A je to tu! Posledná časť predtým, než si naše mašinky, ako už názov tejto časti naznačuje, dajú prázdniny. Priznám sa, že táto pauza je aj trochu vynútená, keďže na písanie už nemám toľko času ako predtým, takže na nejaký ten čas bude tento web bez rozprávok, ale nezúfajte – hneď, ako začnú zvoniť školské zvonce, sa tu objavia nové rozprávky, ktoré pre vás ešte len pripravujem. Dúfam, že do začiatku nového seriálu sa už problém s obrázkami konečne podarí vyriešiť. Tak si teda užite poslednú časť Rozprávok na koľajniciach.
Bol pekný letný deň. Slnko svietilo a vtáčiky spievali. Tento deň bol navyše aj niečím zvláštny. Bol to totiž prvý prázdninový deň. A práve v tento deň prišiel riaditeľ za rušňom Ferom: „Ahoj, Fero! Mám pre teba zvláštnu úlohu!“ „Už zase? Akú?“ zamračil sa Fero, pretože v poslednom čase dostával samé zvláštne úlohy a už ho to nebavilo. Najprv viezol vlak s cirkusom, potom ťahal špeciálny nákladný vlak, ktorý viezol veľký transformátor do elektrárne, potom zase musel odviezť mimoriadne veľký náklad kontajnerov z prístavu a tak ďalej. Už sa mu cnelo za jeho starou prácou a tou bolo ťahanie osobného vlaku, alebo ťahanie nákladného vlaku s drevom, alebo uhlím. Tentoraz mal riaditeľ na mysli inú zvláštnu úlohu, než raz niekam odviezť nejaký špeciálny vlak. „Toto je tá najzvláštnejšia úloha, akú môže mašinka na našej železnici dostať. Pôjdeš na Bukvicovú železnicu, na ktorú chodia mašinky iba na prázdniny. Budeš tam ťahať výletné vlaky plné turistov.“ „Bukvicová železnička? To snáď nemyslite vážne? Toľko som túžil tam ísť a nikdy som sa tam nedostal! Ďakujem vám, pán riaditeľ!“ potešil sa Fero a hlasno zapískal. „Nemáš za čo! Rád by som ťa ešte na niečo upozornil – na tejto železnici určite nebudeš sám stačiť odviezť všetkých turistov, preto by som ti odporúčal, aby si si počas cesty vybral niekoľko rušňov, ktoré na tú prázdninovú trať pôjdu s tebou.“ povedal riaditeľ a odišiel. Fero si ale odfrkol: „Pchá! Konečne budem mať jednu železnicu iba pre seba a už sa musím o ňu deliť? To nikdy!“ A vydal sa smerom na Bukvíc, kde tá železnica začínala.
Bukvicová železnica bola jedna stará trať, na ktorej vlaky chodili iba počas prázdnin. Kedysi slúžila počas celého roka, ale už veľmi dávno sa vtedajšiemu riaditeľovi nezdala táto železnica dosť výnosná a tak sa ju rozhodol zrušiť. Obyvatelia tamojších dedín protestovali, pretože železnica bola ich jediným spojením so svetom. Napriek protestom železnicu zrušili. O pár desiatok rokov sa ale ukázalo, že zrušenie tejto železnice bola chyba a tak na nej zaviedli aspoň vlaky, ktoré jazdili iba počas prázdnin. Tak to bolo dodnes.
Okrem vtedajšieho riaditeľa, ktorý nakoniec zaviedol letné vlaky na tejto železnici, prišiel na to, že urobil chybu aj niekto iný. Ak si myslíte, že je to náš rušeň Fero, máte pravdu. Prázdniny v Bukviciach si vôbec neužíval. Na železnici rozvážal turistov už niekoľko dní a dalo mu to poriadne zabrať, lebo turistov bolo veľmi veľa. Bolo ich toľko, že sa všetci nezmestili do jedného vlaku a tak museli čakať dovtedy, dokiaľ sa vlak vráti. Medzitým prichádzali ďalší a ďalší turisti a tak nečudo, že často boli plné na prasknutie. Fero bol z toho všetkého zúfalý. „Ak niečo nevymyslíme, turisti budú takto trčať na staniciach až do konca leta!“ zlostil sa správca. „O jednom riešení by som vedel: pripojíme pár ďalších vagónov navyše“ navrhol jeden z posunovačov v depe na konci trate.
