Máme tu tretie a zároveň posledné pokračovanie príbehu o našom najneposlušnejšom rušni, tak si v skratke pripomenieme to, čo sa udialo minule – V čase , kedy prepukla ropná kríza sa riaditeľ rozhodol odstaviť všetky neposlušné naftové rušne, medzi ktoré samozrejme patril aj Rigo. Toho vybrali ako pokusného králika, čo pred ním tajili a pustili ho na železnice. Dozor nad ním robil Širák. Rigo bol najprv poslušný, no v srdci Širáka nenávidel. Raz sa mu ale naskytla príležitosť, keď Širák musel niekam odísť a nechať Riga na stanici. Rigo využil Širákovu neprítomnosť a naviedol deti, ktoré neďaleko stavali snehuliaka, aby Širáka poriadne zguľovali. To aj urobili a takmer ich Širákov rušňovodič zbil, keby sa vďaka ním nedozvedel, že za tým všetkým stojí Rigo. Zatiaľ čo sa správa o tejto udalosti cestovala do uší riaditeľa, Širák pripravil s pomocou pani Zimy na Riga pascu – dal zamrznúť trať, na ktorej havaroval, aby si Rigo najprv šmýkanie užíval, no potom zistil, ako chutí pocit, keď ho sneh oslepí a niekoľko veľkých cencúľov mu rozbije okná na kabíne rušňovodiča. Nakoniec Rigo skončil vo veľkej kope snehu a keď si miesto nehody prišiel obzrieť osobne sám pán riaditeľ, zdá sa, že jeho osud je spečatený. V dnešnej časti sa pozrieme na to, ako nakoniec náš najneposlušnejší motorový rušeň dopadol.
Zima už pominula a na železniciach to žilo ako zvyčajne – parné, elektrické a aj pár motorových mašiniek viezlo osobné aj nákladné vlaky. Lenže predsa tu niečo nehralo. Hoci riaditeľ povedal, že všetky motorové rušne, ktoré počas ropnej krízy odstavil, skončia v šrote, niektoré predsa len dostali milosť a znovu sa objavili na železniciach. Okrem Riga. Toho hneď po nehode, ktorú mu nachystal Širák, ako pomstu za guľovačku, odviezli na šrotovisko a tam čakal buď na milosť, alebo na stroje s veľkými drapákmi nazývané Tyranosaury. Bol schovaný pred zrakmi ostaných lokomotív, takže ho odvtedy už nikto nevidel. Sníval o tom, aké by to bolo krásne vrátiť sa späť na železnice, a vždy si pri tom sne povedal: „Ách… prečo som bol taký hlupák, že som neposlúchal? Mal som radšej poslúchať, určite by som takto neskončil… Bodaj by som mohol dostať ešte jednu šancu!“ A tak dumal, až kým neprišiel jeden zvláštny deň. Deň, kedy sa konala veľká sláva, pretože korunovali nového kráľa. Vtedy všetci volali na slávu novému kráľovi a jeho poddaným. Ako vždy, ani teraz nesmel chýbať kráľovský vlak, ktorý ťahal rušeň Heródes. Rušeň Heródes sa na tento deň veľmi tešil, pretože už dávno neťahal kráľovský vlak, hoci to bola jeho prvoradá povinnosť, ale kráľ jazdil s vlakom málo. Všetci novému kráľovi pred odchodom popriali veľa šťastia a Heródes vyrazil z hlavnej stanice v Kocúrkove. Všade, kade išiel, naňho ostatné mašinky pískali, trúbili a volali: „Nech žije nový kráľ! Nech žije kráľovský rušeň Heródes!“ A Heródes vždy ostatným mašinkám na pozdrav zapískal. Trúbili naňho aj motorové mašinky, ktoré boli najprv odstavené, no nedávno dostali milosť. Heródes šiel s kráľom kade-tade po celej Tramtárii, len cez jedno miesto nešiel – cez šrotovisko. Tam totiž nebol okrem nešťastného Riga nikto. Keď Heródes došiel na zámok, kde kráľ býval v lete, služobník mu povedal: „Kráľ sa tu zdrží po celý deň, takže keď chceš ísť, môžeš.“ „Vážne? To je super!!!“ A hneď z neho dali dole výsostné znaky a odpojili ho od kráľovského vlaku. Heródes hneď vyrazil za prvou mašinkou, ktorá potrebovala pomoc. Bola to horská parná lokomotíva Lucia. Pokazil sa jej regulátor a mala tak málo pary, že nemohla ísť ďalej. „Ahoj! Môžem ti pomôcť?“ opýtal sa jej Heródes. „Keď sa nebojíš…“, odpovedala mu Lucia, „Ja idem totiž cez jedno veľmi nebezpečné miesto, kadiaľ musíš ísť trochu rýchlejšie, ale zároveň si musíš dávať veľký pozor!“ „Neboj sa, budem si dávať pozor!“ usmial sa Heródes a vyrazili.
