V minulej časti sme sa pozreli na to, čo sa stalo, keď lokomotívy naštvali arabského čarodejníka Alhábiho, ktorý ušiel z Arábie pred zlým sultánom a ako sa pomstil železniciam, keď mal za trest odpracovať škodu, ktorú spôsobil. Pomstil sa im tak, že oživil lokomotívy a tie železničiarov neposlúchali. Za tú pomstu ho riaditeľ železníc takmer zabil, ale našťastie sa tak nestalo, pretože zistil, že napraviť to môže jedine on a tak sa museli dohodnúť. Ako sa dohodli? Tak to zistíte v dnešnej časti Rozprávok na koľajniciach.
Už od skorého rána v depe, kde sa všetky lokomotívy zbláznili, začalo niečo rozvoniavať. Alebo presnejšie povedané, prenikavo smrdieť. Čo to smrdelo? Ľaká odpoveď – náš Alhábi práve pripravoval nejaké odvary. A tých odvarov varil veľmi veľa, pretože boli určené pre zakliate lokomotívy. Lokomotívy od včerajška stáli, pretože sa postupne povykoľajovali na zle prehodených výhybkách a vlaky kvôli tomu nechodili, pretože to depo bolo hlavné. Najdôležitejšie v celej Tramtárii. Preto tam boli všetky lokomotívy, ktoré železnice vlastnili. Keď už bolo krátko pred obedom, Alhábi svoje odvary ponalieval do demižónov. „Na čo to bude?“ pýtali sa železničiari. „Vysvetlím vám,“ začal Alhábi, „Z tohto odvaru sa práve musia lokomotívy napiť. A keďže kliatba sa spustila zapálením ohňov v peciach lokomotív, musíte pred použitím tohto odvaru ohne zahasiť. Potom uvidíte zázraky!“
Kuriči všetkých lokomotív to urobili a keď ešte lokomotívy boli teplé, Alhábi každej do úst nalial trochu toho odvaru. Potom každej nalial trošku do pece. „Prečo to nalievate lokomotívam do pecí?“ pýtali sa udivene rušňovodiči aj kuriči. „Aby bol lepší účinok“, odpovedal Alhábi, „Tak a teraz každej lokomotíve nalejem do úst tohto roztoku. Tento roztok vám nechávam, pretože je to uspávací roztok, budete ho potrebovať pri rozsiahlejších opravách, lebo keď ho pri väčších opravách nepoužijete, opravovaná lokomotíva môže počas opravy zbesnieť! To je varovanie a dúfam, že sa nepremení na skutočnosť.“ A ako povedal tak aj urobil. Keďže lokomotívy ešte stále stáli na výhybkách, kde sa vykoľajili, všetky postupne vrátili na koľaje a zatlačili naspäť do rotundy. Potom sa pred rotundu na točňu postavil Alhábi a začal odriekať slová zaklínadla, ktoré hovoril tak nezrozumiteľne, že im nerozumel ani on sám. Pritom široko mával rukami a keď urobil posledný pohyb, zrazu sa začalo diať niečo strašné, akoby sa nad depo prihnala dajaká strašná búrka. Obloha sa zafarbila do tmavočervena a potom postupne menila farby. Zrazu sa strhla strašná víchrica, akoby mala zrovnať so zemou celé depo. Hrmeli strašné hromy, blesky boli také strašné ako nikdy. Zrazu sa tá hrôza utíšila. „Tak. A teraz, milí páni rušňovodiči, mi povedzte, aké meno dáte svojej lokomotíve. Bez mien budú totiž také, aké boli predtým.“ Rušňovodiči dali svoje návrhy na mená a Alhábi ukazoval na každú lokomotívu, ako sa ktorá bude volať. Lokomotívy dostali mená Nela, Lojzo, Miloš, Maroš, Julka, Máša a Alžbeta. Pritom kuriči zapaľovali ohne v každej lokomotíve. Potom sa lokomotívy postupne prebúdzali. Ako prvá sa zobudila lokomotíva, ktorú nazvali Nelou. „Ahoj Nela! Ako sa máš?