Vianočné darčeky, alebo moje letecké zážitky

Keďže som milovník starých vecí a rád ich používam, tak v rámci mne príjemných zážitkov si myslím, že by možno bolo aj iným príjemné sa s nimi podeliť. Teraz v zrelšom veku človek rád spomína na momenty, ktoré sa na dlho zakorenili v jeho podvedomí. Na rodinné výlety a dovolenky si vždy beriem so sebou skladací bicykel a neustále mi osud dopraje objaviť niečo, čo sa znenazdajky vynorí z hĺbky dávno zabudnutej histórie. Zatiaľ sa moje staré tvrdenie vždy naplnilo: „Nech človek ide kamkoľvek, tak koľajnice idú s ním“.

Všade, kde som bol, som objavil miesta spojené so železnicou. Miesta, kde koľajnice kedysi boli, alebo miesta kde koľajnice stále sú. Mal som teda možnosť pobicyklovať sa po bývalých železničných násypoch, po už nefunkčných mostoch a tuneloch, či jazdiť pod viaduktami. Mal som možnosť nakuknúť do banských diel, kde jazdili banské vláčiky, či zmapovať bývalé lesné, či priemyselné železničky a vlečky. Jednou takou, mnou už spomenutou bola vlečka Kunovice a jej minulosť spojená s letectvom. Uvedomil som si, že v detstve som obdivoval môjho krstného otca, ktorý bol vojenský letec a mal peknú modrú uniformu. Kariérne sa stal dokonca riaditeľom nejakej vojenskej leteckej továrne. Bol som vtedy tak nadšený, že som chcel byť leteckým mechanikom, no osud to zariadil ináč. Môj otec vždy rád spomínal na roky, keď sa v Pezinku učil za cukrára a chodil na pezinské letisko, kde vtedy fungoval aeroklub a samozrejme pred vojnou, za Slovenského štátu a cez vojnu a aj hneď po nej tam bol čulý letecký ruch. Spomínal, že keď sa blížili, či odchádzali nemecké vojská, chodil tajne peši cez lesy domov do Bilkových Huménec a neskoršie na Cerovú-Lieskové. Spomínal vetrone, mechanické trenažéry a hlavne súkromné lietadlá vtedajšej pezinskej elity. Vždy ma jeho spomienky fascinovali a keď som ako mládenec brigádoval na Kejde, tak som si vždy pri pasení jalovíc zrovnával jeho spomienky s realitou. Dnes to zrovnávam tiež. Otec na Kejdu chodil na letisko, ja som na Kejdu chodil pásť družstevné jalovice ako mládenec. Ako otec som tam chodil so svojimi dcérami na cyklistické preteky a dnes tam chodím so svojimi vnukmi na zimný štadión učiť sa korčuľovať. Stále je to ten istý priestor Kejdového hospodárstva, no dnes to volajú Rozárka a zväčša tam chodia relaxovať ľudia, keď vystúpia zo svojich drahých a zväčša terénnych áut. Na nejaké poľné letisko si už nikto ani nespomenie, dokonca ani novodobí starousadlíci.

Svahové letisko v Pezinku

Kedysi som mal študentskú lásku (spolužiačku z vedľajšej triedy na gymnáziu), ktorá milovala adrenalín tak, že sa dala v Boľkovciach na plachtenie (vetrone), potom skákanie s padákom (parašutizmus) až nakoniec pilotovala malé motorové lietadlá. Dnes o nej nič neviem. Raz sme si mali dať spicha na letisku vo Vajnoroch, kde bol vtedy letecký deň. Sledoval som všelijaké lietajúce stroje, formácie parašutistov a ostatné sprievodné akcie s malou chybičkou krásy. Vo výprave z Lučenca nebola a ani nedala o sebe vedieť, bol som tam teda sám. Letisko praskalo vo švíkoch, na oblohe lietali malé lietadielka, helikoptéry a dokonca všetkých ohlušilo veľké dopravné lietadlo a svojimi decibelmi prispeli aj vojenské stíhačky. Myslím, že tam kedysi boli aj kasárne. S odstupom času som ten priestor navštevoval často, no nie kvôli leteckým aktivitám, ale pre nákupy oblečenia nielen pre naše dcéry ale aj pre nás. Neskoršie v sortimente pribudli aj ostatné komodity, no letecké aktivity sa stávali veľkou vzácnosťou až úplne zanikli. Aeroklub vo Vajnoroch upadol do zabudnutia a dnes sú tam len život ohrozujúce ruiny, v ktorých len milovníci histórie vidia niekdajšie dávno zabudnuté letecké aktivity. Tie začali roku 1923, kedy tam pristálo lietadlo letiace z Prahy pod hlavičkou Československých aerolínií. Tieto lietadlá tu pristávali do roku 1951, kedy bolo spustené do prevádzky letisko v Ivánke pri Dunaji (dnešné letisko M. R. Štefánika). Letisko vo Vajnoroch nakoniec v roku 2007 prestalo existovať úplne.

