autobus naštartoval! Svitla nám obrovská nádej. že mu aspoň dofúkame vzduch, aby sme ho mohli odtiahnúť. Asi 5 minút autobus ,,pufkal“ na voľnobeh s trochu divným zvukom, potom však opäť ,,skapal“. Stihol však natlačiť aspoň toľko vzduchu, aby sme sa vedeli pohnúť z miesta.
Vydali sme sa preto v kolóne tatra-autobus-sprievodné vozidlo smerom na Rožnov. V obci Dolní Bečva, asi 6 km pred Rožnovom, však vysvitlo, že autobus si predsa len dostatok vzduchu nenafúkal a ostrý smrad spáleniny napovedal, že mu opäť dochádza vzduch a blokujú sa kolesá. Chýbalo nám iba čosi okolo 6 kilometrov…
Tento strašný deň sme teda definitívne ukončili v Dolní Bečvě zaparkovaním na malom asfaltovom ostrovčeku pri hlavnej ceste na výjazde z obce. Ďalej sa ísť fakt už nedalo. Od zadných kolies autobusu sa paril biely štipľavý smradľavý dym. Už nám naozaj iné nechýbalo, iba zavariť brzdy a potom už asi nič, len celý autobus odvliecť na najbližšie vrakovisko. Preto sme radšej neriskovali.
Po provizórnom uskladnení autobusu pri ceste sme vyrazili na sprievodnom vozidle domov na Slovensko. Na kraj už sadala hustá tma…
::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
Už cestou domov nám bolo jasné, že autobus tam nemôže zostať len tak ,,visieť“ a na druhý deň ráno sme začali zháňať odvoz – keďže ťahať autobus 320 km na tyči domov z Bečvy do Rožňavy by bolo otrocky neúnosné a naložiť ho na vlek vzhľadom k spoločnej predpokladanej výške návesu + autobusu tiež nie, do úvahy pripadal iba ťahač s podvalníkom. Ten sa nám podarilo zohnať v rekordne krátkom čase, rovnako tak sme si pred cestou zaopatrili hadicu so správnym ventilom na nafúkanie vzduchu, aby sme vedeli s autobusom pohybovať počas nakladania na podvalník.
S ťahačom sme vyrazili zo Slovenska v utorok skoro ráno. Počasie bolo o dosť lepšie a majiteľ tatry z Rožnova, ktorý nám v sobotu večer pomohol, sa ukázal ako férový človek a prisľúbil, že nám s tatrou autobus natlačí na podvalník. Všetko teda bolo na najlepšej ceste a dohodnuté.
Nakladanie autobusu nebolo o nič ľahšie – museli sme podkladať drevo a poriadne špekulovať
Do Bečvy sme dorazili pred obedom. Autobusu sme natlačili vzduch, pripravili baterky a počkali pár chvíľ na majiteľa s tatrou z Rožnova. Ak si však myslíte, že nakladanie prebehlo ľahko, mýlite sa – kalich horkosti sme si ešte nevypili do dna. Problémy totiž nastali s tým, že autobus je príliš dlhý a nízky a nájazdové kolajnice na podvalník boli príliš strmé. Podvozok sa teda ,,zabáral“ do horizontu podvalníka ešte skôr, než stačili prísť na rad kolesá náprav. Opäť sme preto začali improvizovať a z blízkej novostavby sme nazvláčali obhorené staré kusy driev, ktoré sme počas následujúcich troch hodín postupne podkladali a kúsok po kúsku posúvali autobus smerom na podvalník. Nakoniec sa neuveriteľné dielo podarilo dokončiť a autobusbol konečne hore.
Po troch hodinách trápenia je autobus na podvalníku
Cesta na Slovensko ubiehala v pohode. Tesne pod horským priechodom sme naďabili na autobusový zájazd, ktorý bezradne postával na krajnici cesty pri novučičkom autobuse, spod ktorého ,,vyvieral“ prameň horúcej vody… Na slovenskej strane sme podiskutovali s českými turistami na neskorom obede a po niekoľkých hodinách sme šťastne dorazili domov. Naše syzifovské pachtenie sa s autobusom však prichádzalo ešte len do záverečnej fázy – zloženie busu z podvalníka bolo totiž nemenej náročné, než jeho nakladanie. Dokonca zložitejšie, lebo domov sme dorazili v hlbokej tme. Až krátko pred polnocou sa rôznymi pákami a podkladaním kolies podarilo autobus zložiť na zem…
Zastávka na neskorý obed na slovenskej strane – neďaleko Ružomberka
Čo teda dodať na záver tejto dobrodružnej reportáže… Autobus je tohto času v špeciálnej opravovni a čaká ho technická prehliadka, počas ktor
Dobrý den.
