Problémy. Tak tie má každá mašinka a výnimočná mašinka má výnimočné problémy. Príkladom bol aj rušeň z predošlého príbehu. Lenže viem aj o úplne obyčajnom rušni, ktorý ale spravil takú neplechu, že si narobil výnimočný problém, aký sa doteraz nestal žiadnej mašinke. A o aký problém išlo, o tom rozpráva nasledujúca rozprávka.
Bol raz jeden parný rušeň, ktorý sa volal Fero. Bol to mladý stredne veľký rušeň s tendrom a mal jednu veľkú záľubu – klamať, až sa hory zelenali. Či to bol jeho rušňovodič, kurič, druhý rušeň, alebo ktokoľvek iný, každému povedal niečo, čo nebola pravda. Napríklad Antonovi, veľkému zelenému rýchlikovému rušňu povedal, že prišiel riaditeľ a tak musí počkať, čo nebola pravda, ale Anton tomu uveril a tak nabral veľké meškanie. Inokedy zase povedal výpravcovi v jednej stanici, že má do jeho stanice prísť dôležitý vlak a tak výpravca nechtiac zanedbal svoje povinnosti. Všetci sa postupne na jeho klamstvá začali zlostiť, ale Fero si z toho nerobil ťažkú hlavu, jemu sa páčilo, že klame. Dokonca sa na škodách, ktoré spôsobil svojimi klamstvami, zabával.
Až raz sa správca depa, v ktorom Fero býval, poriadne naštval. Zašiel za Ferom a dal mu ultimátum: „Počúvaj sem! Ak neprestaneš toľko klamať, zavolám Alhábiho a ten s tebou urobí poriadok!“ Fero sa len tomu zasmial: „Ha! A čo mi ten môže urobiť?“ Nevedel, že Alhábi je čarodejník, ktorý dal každému vozidlu v Tramtárii dušu a že dokáže skrotiť svojimi čarami aj tú najneposlušnejšiu lokomotívu a tak sa na tom iba smial. Správca mu na ten smiech iba odvrkol: „ V poriadku! Máš, čo si chcel a čo si zaslúžiš!“
A tak správca depa vytočil telefónne číslo, ktoré musel poznať každý správca depa a keď sa dohodli, Alhábi v noci prišiel. Zašiel za spiacim Ferom a keď sa naňho zadíval, zašepkal: „Len dočkaj, klamár, dočkaj! Práve ťa zaklínam Pinocchiovou kliatbou!“ Keď poznáte tú rozprávku o Pinocchiovi, určite viete, že keď Pinocchio zaklamal, narástol mu dlhý nos, ktorý dokázala skrátiť iba dobrá víla. A presne toto sa odvtedy mohlo stať aj Ferovi. Na druhý deň, keď sa zobudil, ostatné rušne mu povedali: „Hej, ty leňoch! Vieš ty o tom, že v noci tu bol Alhábi?“ „A čoby som nevedel,“ povedal Fero, „ale určite by mi nič nespravil!“ A to bola veru pekná lož, preto mu nos, ktorý bol predtým taký veľký ako na každej lokomotíve, rástol až dovtedy, dokiaľ nepripomínal snehuliakov nos z tej najväčšej mrkvy. Všetky rušne a lokomotívy, keď to videli, sa rozosmiali. „Hej, nesmejte sa na mne, to nie je môj nos!“ Keďže to bol práve Ferov nos, znova bol o čosi dlhší, takže vyzeral ako červeny cencúľ. To Fera poriadne nazlostilo a tak vykríkol: „Ja som nikdy nepovedal žiadne klamstvo! Ani raz! Nikdy!“ A to bola snáď tá najväčšia lož, akú kedy mohol klamár povedať a tak nos na to zareagoval výnimočne – narástol až tak, že bol dlhý ako Ferov kotol. Všetky rušne sa na ňom začali rehotať ešte viac a jeden z nich – Železník – ešte k tomu dodal: „Toto je možno jediná pravda, od ktorej rastú takéto nádherné frňáky, aký máš teraz ty!“ Fero radšej na svoju obranu nič nepovedal, pretože cítil, že čokoľvek povie, obráti sa proti nemu. A tak sa všetci smiali, až kým ich správca neutíšil a neposlal ich za svojimi úlohami. Iba jeden jediný rušeň zostal v depe a to bol práve Fero. Nikdy sa necítil trápnejšie ako práve teraz. S takýmto nosiskom nemohol nikde, pretože by sa s ním zasekol o strom, dom, alebo o protiidúci vlak hneď na prvej zákrute. Takto musel tvrdnúť v depe.
