Aby mašinka bola výnimočná, nemusí byť veľká ako Veľký chlapec, alebo nemusí neskutočne veľa klamať, aby mala výnimočný problém. Stačí jeden hendikep – a máme tu ďalšiu výnimočnú mašinku! Nasledujúci príbeh rozpráva o rušni, ktorý, ako nadpis našepkáva, bol slepý a tak žil vo večnej tme, ale rovnako ako ľudia s rovnakým problémom, aký mal on sám, aj on si vedel poradiť. A ako si poradil? Prečítajte si ďalšiu rozprávku na koľajniciach!
V továrni na rušne to žilo ako zvyčajne. Vyrábali sa nové lokomotívy a tým pádom sa na ich koľajisku každú hodinu narodil nový rušeň. Všetky rušne sa narodili s dobrým sluchom aj zrakom a niektoré aj s dobrou výrečnosťou. No jedného dňa sa to zmenilo a robotníci nevedeli, kde urobili chybu. Pri výstupnej kontrole sa jeden rušeň tváril, akoby bol slepý. Robotník, ktorý robil kontrolu, sa na rušeň veľmi hneval a nespočetne krát kontrolu rušňa opakoval. Všetko bolo v poriadku, tlak pary v kotli, tlak pary v brzdovom potrubí, voda nikde netiekla a všetky spoje boli dobre pospájané, rušeň rozprával dobre, aj počul dobre, len ten zrak akosi neposlúchal a robotník si stále myslel, že rušeň sa iba pretvaruje. „Brány nášho závodu ešte nikdy neopustil slepý rušeň!“ zlostil sa kontrolór, no nakoniec to nevydržal a zavolal riaditeľa továrne. Ten skontroloval rušeň a rovnako ako kontrolór zistil, akoby rušeň nič nevidel. Kontrolu ešte trikrát zopakovali a keďže to stále vyzeralo, že rušeň nevidí, zavolali riaditeľa železníc. Ten tiež urobil kontrolu rušňa a aj jemu vyšlo, že rušeň je slepý. „Musíme zavolať Alhábiho, pretože tento problém sa nedá vyriešiť utiahnutím skrutky, alebo výmenou chybnej súčiastky“ povedal riaditeľ a tak čarodejníka zavolal. Ten hneď prišiel a keď skontroloval rušeň aj on, povedal: „Je mi to ľúto, ale rušeň je naozaj slepý.“ „To snáď nie je možné!“ vykríkli obaja riaditelia aj s kontrolórom a kontrolór sa hodil na Alhábiho: „Alhábi, však vy ste mocný čarodejník, vy určite viete dať zrak tomuto rušňu!“ „Veľmi rád by som dal zrak tomuto rušňu, ale musím povedať, že keďže pôvodná kliatba už bola raz zmenená, ďalej sa už meniť nedá, takže tomuto rušňu neviem dať zrak. Keby som už na začiatku začaroval rušne tak, aby boli také ako teraz, tak by sa to dalo, ale už sa to nedá. Dal som zlým mašinkám dobré vlastnosti, ale to je všetko. S nevidiacim rušňom si, bohužiaľ, budete musieť poradiť sami.“ Riaditeľ železníc bol veľmi nešťastný, že bude musieť prevziať slepý rušeň. A tak vybavil veci tak, aby nebýval vo veľkom depe, kde by mohol byť terčom posmeškov, ale aby býval v malej staničke, kde bývala iba jedna lokomotíva a kde potrebovali lokomotívu na posunovanie. Slepý rušeň mal šťastie, pretože tamojšia lokomotíva Maruška bola veľmi milá, veľmi si ho vážila a keď mohla, pomáhala mu. Aj posádku dostal takú, aby mu pomáhali, ako mohli. Rušňovodič s kuričom sa tak stali jeho náhradnými očami. Keďže mal modré oči a vďaka tomu, že bol slepý, stále hľadel rovno pred seba, dostal od Marušky meno Modroočko. „Si veľmi milá!“ hovorieval Modroočko zakaždým, keď išli spať. „Aj ty si veľmi milý, Modroočko!“ povedala Maruška namiesto pozdravu dobrú noc.
Ale jedného dňa Modroočko nemohol posunovať ako zvyčajne. Musel odviezť jeden nákladný vlak dosť ďaleko, pretože tento deň bol akoby prekliaty. Návestidlá sa kazili ako na bežiacom páse, brzdy tiež, spriahadlá medzi vagónmi praskali častejšie ako zvyčajne, takže mnohokrát sa stávalo, že stratené vagóny zablokovali trať a tak muselo byť v pohotovosti viac lokomotív, ako zvyčajne. Všade bol chaos a z toho boli železničiari aj lokomotívy nervóznejší a rozčúlenejší ako zvyčajne. Pokojný bol snáď iba Modroočko, ktorý bol taký asi aj vďaka tomu, že bol slepý. Zato jeho rušňovodič a kurič, keď sa dozvedeli, že má vyraziť na trať, pokojní neboli, ale aby pokojný zostal práve Modroočko, rozhodli sa, že sa ho budú snažiť riadiť tak, aby to vôbec nepoznal, že sú nervózni. Modroočka prichystali, pripojili zaňho vlak a vyrazili. Modroočko bol šťastný, že prvýkrát sa môže prehnať po trati. Ešte nikdy nešiel tak rýchlo ako teraz. No zakrátko nastali problémy. Modroočko zrazu začal pred jedným stavadlom s výhybkami pod tiahlym kopcom spomaľovať, až nakoniec zastavil. „Po tejto koľaji nejdem!“ zvolal. „Čo sa to s tebou deje? Prečo zrazu neposlúchaš?“ čudoval sa rušňovodič. „Keď pôjdem po tejto koľaji, niečo sa mi stane!“ „Ale, čo si to vymýšľaš? Máme zelenú, nič sa nám nemôže stať! Keby sa nám niečo mohlo stať na tejto koľaji, tak by bola červená! Nemusíš sa ničoho báť!“ Modroočko pochyboval, ale napokon si odfúkol a začal sa štverať do kopca.