V zhledem k tomu,že jsem v roce 1989 jezdil s ŠL 11 a současně jsem majitelem vozu ŠD 11 bych se přikláněl k závadě na chlazení motoru. Při delším stání se nezapne vrtule chlazení a přes to,že jste s autobusem jeli v zimně a teplomněr vody ukazoval 90 stupnů,při stoupavé delší jízdě dojde k zadření pístu ve válci.Pak motor vychladl a šel opět nastartovat.Po zahřátí se opět kousne.Je třeba si vzpomenout,jestli v době před poruchou běžela vrtule.Je dobře slyšet hydromotor.Ventil na chlazení je umístěn pod řidičem na rámu a lze ho ručně pustit kolečkem.Rozebrat a vyčistit.Mně se tohle stalo před 20 lety.V žádném případě nechci poučovat,jen píši svoji zkušenost.Přeji rychlé opravení a mnoho šťastných kilometrů.Jak asi dobře Víte,dne 23.05. 2009 je jubilejní 10 sraz histoických autobusů v Lešanech u Prahy.Tak Vás jako člen KČHA – RTO KLUBU
srdečně zvu,nejlépe s Vaším autobusem ŠL11 T.
Zdraví Bohouš Písek CZ
Dobrý deň, ďakujem za váš názor a skúsenosti (urcite to nevnimam ako poucovanie:). Ako aj pisem v clanku, s chladicou sustavou sme mali problemy,kedze autobus stal neudrziavany pocas zimy a bez chladiacej zmesi. Kedze ide o stary stroj a trubky su pravdepodobne starsie nez ja sam :), prazdne trubky prekorodovali v zime. A po zime, ked sa naliala kvapalina, vytryskli ,,fontanky“. Mohlo dôjsť na nejakú závadu kdesi na ventile a podobne, na hučanie ventilátoru si neposmínam. No nic, uvidime co povie technik,. V kazdom pripade to na nakusnuty piest tipuje viac ludi.
Lesany 2009 – dakujem velmi pekne za pozvanie, ak to vyjde velmi rad sa zucastnim aj s autobusom. Ak nie, tak aspon sam. I ked bude mesiac 5, priniesli by sme nejake kalendare, prospekty, tricka atd. Pozdravujem do Ciech a vsetko dobre zela Jaro Verlik
Zucastnil som sa tohto vyletiku. A bola to VeteranVrazda pre nas. Nasa nalada sa pohybovala raz hore a raz dole a nakoniec sme sa tomu aj zasmiali ved preco prave nam by sa podarilo bez problemov dostat domov. Ale vylet nezabudnutelny.
Krásnej příběh. Tenhle autobus budete mít moc rád.
Tak toto je drsné ale suhlasim s Busom ze vlastne je to pekne story. Hodne zdaru s opravou. Ked s nim dakam vyrazite – mozno na Lesany, – dajte vediet. Pridem ho omrknut.
No tak to nezávidím, až ma to odrádza v budúcnosti na nejakú dlhšiu cestu s ŠLkou :(. Po zime mam ja zas taký problém že aj keď bol motor vyhrievaný, tak raz naštartoval a občas nie, no potom naštartoval bez problemou, ale za posledne dni neštartuje. No povedali mi že je voda vo valcoch a že treba meniť tesnenie a to som ho chcel odniesť na opravu do TEMPUSU :(.
Zdar Fero, vieš čo, nech ťa nič neodrádza. Ja som bol niekoľko dní z toho vygúlený a keďže prevoz na Slovensko s podvalníkom stál nemalé peniaze a skomplikoval mi aj tak ťažké obdobie, najprv som rozmýšľal, že ho už ani nepreveziem a rovno ho na mieste predám. Ale potom ma p. Ivaško z klubu presvedčil, že je ho škoda a klub mi pomôže s prevozom. Tak som sa rozhodol že to celé nejako rozchodím a dal som sa na ten prevoz. S odstupom času to už nevidím tak hekticky – veď stáť sa to môže aj novým strojom, nie že ešte takým babičkám. Ako sa aj píše v článku, videli sme stáť na ceste úplne nový český autobus, ktorému tiež čosi závažnejšie ,,zhaslo“ na chladiacej sústave a nevyzeralo to, že to šofér opraví namieste. Čiže suma sumárum: tie naše busy musíme skôr či neskôr renovovať, dovtedy sa s tým chodiť nedá na dlhšie cesty určite.
Clapi bravurny výkon.Milujem tieto mašiny,moj otec s nima jazdil a za 8 rokou v prevádzke okrem povinných opráv s tým nebol problém.Suto užastné mašiny a som rád,že sa vám jednu s nich podarilo zachrániť,držím vám palce,Bývam nedaleko od Rožnavy,rád by som sa na tuto mašinu prišiel pozrieť.Prajem všetko dobré.