Prešli minúty, hodiny, dni, mesiace a za ten čas sa vo Ferovom kotli zahniezdili pavúky. Leto už pominulo, prišla jeseň a všetko naokolo zosivelo. No nie všetko bolo až také sivé, všedné. Neďaleko bola nová škola a pred pár dňami do nej prišli prví žiaci. Boli to prváčikovia a zatiaľ tá škola mala len jednu triedu. Raz, keď vyšli tie deti na vychádzku, šli aj okolo depa a keď uvideli Fera s tým dlhým nosiskom, jeden chlapček zavolal: „Jéé, pozrite, prečo ten rušeň má takú dlhú žrď?“ „To nie je žrď, to je môj frňák!“ povedal Fero nosovým hlasom. „A prečo máš taký dlhý nos?“ spýtalo sa rušňa jedno dievčatko. „Pretože som klamal!“ zastenal Fero. „Ja som počul, že lož má krátke nohy!“ povedal ďalší chlapček. „Ale aj dlhý nos“, povedala učiteľka, „Poznám jednu rozprávku o jednej bábke, ktorá klamala a tiež jej narástol takýto dlhý nos. Keď bude krajšie počasie, prídeme sem a porozprávam vám ju.“
A takto si Fero získal nových kamarátov. Deti k nemu chodili čoraz častejšie, niekedy keď boli v škole a inokedy aj vtedy, keď v škole neboli. Hrali sa pri ňom, niekedy do hry zapojili aj Fera, napríklad pri guľovačke, kedy vyhrával ten, komu sa podarí nastoknúť na Ferov nos najviac snehových gúľ. Keď sneh nebol, vymysleli si iný spôsob, ako hrať túto hru – na Ferov nos hádzali farebné kolieska. A raz, keď bol pekný deň, si deti posadali pri rušni okolo svojej učiteľky a počúvali rozprávku o Pinocchiovi. „Tak toto je tá rozprávka o tej bábke, ktorej rástol nos podobne, ako mne… A kde nájdem tú dobrú vílu?“ „Nikde, musíš ju objaviť sám!“ zasmiala sa učiteľka. A tak ju požiadal, aby k nemu zavolala správcu depa. Ten prišiel aj bez zavolania. „Tak čo, už si to oľutoval?“ spýtal sa ho. „Áno, už dávno,“ povedal smutne Fero, „a neprajem si už nič viac na svete, len to, aby sa mi nos konečne zmenšil a mohol som zase jazdiť ako ostatné rušne. „V poriadku. Tejto noci sa poradím s Alhábim a potom ti poviem, čo musíš urobiť, aby ti nos už nikdy viac takto nenarástol.“ Fero súhlasil a na druhý deň prišiel správca aj s Alhábim. „Takže si tie nespočetné klamstvá už oľutoval?“ spýtal sa Fera Alhábi. „Vraj že už dávno“ pošepkal mu správca. „Tak keď chceš, aby sa ti nos zase zmenšil, tak musíš tri dni neklamať a ak chceš, aby tá kliatba zmizla, musíš najmenej tri roky robiť to isté. Rozumel si?“ „Rozumel“ povedal Fero a odvtedy čakal, čo sa bude diať. Počas prvej noci sa mu nos zmenšil tak, akoby z neho niekto odrezal tretinu. Ďalšiu noc z nosa ubudla ďalšia tretina a na tretiu noc nosisko zmizlo celkom, na jeho mieste bol zase ten nos, aký mal predtým, než ho Alhábi zaklial. Fero, keď to videl, začal sa tešiť, ale na druhej strane vedel, že ešte celkom nevyhral, lebo musel čakať ešte tri roky, kým kliatba zmizne. A za ten čas nesmel ani raz zaklamať, pretože by mu nos zase narástol taký dlhý, ako bol naposledy a už nikdy by sa ho nemohol zbaviť. Ba čo viac, pri ďalšom klamstve by mu narástol dvakrát taký dlhý. A to by sme veru nechceli, aby Ferov nos takto dočiahol až k nám, však?
Ale o tom, ako tie tri ťažké roky bez jediného klamstva prežíval Fero, o tom je už iná rozprávka.
Autor: Sergej
Pridajte prvý komentár