“ rozprával sa s ňou Alhábi. Po nej sa prebúdzali ďalšie lokomotívy, až sa zobudili všetky. „Prečo sa rozprávate s lokomotívami? Veď sú to iba stroje!“ čudoval sa jeden rušňovodič. „Nie, nie, teraz to už nie sú len stroje!“, namietal Alhábi, „Teraz sú to už živé bytosti. Ako ľudia alebo zvieratá, ale svojím správaním budú lokomotívy ako ľudia. Odteraz sa k ním musíte prihovárať, pretože si znova začnú robiť, čo chcú. Keďže ešte nevedia, čo majú robiť, začnime ich teda cvičiť!“ Rušňovodiči nasadli do svojich lokomotív a robili s lokomotívami to, čo im Alhábi prikázal. Najprv ich učili posunovať vagóny. Potom skúsili s nimi ťahať niekoľko vagónov len tak na krátko po depe. Celý deň cvičili a zdokonaľovali lokomotívy v tom, čo má vedieť každá lokomotíva. Skončili až v noci, keď lokomotívy dali spať. Potom Alhábi dal železničiarom ešte posledné rady, čo majú robiť s lokomotívami: „Milí železničiari! Som rád, že prvý deň výcviku lokomotív dopadol podľa mojich aj vašich predstáv. Ale ešte vám dám niekoľko rád, ako sa k lokomotívam správať, aby ste si ich proti sebe nepoštvali. Predovšetkým, ako som vám vravel, rozprávajte sa s lokomotívami ako s človekom. Včera ste na vlastné uši prvýkrát počuli, že vedia rozprávať. Tým, že sa z lokomotív stali živé bytosti, majú aj svoje pocity. Správajte sa k lokomotívam podľa toho, akú majú náladu. Navyše, keď budú mať nejakú voľnú chvíľku, nechajte ich niekedy pojazdiť len tak, bez vás, keď to budú chcieť. Nechajte sa ich trochu pohrať s vagónmi, ktoré zatiaľ nepotrebujete, keď to budú chcieť. Ale ak vás nebudú poslúchať a bude to ohrozovať premávku na železnici, zavolajte mi! Ja s nimi narobím poriadok!“ Všetci železničiari súhlasili. Na druhý deň lokomotívy prvýkrát vyšli na trate. Niektoré, ktoré nemali dôležité úlohy, len tak cvične a tie dôležitejšie už naostro. Všetci cestujúci sa tešili, ale keď zbadali na rušňoch oči a ústa a počuli, ako lokomotívy rozprávajú, začali sa báť, pretože si mysleli, že namiesto vlakov prišli démoni, ale železničiari to všetkým nezasväteným vysvetlili. „Nebojte sa, sú to naše staré dobré lokomotívy, akurát trošku ožili!“ smiali sa. A tak si všetci na živé mašinky zvykli. Keďže niektoré sa na seba podobali, alebo boli úplne rovnaké, na každú dali menovku, takže aj cestujúci vedeli, ako sa volá lokomotíva, ktorá vezie ich vlak.
Keď Alhábi od železničiarov odchádzal, všetkým to prišlo ľúto a usporiadali rozlúčkovú hostinu. Alhábi však účasť na hostine odmietol: „Neplačte za mnou, ešte budete o mne počuť! A navyše, keby sa vyskytli nejaké veľmi vážne problémy s lokomotívami, ktoré v opravovni nebudete vedieť opraviť, zavolajte na toto číslo.“ Podal riaditeľovi železníc papierik s číslom telefónu a zmizol.
Lenže riaditeľ Alhábiho rady, ako sa správať k lokomotívam, nepočúval. Namiesto toho sa k ním správal kruto, akoby to boli len stroje. A tak nečudo, že sa proti nemu čoskoro vzbúrili. Zlého riaditeľa dokonca jeden rušeň od toľkej zlosti prešiel a tak museli nájsť nového. Akého? To sa dozviete až nabudúce.
Autor: Sergej
Ktože je autor? =O