Zatiaľ čo sa Modroočko štveral do kopca, v stanici na kopci vládol ruch. Rušeň Helmut tam posunoval vagóny. Nebol práve v najlepšej nálade, pretože pred chvíľou bol na ceste do železiarní, kde mal vyzdvihnúť prázdny vlak a vrátiť sa s ním do rudnej bane a keď mu cestu do železiarní zablokoval jeden z vlakov, ktoré sa odtrhli od rušňa, veľmi sa rozčúlil. Zrazu mu napadlo, že si zlosť vybije práve na vagónoch a tak do súpravy, ktorú posúval, silno strčil. „Tu máte, vy hlúpe vagóny, keď neviete nič iné, len blokovať trate!“ zvolal. Lenže to nemal robiť, pretože vagóny, ktoré odstrčil, vrazili do iného odstaveného vlaku, v ktorom bol zabrzdený len jeden jediný vagón. Hoci brzda na vagóne bola poriadne utiahnutá, náraz bol taký silný, že brzdu uvoľnil a vagóny sa pohli dolu kopcom. Keď to jeden z posunovačov zbadal, zakričal: „Poplach! Vagóny utekajú!“ A hneď zašiel za Helmutom: „Vidíš, čo si spôsobil?“ „Ospravedlňujem sa, toto som nechcel…“ vyjachtal Helmut. „Nechcel si! Ale teraz už je neskoro! Musíme tie vagóny zastaviť!“ Hneď naňho naskočil a čo najrýchlejšie vyrazili za vagónmi. Zatiaľ čo Helmut len vyrážal zo stanice, vagóny už boli v polovici kopca a rútili sa priamo na Modroočka. Našťastie Modroočko napriek tomu, že nevidel, si to všimol. „Tušil som to! Koľajnice vibrujú! To nie je dobré znamenie.“ „Prečo?“ spýtal sa ho kurič. „Môže to znamenať len jedno – rúti sa sem vlak!“ povedal Modroočko a vzápätí si rušňovodič všimol vlak, ktorý sa rútil rovno na nich. „Poďme preč!!!!“ vykríkol rušňovodič a ako Modroočkovi rozkázal, tak aj rušeň urobil. Zaradil spiatočku a čo najrýchlejšie utekal pred vagónmi. Keď sa rozhýbal, vagóny už boli len pár metrov od neho. Keď sa rútili k výhybkám, výhybkár si ich všimol, ale keď Modroočko prešiel, nemohol prehodiť výhybku, pretože vagóny šli tesne za ním. Modroočko sa bál, že ho vagóny rozpučia, ale zrazu do neho niečo vošlo. Akoby mu niekto do komína hodil odvahu. Napadlo mu, že namiesto toho, že bude utekať pred vagónmi ich sám zastaví a tak silno zatiahol svoje brzdy. Vagóny do neho zľahka ťukli a keďže do rušňa tlačili, Modroočko ich brzdil. Jeho rušňovodič sa len divil, ale keď sa vlak zastavil, pochválil Modročka: „Dobrá práca! Samému by mi také dačo nenapadlo!“
Po chvíli došiel na miesto aj Helmut. Bol prekvapený, že vagóny stoja. „Idete neskoro!“ zasmial sa Modroočkov rušňovodič. „Hlavne, že sa nikomu nič nestalo!“ vydýchol si posunovač. „Komu sa ten vlak odtrhol?“ vyzvedal Modroočkov kurič. „Poďakujte Helmutovi! To on všetko spôsobil. Vrazil do vagónov, ktoré posunoval, tak silno, že keď narazili do odstavených vagónov, ktoré brzdil len jeden vagón, brzda na vagóne sa uvoľnila a už to išlo.“ „Mrzí ma to…“ ospravedlňoval sa Helmut a Modroočko sa zasmial: „To nič! Hlavná vec, že som si užil!“ Helmut nakoniec vagóny odviezol späť do stanice na kopci a Modroočko doviezol svoj vlak do cieľa. Večer, keď už bol doma, sa vrátila Maruška a keď sa ho spýtala „Čo si robil, keď som tu nebola?“ odpovedal: „Nič… len som brzdil utekajúce vagóny.“ Potom jej vyrozprával, čo sa mu stalo a Maruška ho pochvália: „Ty si hrdina! Aj keď nevidíš očami, vidíš srdcom! A keby som mohla, rovno by som ťa pobozkala“ Modroočko sa na to usmial a začervenal sa. A odvtedy náš slepý hrdina už okrem posunovania vagónov v stanici ťahá vlaky, keď je Maruška zaneprázdnená. A keby hrozilo, že ho uvoľnené vagóny rozpučia na kašu, vedzte, že vie, čo vtedy robiť.
Autor: Sergej
Pridajte prvý komentár