Veterány deťom – Rozprávky na koľajniciach 21: Babráčik

Dnes vám ponúkame časť, ktorú som asi ani neplánoval – je o rušni, ktorému sa nič nedarilo. Rozhodol som sa ju napísať potom, čo som písal rozprávky o najneposlušnejšej mašinke v Tramtárii, rušni Rigovi. Vtedy som si pomyslel – keď už mám rozprávku o rušni, čo robil zle naschvál, ale aj rozprávku o mašinkách, ktoré robili zlé zo žartu, tak som napísal túto rozprávku o rušni, ktoré robil zle nechtiac. Začítajte sa do nasledujúcich riadkov a zistíte, čo sa s ním napokon stalo.

Na železniciach boli rôzne mašinky – veľké, malé, parné, motorové, elektrické, také, čo mohli voziť len rušňovodiča ale aj také, čo okrem neho mohli voziť aj cestujúcich, prípadne náklad, a v neposlednom rade poslušne a tie, čo zlostia. A keď mašinka zlostí, tak je to buď schválne, alebo zo žartu. No na železniciach bol aj jeden malý parný rušeň, ktorý síce robil zle, ale nerobil to schválne, ale ani zo žartu. Bol to proste taký malý babráčik a preto mal aj meno Babráčik. Lenže nikto ho nechápal, že to nerobí schválne a tak putoval zo stanice do stanice.

Inak tomu nebolo ani teraz.

Babráčik ako vždy posunoval v jednej malej stanici. Bol tam aj veľký posunovací motorový rušeň, ktorý sa volal Zubor. Ten posunoval na opačnom konci koľajiska ako Babráčik a stále sa na Babráčika podozrievavo díval. Babráčik rovnako, ako Zubor posunoval pár prázdnych vagónov cez jednu výhybku, keď tu si nevšimol, že výhybka je prehodená zle a tak sa Babráčikove vagóny vykoľajili. Keď to Zubor zistil, kričal naňho: „Už zase? Už zase? Už zase? To je snáď už asi tristo osemdesiaty šiesty krát, čo si takto, alebo podobne vykoľajil vagóny! Ešte raz a uvidíš!!!“ Babráčik zosmutnel a kým dávali vagóny späť na koľaje, dostal za úlohu posunovať ďalší vlak, tentoraz naložený. I ten však dopadol podobne – namiesto toho, aby ho odtiahol, ho nechtiac začal tlačiť a tým vagóny sa vykoľajili na zarážke, ktorá ich zaisťovala, aby sa nerozbehli. Tentoraz sa naňho namiesto rušňa Zubra zlostili posunovači. „Prepána, ty si čo za rušeň! Tristo osemdesiat sedem krát vykoľajiť vlak, tak to je niečo fakt neobvyklé! Spamätaj sa trochu, ty trdlo!“ „Prepáčte…“ zastonal nešťastný rušeň a kým sa žeriav postaral o prázdny, ale aj plný vlak, dali mu posunovať tretí, ktorý mal pôvodne posunovať Zubor, ale ten mal plno práce s vykoľajenými vlakmi. Tento vlak bol ale zo všetkých najdôležitejší, lebo bol poštový. A to bola pre Babráčika veľká prestíž, preto si chcel dať záležať na tom, aby sa mu ho nepodarilo vykoľajiť, lebo inak bude s ním beda. No nepodarilo sa mu to – výhybkár zabudol prehodiť jednu výhybku a tak namiesto na trať posúval vagóny na slepú koľaj, na ktorej konci bolo staré drevené zarážadlo, ktoré bolo úplne zhnité a navyše ho skrz na skrz prevŕtali mravce a všelijaký drevokazný hmyz, preto na tejto koľaji nič nesmelo stáť. Nanešťastie si to Babráčik šinul práve na túto koľaj mysliac si, že ide na tú správnu, ale kdeže! Vagóny prerazili spráchnivené zarážadlo a už sa rútili rovno do trávy mimo koľají. Kým si to Babráčik uvedomil, bolo už neskoro. Už pri ňom stál naštvaný výpravca, ktorý bol od zlosti celý červený v tvári. „Hanba všetkých železníc!“, hromžil, „si ten najnemožnejší rušeň, aký sme tu mali! Vlastne aký mali vo všetkých staniciach, kde si doteraz bol!!!“ „Ale pán výpravca, ja som to neurobil schválne! Prisahám!“ „Nič neprisahaj!!!!“, vykrikoval výpravca na Babráčika tak silno, až sa zdalo, že prišla nejaká víchrica, „Už si sa naprísahal, naospravedlňoval a nasľuboval dosť, takže ťa tu už nikdy nechcem vidieť, chápeš? Už si tristo osemdesiat osem krát vyrobil katastrofu v tejto stanici a to nám všetkým úplne stačilo! Marš!!!“ A ukázal mu prstom koľaj vedúcu preč zo stanice. Smutnému Babráčikovi tak neostávalo nič iné, ako sa znovu vydať na potulky po tramtárijských železniciach a hľadať si miesto v ďalšej stanici. Lenže tentoraz to bolo preňho veru veľmi ťažké, nakoľko už slúžil skoro vo všetkých železničných staniciach, aké v Tramtárii existujú. Nečudo, že stále išiel sem a zase tam, potom hentam a hneď zase inam, nakoľko ho všade dobre poznali. A nikde ho nemali radi. Napriek tomu si našiel kamaráta.