Letecký deň vo Vajnoroch v roku 1956

Nedávno som spomínal, že keď moje dieťa získalo vodičský preukaz, obúchalo naše rodinné auto. Ako vianočný darček dostalo účasť na „Škole šmyku“ na letisku v Trenčíne. Spravili sme si tam rodinný výlet. Dcéra sa učila driftovať a my sme sa vozili na skladačkách po okolí. Samozrejme, že tam boli aj koľajnice a lietadlá. Na oplátku k narodeninám som zase dostal od dcér a manželky vyhliadkový let nad naším okolím, kde už dlhší čas žijeme. Najbližšie letiská v Pezinku a Vajnoroch, možno aj v Dúbravke už dávno neexistujú, no existuje porovnateľné novodobé na lúkach pri Dubovej neďaleko Modry. Podobné za mojich mladíckych čias existovalo na lúkach medzi Viničným a Slovenským Grobom, kde štartovali a pristávali práškovacie lietadlá. Družstevníci na práškovanie svojich polí používali lietadlá, ktoré stabilne prilietali podľa potreby. No aeroklub tam nikdy nebol. Letisko Dubová teda prebralo štafetu existencie malých letísk v Malokarpatskej oblasti. S jeho budovaním sa začalo zrejme pred rokom 2009, kedy jeho prevádzka bola oficiálne schválená. Má, ale chybičku krásy, je k nemu prístup po ceste pripomínajúcej tankodrom. Výtlky tam neopravoval zrejme nikto od kedy táto cesta bola vyasfaltovaná a to bolo naozaj strašne dávno. Pôvodne po nej jazdili poľnohospodárske mechanizmy. Zrejme, vždy keď to počasie dovolí, konajú sa tu podobne ako vo Vajnoroch letecké dni. Ináč je v prevádzke stále. Aj v čase našej návštevy tomu bolo tak. Bolo síce pod mrakom, ale lietadlá a lietadielka tam boli v pohybe. Milovníci leteckých modelov tu mali svoje sústredenie a mimo štartovacej plochy si púšťali svoje modely v rôznych veľkostiach, až som si myslel, že sa s ozajstnými lietadlami zrazia vo vzduchu. Cielene sme šli za dobrodružstvom, no mimo dospelákov túto aktivitu emotívne výrazne prežívali moji vnuci. Čas, kým sa dostavil pilot, sme si vypĺňali sliedením po okolí a chlapci šantili tak, ako sa na správnych chlapov patrí.

Letisková veža Dubová

Trochu som vyzvedal od personálu čo a ako, no nič relevantné som sa nedozvedel, snáď len to, že z tak krátkeho letu nebudem mať taký zážitok ako z letu na niekoľko hodín. Dozvedel som sa ale, že si môžem vybrať či chcem buď dvere (ktoré ležali vedľa lietadla) alebo padák. Samozrejme, že to bolo brané ako vtip. Nakoniec sme si do kabínky sadli štyria (traja pasažieri a pilot), pričom jeden musel sedieť chrbtom, teda v protismere. V konečnom dôsledku sme na seba videli, no to bolo ale nakoniec všetko. Pilot sa nakoniec dostavil. Obsadili sme teda kabínu, nahodili nám dvere a po naštartovaní sme sa pohli. Očakával by som trochu ústretovosti, pretože hladina hluku bola tak vysoká, že sme sa vôbec nepočuli. Odporúčam všetkým vatu do uší, pretože ten, kto ponúkal tieto vyhliadkové lety, akosi na to zabudol. Zrejme by asi o lety nebol až taký záujem. Pilotovi bolo hej, ten mal slúchadlá a teda vnímal len to čo bolo v nich a hluk v kabíne mal odfiltrovaný.

