V minulej časti sme sa zoznámili s jednou výnimočnou mašinkou, ktorá vedela dokonca odvrátiť hrozbu vojny. Našťastie výnimočných mašiniek poznám viac a tak sa teraz pozrieme na jednu, ktorá je až taká výnimočná, že narobila problémy. Aké? To sa dozviete v dnešnom príbehu.
P.S.: Tá mašinka existuje aj v skutočnosti.
V jedno pekné poludnie stáli dva parné rušne – Lojzko a Tonko – na móle v prístave a rozprávali sa s nákladnou loďou Santa Petrou. „Santa Petra a to ako ďaleko je tá Amerika o ktorej toľko básniš?“ pýtal sa Tonko „Ako ďaleko?“ smiala sa Santa Petra, „Veľmi ďaleko. Až tak ďaleko, že odtiaľto ju neuvidíte!“ „A odkiaľ ju uvidíme?“ vyzvedal Lojzko „Z tramtárijských brehov vôbec. Tá je tak ďaleko, že je až za obzorom.“ „Za obzorom?“ čudoval sa Tonko „Áno, za obzorom“ „Nevedel som, že je nejaké za obzorom. Vlastne, čo je to ten obzor?“ otravoval Lojzko. „To je miesto, kam najďalej vidíte. Tu je to obloha.“ „Takže Amerika je až za oblohou?“ čudovali sa obaja. „Nie, za oblohou nie je. Za oblohou je niečo výnimočné, čo ešte ani moje, ani vaše oči nevideli, vlastne nevidel to ešte nikto.“ zasmiala sa Santa Petra. „A viezla si už niečo výnimočné?“ spýtal sa Tonko „Nie, ešte nie. Vlastne ak za niečo výnimočné nepovažujem niekoľko veľkých balíkov vlny. Tie som totiž viezla až na Severný pól.“ „Severný pól? To je čo?“ vypleštil oči Lojzko „To je miesto, kam sa dá najďalej doplávať. Je tam ohromná zima, ešte väčšia, než je tu, keď je sneh“ „Fuj, výnimočnú zimu by som nechcel zažiť! Bolel by ma z toho kotol! Radšej by som chcel, aby si z tej Ameriky doviezla niečo výnimočné, niečo, čo ešte nikto nevidel! Okrem výnimočnej zimy!“ povedal Tonko „Posnažím sa.“ zasmiala sa Santa Petra a ani netrvalo dlho a námorník z nej zapískal dobre známy signál, ktorý oznamoval, že loď o chvíľu odpláva. „Tak šťastnú plavbu!“ zaželali jej rušne. „A vám šťastnú cestu!“ zaželala im Santa Petra a vydala sa na dlhú cestu po mori.
Prešli asi dva mesiace a Santa Petra priplávala späť. „No čo, priviezla si niečo výnimočné?“ vyzvedal Lojzko. „Jasné, už to o chvíľu vyložia. Muším povedať, že je to naozaj výnimočné!“ Keď prístavný žeriav vyložil zo Santa Petry veľký parný rušeň, loď povedala: „Toto je tá výnimočná vec. Aspoň podľa toho, čo vraveli v prístave v Amerike.“ Obe rušne sa urazili: „Veď je to iba jeden veľký obyčajný parný rušeň! Ukáž nám niečo naozaj výnimočné!“ „Nič iné nemám!“ odpovedal Santa Petra. „Potom si nás sklamala“ urazene odišli Tonko s Lojzkom z prístavu. Santa Petra zosmutnela a nový rušeň sa tiež čudoval: „Prečo sa tie mašinky urazili?“ „Neviem! Asi sa im nepáčiš. Ale nebuď smutný, riaditeľovi sa určite budeš páčiť!“ povedala Santa Petra. „A kde ho nájdem?“ spýtal sa nový rušeň. „V hlavnom depe v hlavnom meste. Vedie tam odtiaľ hlavná trať, takže keď pôjdeš rovno za nosom, určite trafíš! A keď nie, pýtaj sa každej lokomotívy, ktorú po ceste stretneš, kadiaľ sa ide do hlavného depa.“ „Ďakujem!“ poďakoval sa nový rušeň a vyrazil. Keď stretol na trati nejakú lokomotívu, pýtal sa jej, kadiaľ sa ide do hlavného depa a každá mu ukázala cestu. Keď dorazil do depa pre rýchliky, spýtal sa jedného zo železničiarov: „Dobrý deň! Kde nájdem riaditeľa?“ „Počkaj, hneď ho zavolám!“ povedal výhybkár, čo stál najbližšie k nemu a čo nevidieť priviedol riaditeľa. „Ahoj!“, privítal riaditeľ rušeň, „Vítam ťa u nás v hlavnom depe v Kocúrkove. Povedz mi, ako sa voláš a odkiaľ prichádzaš“ „Tak ja pochádzam z Utahu v Amerike a volali ma tam Big Boy“ rozprával nový rušeň. „Hmm, Big Boy! Veľký chlapec!“, pousmial sa riaditeľ, „O tebe som počul, že si najvýkonnejšia lokomotíva na svete.“ „Áno, ťahal som tam tisíc ton ťažký vlak!“ pochválil sa rušeň. „To je obdivuhodné. Aj my máme jeden mimoriadne ťažký vlak!“ „Vážne?“ spýtal sa rušeň. „Áno. Je to vlak so železnou rudou a ten je taký ťažký, že ho často musia ťahať dve alebo tri lokomotívy.“ „Prosím, prosím, dajte ho ťahať mne! Určite naňho stačím úplne sám!“ „No ale najprv si ťa musíme preveriť. Musíme si ťa vyskúšať. Musíme ti dať číslo. Potom sa musíš naučiť, kam ktorá trať vedie, aby si nezablúdil. A až potom sa môžeš hrať s vagónmi!“ schladil ho riaditeľ. „A ešte ti musíme dať iné meno! Big Boy sa nám zdá dosť cudzie.