Bol ním autobus Albert. Bol to modrý malý autobus, ktorý jazdil po dedinách a časť trasy mal vedľa železnice. S Babráčikom sa spoznal, keď slúžil v jednej stanici po jeho trase a iba on jediný vedel pochopiť, že všetky tie nehody, čo spôsobil, neurobil schválne. Ostatné rušne sa Babráčikovi smiali, že sa priatelí s „gumokolesákom“, ale Babráčik si nič z toho nerobil. Naopak, čím viac sa im posmievali, tým väčšími boli kamarátmi. A ako vždy, aj teraz, keď Albert išiel po ceste vedľa trate, po ktorej šiel Babráčik, zatrúbil naňho: „Ahój, Babráčik! Ako sa máš?“ „Ani sa nepýtaj!“ odpovedal mu Babráčik smutne. „Zase ťa vyhodili? Kvôli čomu?“ Babráčik mu všetko porozprával a keď si to všetko Albert vypočul, aj on zosmutnel: „No to je obrovská škoda! Asi ťa už nevezmú do žiadnej stanice, čo?“ „Určite nie! Potom, čo už mám na konte bezmála tristo deväťdesiat nehôd, si každý o mne pomyslí, že som iba zbytočný výrobca havárií a že by som nemal na železniciach čo robiť. Preto hľadám nejakú opustenú trať, alebo aspoň koľajisko, kde by som sa ukryl pred svetom a kde by zase svet zabudol na mňa.“ povzdychol si nešťastný rušeň. „Celkom ťa chápem a náhodou o jednej opustenej koľaji viem. Nie je síce ďaleko od hlavnej trate, ale vedie do jednej starej rozpadajúcej sa továrne, kde by mohla byť veľmi dobrá skrýša. Keď chceš, tak ťa tam zavediem, ale najprv musím odviezť cestujúcich, ktorých teraz mám“ povedal Albert a Babráčik s tým súhlasil. Hneď, ako mal autobus čas, zaviedol Babráčika do tej opustenej fabriky. Tam sa rušeň schoval v jednej hale a odvtedy o ňom už nikto nič nevedel.

Až kým sa nestala jedna zlá vec – pokazil sa poštový vlak. Elektrickej lokomotíve Elke, ktorá vlak ťahala, sa pokazil motor a nemohla ísť ďalej. Stalo sa jej to práve na tej opustenej vlečke. „Doparoma! Práve tu sa mi to muselo stať!“ nadávala Elka a jej rušňovodič ju upokojoval: „Ešte nezúfaj, Elka! Pôjdem sa poobzerať po tejto továrni, či tu náhodou nenájdem niekoho, kto by nám mohol pomôcť!“ A tak sa vyšiel poprechádzať po tej opustenej továrni. Najprv si myslel, že určite niečo nájde, ale čím dlhšie hľadal, tým bol čoraz smutnejší. Až kým nezašiel do haly, kde našiel Babráčika.. Pohľad naňho ho dosť uchvátil, pretože si myslel, že nájde nejakú motorovú mašinku. „Prepána! Ty tu čo robíš?“ „Schovávam sa!“ povedal Babráčik. „Tak sa neschovávaj a radšej mi povedz, či nám pomôžeš!“ „Ako, keď neviem ako?“ povedal Babráčik ustarostene. Rušňovodič sa nad tým len pousmial, povedal: „Určite budeš vedieť pomôcť!“ a šiel ho zakúriť. Babráčik párkrát zakašľal a vyrazil k poštovému vlaku. Rušňovodič vôbec nevedel, koho to vlastne pripája k Elke a Elka si v duchu hovorila: „Snáď to dobre dopadne!“ Babráčik hneď vyrazil. Aj keď sa Elka bála, že Babráčik niečo vyvedie, nestalo sa tak, lebo rušňovodič si myslel, že tento rušeň ešte nikdy nevyšiel na trať a tak dával veľký pozor na každú výhybku a návestidlo, ktoré po ceste stretli. Niektorí železničiari sa veľmi divili, keď videli Babráčika na čele poštového vlaku, ale rušňovodičovi to nepripadalo nijak zvláštne, dokonca si jazdu na Babráčikovi užíval, lebo jazdil iba na Elke a na parnej mašinke nikdy nebol. K Babráčikovi hovoril pokojne a aj vďaka tomu dorazili do cieľa včas a všade stihli rozviezť poštu načas. Rušňovodič si ho veľmi pochvaľoval a hneď povedal výpravcovi, že v jednej opustenej továrni našiel veľmi dobrý rušeň. Po tomto ozname výpravca zavolal riaditeľovi železníc.

Keď riaditeľ prišiel do stanice, veľmi sa pri pohľade na Babráčika zarazil: „Ale veď toto je náš starý známy Babráčik! Síce sme o ňom už dávno nepočuli, ale hlavné je to, že je zase späť!“ Hneď sa k nemu obrátil: „Výborná práca, Babráčik! Niet teba, možno by poštový vlak niekde uviazol!“ Keď toto Babráčik počul, rozplakal sa. „Vážne? Veď ste predtým hovorili, že som iba obyčajný babrák, ktorý vie iba vyrábať nehody.“ „Teraz to už neplatí!… Preto si zaslúžiš, aby si sa vrátil späť na železnice. Odpúšťam ti všetky tie obvinenia, pretože sme zistili, že mnohokrát za to mohla buď zle prehodená výhybka, zarážka na nesprávnom mieste, zlý stav koľaje, alebo návestidla a tak podobne, málokedy si za to mohol práve ty.“ Keď to Babráčik počul, div, že nevyskočil z kože a od radosti zvolal: „Ďakujem vám, pán riaditeľ!“ a od toľkej radosti čo najhlasnejšie zapískal. Hneď sa vydal do prvej stanice, kde ho ihneď vzali za ten hrdinský čin do služby a akonáhle sa pustil do práce, už bol jeden z vagónov mimo koľají. Ale tentoraz ho dúfam nevyhodili. Alebo áno?

Autor: Sergej

Pridajte prvý komentár

Komentáre

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.