A predsa poletíme…

Vznesenie do potrebnej výšky bolo oveľa dramatickejšie ako som očakával. Vlastne bolo to prvýkrát čo teleso v ktorom som bol stratilo kontakt so zemou, ak nepočítam reťazové kolotoče z detstva a ostatné kolotočárske atrakcie. Priznám sa, mal som raz k vzlietnutiu celkom blízko, no tá blízkosť sa vtedy stala bezpredmetnou. Bývali sme vtedy neďaleko zlievárne a tá bola známa tým, že naše malé zašité údolie nebolo nikdy v tme. Z jej komínov neustále vo dne, v noci šľahali plamene, pretože sa tam pracovalo na tri smeny. Jedného jesenného dňa na miestnom ihrisku pristál veľký vrtuľník, ktorý si objednali Podpolianske strojárne, aby s ním vymenili lapače iskier (zrejme) na všetkých troch komínoch. Bolo to divadlo, ktoré prilákalo takmer všetkých, čo v údolí bývali. Bola to akcia na ktorú sa zabudnúť nedá, nebola ale jediná. Konkurovalo jej vykoľajenie prednej malej dvojnápravy na majestátnej parnej lokomotíve na moste ponad miestny potok. Pointa tejto spomienky bola v tom, že keď vrtuľník skončil prácu, tak odvážlivcov vzal na vyhliadkový let nad údolím. Bohužiaľ na jeho palubu sa dostal len môj otec, no sestra a ja nie. Zato na letisku na Dubovej som si odbil svoju leteckú premiéru. Predstavoval som si ešte na zemi, že to bude ako v zrýchľujúcom sa aute, no v kabíne to riadne hádzalo a lietadlo sa akoby prepadávalo raz na pravej, či ľavej strane. Údajne je to úplne bežné a môžu na to vzdušné víry, žiaľ človek, ktorý sedí v lietadle prvý raz to vníma oveľa, oveľa dramatickejšie.

Štartovali sme smerom k dedine a pri pohľade z okna sa pod nohami strácala zem a aj strechy domov sa neustále zmenšovali. Nakoniec sme z výšky vnímali nastavané domy pozdĺž hlavnej cesty v dedinkách pod nami, vnímali sme hospodárske objekty poľnohospodárov, či chovateľov hydiny okolo ktorých sa rozprestierali obrábané polia či vodné plochy priehrad a rybníkov. Spomedzi týchto atrakcií bol aj tak nezabudnuteľný oblet hradu Červený Kameň a oblet kaštieľa v Budmericiach. Keď som sa aklimatizoval, snažil som sa robiť panoramatické snímky, no nie vždy mi to vychádzalo, lebo plexisklové okná neboli veľmi čisté, naopak boli zájdené, teda mimo čelného skla. Vonku sem tam pršalo a fúkal vietor. Nebolo to počasie ideálne na lietanie, no svorne sme boli spokojní. Videli sme z vtáčej perspektívy Dubovú, Častú, Pílu. Zaregistroval som Vištuk, pálfyovské kaštiele v Budmericiach a v diaľke vo Vinosadoch. Samozrejme aj bývalé majere Fajdál a Silárd medzi Vištukom a Šenkvicami.

Červený Kameň v údolí

Uvidím, či sa u mňa znovu objaví v mojom živote takýto spôsob prepravy. Jednoznačne, už budem môcť porovnávať s týmto prvým zážitkom tie nasledujúce, tie ktoré prídu. Tento prvý zážitok bude vždy len prvý a už sa nezopakuje.

Gilbert

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.