“ „Môžete ma volať Veľkým chlapcom?“ navrhol rušeň. „No keď nám dovolíš to trošku pozmeniť na Veľký chlap, tak môžeme“ súhlasil riaditeľ. A tak sa rušeň, ktorého nazvali Veľkým chlapom, vydal na trate. Najprv mu iné rušne ukázali, ktorá trať kam vedie a tak sa rýchlo naučil orientovať. Potom ho dali ťahať najťažšie vlaky z Kocúrkova do Čierneho Lesa na východe Tramtárie. Keď sa potreboval otočiť, zašiel na otočku v nákladnej stanici v Čiernom Lese alebo na koľaj, ktorá šla okolo depa v Kocúrkove. No raz sa to zmenilo. Raz viezol náhradné súčiastky pre rušne, ktoré opravovali v depe v Zelenom Meste a keď tam súčiastky doviezol, musel sa otočiť. A tak prvý raz šiel na točňu. „Hurá, prvý raz sa budem točiť na točni!“ radoval sa Veľký chlap. Ale keď sa na ňu postavil, strojníkovi sa čosi nepáčilo. „Trošku sa posuň!“ prikázal mu a tak sa rušeň o čosi posunul, no stále to nebolo ono. „Ešte sa posuň!“ povedal strojník. Rušeň sa ešte posunul a o chvíľu mu strojník povedal: „Ešte trošku!“ Veľkého chlapa to už trochu škrelo, ale napriek tomu sa ešte trošku posunul. Strojník bol stále akosi nespokojný a tak ho šiel prezrieť. Nakoniec, keď sa vrátil, povedal: „Prepáč, Chlapík, ale nemôžeme ťa na točni otočiť!“ „A to prečo?“ začudoval sa Veľký chlap. „Si veľmi veľký! Taký veľký rušeň, aký si ty, sme tu ešte nemali! Preto ťa máme problém otočiť, lebo aj keby sme odpojili tvoj tender a otočili by sme ho samostatne, teba by sme na našej točni nemohli otočiť tak či tak, lebo stále si veľmi dlhý! A aj keby náhodou, si na točňu priťažký, neotočí ťa.“ „Och, to je zlé! Ako sa potom otočím?“ „Musíme ťa previezť do depa v Pohorníkove, kde sa otočíš na miestnej slučke a potom sa vrátiš tam, odkiaľ si prišiel.“ „Hmm a kde je točňa, na ktorej by som sa mohol otočiť?“ povedal Veľký chlap smutne. „Že kde je taká veľká točňa? Bohužiaľ, u nás nie. Žiadne depo v Tramtárii nemá takú veľkú točňu, na ktorú by sa vošiel. Preto sa môžeš otáčať iba na slučkách.“ vysvetlil mu strojník. „Tak to je zlé,“ zastenal Veľký chlap, „a dokiaľ sa sem vrátim, nenájde sa nejaké náhradné riešenie, aby som sa mohol otočiť tu?“ „Možno by sa našlo,“ hovoril strojník, „ale každé riešenie tvojho problému vyžaduje buď úpravu alebo stavbu niečoho, napríklad novej točne. Lenže takú veľkú točňu by nám možno neschválili, lebo taká točňa sa nevyrába a kvôli tebe sa točňa na zakázku vyrábať nebude, pretože keby trebalo urobiť takú veľkú točňu, tak by sa museli vyrobiť najmenej štyri, aby to podľa továrne bolo výhodné. Jedna veľká točňa je pre nich nevýhodná a navyše, ak by sa predsa tak veľká točňa vyrobila, nastal by problém s prevozom, pretože na takú točňu nie je stavaný ani jeden vagón. To by sme mohli skôr urobiť slučku, ale v depe na ňu nemáme miesto.“ „To je smola!“, povedal Veľký chlap a keď sa k nemu pripojili tri rušne, ktoré ho šli ťahať do susedného depa, zavolal: „Tak teda zbohom!“ a smutne odišiel.
O rok, keď sa vrátil, správca depa mu oznámil: „Mám pre teba dobrú správu! V pohorníkovskom depe pre teba postavili točňu, takže si ju po skončení práce môžeš ísť vyskúšať. Ale to nie je všetko! Keby si sa potreboval otočiť práve v našom depe, postavili sme pre teba za depom slučku.“ Veľký chlap sa náramne potešil a od radosti mal skoro slzy v očiach a tak si hneď šiel vyskúšať miestnu slučku. Prešiel ju bez problémov a keď si šiel vyskúšať tú novú točňu, bol celý bez seba, keď zistil, že sa na ňu vmestí aj s tendrom. Keď ho slávnostne prvý raz otáčali, báli sa, že pri takomto zaťažení to točňa nevydrží, ale našťastie Veľkého chlapa otočila na prvý raz. Za to mu pridelili čestné miesto pri tejto točni a odvtedy býva na novom mieste v depe v Pohorníkove. Točňa na počesť Veľkého chlapa dostala názov „Točňa pre výnimočné rušne“.
Odvtedy Veľký chlap už nemá starosti, kde sa otočiť a ak by niekto potreboval od neho pomoc, vždy sa naňho mohol spoľahnúť. Na znak toho, že si ostatné mašinky váži a nevyvyšuje sa nad nimi, ich každý rok pozýva do svojho depa na výstavu. A na tej výstave sa najväčšej obľube teší práve on. Niet divu. Pretože práve on je najväčší, najvýkonnejší a najvýnimočnejší rušeň zo všetkých mašiniek v Tramtárii.
Autor: Sergej
Pridajte prvý komentár