A tak sa aj stalo. Na druhý deň za Fera pripojili viac vagónov ako obvykle. Turistov sa síce do vlaku pomestilo viac, ale aj tak boli stanice na prasknutie. Navyše to malo aj jeden chyták – tým, že vagónov bolo viac, bol Ferov vlak ťažší. To sa mu na jednom strmšom kopci vypomstilo. Keď Fero vychádzal na ten kopec, s hrôzou zistil, že vlak vytiahne len do polovice kopca. Skúsil sa teda do kopca rozbehnúť. Neúspešne. Potom ho skúsili preradiť na koniec vlaku, aby ten vlak skúsil do kopca vytlačiť. Ani to však nepomohlo. Museli vlak pod kopcom rozpojiť na dve polovice a najprv doviezť do stanice za kopcom prvú polovicu, potom sa musel vrátiť po druhú. Turistom sa tento spôsob zdolávania strmého kopca vôbec nepáčil. Hundrali: „Takto tam nedôjdeme ani do večera!“ V ten večer jeho rušňovodič Ferovi dohováral: „Či chceš, alebo nechceš, bude musieť sem prísť ďalšia mašinka! Inú možnosť nemáme! Musíš si priznať, že riaditeľ mal pravdu!“ Fero na to nič nepovedal. Až neskôr odpovedal: „Dobre, mali ste aj riaditeľom pravdu! Nestačím na to sám! Zajtra vyrazím pohľadať niekoho, kto by mi prišiel pomôcť!“
Ako povedal, tak aj urobil. Hneď skoro ráno odišiel z Bukvicovej železnice hľadať niekoho, kto by mu prišiel pomôcť. Zamieril priamo do kocúrkovského depa. Tam však nenašiel nikoho, kto by mu mohol prísť pomôcť. Buď tam boli elektrické mašinky, ktoré do Bukvíc ísť nemohli, pretože na Bukvicovej železnici nebola elektrina, alebo tam boli iba samé zlostiace motorové rušne. „Takýchto hostí ja nechcem!“ zastonal Fero, keď ho zlostiace rušne zbadali.
Šiel teda pátrať ďalej. Zase neúspešne. Stretol totiž elektrickú lokomotívu Elku, ktorá tiež nemohla ísť na Bukvicovú železnicu. Tak to bol aj vtedy, keď stretol Žartovníka, Willa a Širáka, ktorí podobne ako Elka nemohli ísť do Bukvíc, lebo boli elektrickí. Fero šiel teda smutne ďalej, až kým nestretol Huberta. „Ahoj, Hubert! Pomôžeš mi?“ „A s čím?“ opýtal sa Hubert.“ „S prázdninovými vlakmi na prázdninovej železnici v Bukviciach!“ „Prepáč, ale nemôžem! Veziem poštový vlak a ten nepočká. Navyše mám celé leto plno práce. Okrem poštových vlakov ešte rýchliky, expresy, špeciály… veď to poznáš!“ „Tak prepáč, nevedel som, že máš tohto toľko…“ zosmutnel Fero a odbafkal preč.
V nasledujúcej stanici stretol Uršulu. „Ahoj, Uršula! Môžeš mi prísť pomôcť na prázdninovú železnicu?“ „Prepáč, ale mám toho veľa! Keby si počkal pár dní…“ odpovedala Uršula. „Tak nič, no…“ zosmutnel Fero a odišiel.
V ďalšej stanici stretol Železníka. Ani ten nebol voľný, celý mesiac ho zamestnávali vlaky do železiarní. S pomocou kráľovského rušňa Heródesa už vôbec nemohol rátať, pretože kráľ by ho na takú dlhú dobu nepustil.
Takto šiel náš Fero od stanice do stanice. Až kým nestretol Klausa. Ten bol síce motorový, ale bol voľný. „A v neďalekom depe na nejakú prácičku cez leto čaká aj Klaudia. Fero sa potešil, ale pomyslel si: „Skúsim nájsť ešte ďalšie rušne, čo by mi mohli prísť pomôcť.“ A tak hľadal ďalej. O pár staníc ďalej stretol Chvastúňka s Malou Nellou. Obrátil sa však iba na Nellu. „Ahoj, Nella! Nechceš mi prísť pomôcť na prázdninovú železnicu v Bukviciach?“ „Jasné!“ zaradovala sa Nella, pretože tá nemala počas prázdnin žiadnu prácu. „Vezmeš aj mňa?“ ozval sa Chvastúňko. „Keď chceš…“ uškrnul sa Fero a vzal všetky štyri mašinky na cestu do Bukvíc.
Keď správca Bukvicovej železnice videl, koľko mašiniek Fero doviedol, pochválil ho: „Vidím, že si si dal na vyriešení problému záležať! Teraz môžeme vďaka tvojím kamarátom odviezť viac turistov ako predtým!“ Mal pravdu. Hneď, ako Malá Nella, Chvastúňko, Klaus a Klaudia vyšli na trať, po staniciach plných na prasknutie nebolo ani chýru, ani slychu, pretože všetci s krátkymi vlakmi dohromady odviezli viac turistov, ako Fero s jedným dlhým.
Rušeň Fero si takto konečne mohol užiť prázdniny do sýtosti. A nielen on, ale aj všetky mašinky, ktoré si do Bukvíc priviedol na pomoc.
Autor: Sergej
Od budúceho týždňa bude mať rozprávkový cyklus Veterány deťom letnú prestávku. S príchodom nového školského roku vás však už budú čakať nové a nemenej zaujímavé rozprávky s dopravnou nostalgiou.
Redakcia
Pridajte prvý komentár