Najprv to vyzeralo, že nič sa nebude diať, ale potom Lucia povedala: „Teraz prichádza to najzradnejšie miesto – priepasť Čierna papuľa. Je okolo nej menšie strmšie stúpanie, takže musíš ísť o čosi rýchlejšie, ale zároveň si dávaj pozor, aby si nespadol do priepasti. „Budem sa snažiť!“ povedal Heródes o čosi bojazlivejšie, pretože vedel, že cez toto miesto nikdy nešiel. Na túto trať mohli totiž ísť len horské rušne a Heródes rozhodne nebol horským rušňom. Šiel teda podľa Luciinej rady o čosi rýchlejšie, aby stúpanie prekonal – ale čo sa nestalo! Kolesá sa mu na nečakane vlhkých koľajniciach zrazu pošmykli, odtrhol sa od vlaku a a už sa rútil dole kopcom. Keďže pod ním bola prudká zákruta, vymrštilo ho to rovno do priepasti. „Heródes!!!“ vykríkla Lucia, ale už bolo neskoro. Heródes už bol dole. „Pánabeka, čo len s ním bude! Kráľ sa bude náramne zlostiť!“ A tak opatrne zostúpila dolu z kopca a keď už bola dole, jej rušňovodič hneď utekal do najbližšej stanice po pomoc. Bohužiaľ v stanici sa dozvedel, že nikde v celej Tramtárii nie je voľný rušeň. „Tak nájdite nejaký funkčný na šrotovisku!“ bedákal zúfalý rušňovodič.
Spojovateľ na druhom konci telefónu sa zariadil podľa zúfalej rady Luciinho rušňovodiča a hneď zavolal na šrotovisko. Keďže tam nikto nebol, pochopiteľne nikto nemohol zdvihnúť. A tak zavolal do depa najbližšie k šrotovisku. Tam mu sľúbili, že sa pôjdu na šrotovisko pozrieť a hneď z toho depa vyšla výprava na šrotovisko pozrieť sa, že či tam nie je aspoň jeden funkčný rušeň. Mali šťastie, pretože tam bol Rigo. O pár dní ho síce mali rozrezať, ale rušňovodič z výpravy si povedal: „Niet inej možnosti, budeme ho musieť rozchodiť tak či tak.“ Hneď potom ho vytiahli so žeriavom z hromady šrotu a naliali doňho naftu. Síce jeho motor párkrát zakašľal, ale na štvrtý pokus sa ho predsa len podarilo prebudiť. Nechali ho trochu pochodiť po koľajisku na šrotovisku, aby sa mu všetky súčiastky poriadne premazali a hneď sa s ním vydali späť do depa po havarijný vlak. „Tak a teraz smer Čierna papuľa!“ zavelila záchranná čata a Rigo odpovedal: „Jasné, šéfe!“ Okamžite vyrazili na cestu. Čoskoro dorazili na miesto nehody. „Dávaj si pozor, nieže spadneš aj ty!“ volala na Riga Lucia. Riga hneď zabrzdili, zaistili, naštartovali žeriav a do priepasti opatrne na jeho háku postupne spustili robotníkov, ktorí priviazali nešťastného Heródesa k háku. O niekoľko minút bol Heródes pevne zviazaný a robotníci v priepasti zavelili: „Ťahajte!“ Žeriav veľmi opatrne dvíhal rušeň späť na koľajnice hore na svahu. Potom vytiahli hore aj jeho tender a po ňom postupne nasledovala posádka aj s robotníkmi. Rigo potom pomaly zatlačil Heródesa aj so záchranárskym vlakom do najbližšej stanice a keď Heródesa doviezol do stanice, pomohol dostať sa Lucii cez ten nebezpečný úsek, kde na ňu už čakal iný horský rušeň. Potom sa pomaly spustil naspäť do stanice, kde naňho už čakal riaditeľ železníc. Bál sa, čo mu povie, lebo si myslel, že ho poriadne vyhreší za to, že ušiel zo šrotoviska, ale to, čo povedal, ho veľmi prekvapilo: „Dobrá práca, Rigo! Vidím, že si sa konečne poučil! Nieže si pomohol vytiahnuť Heródesa von z priepasti, ale aj si pomohol pokazenej Lucii do hôr okolo toho nebezpečného miesta! Zaslúžiš si nový náter a návrat na železnice, lebo presne takéto rušne potrebujeme!“ „To myslíte vážne?“ opýtal sa Rigo ustráchane. „Smrteľne vážne. Keď poviem, že sa smieš vrátiť na železnice, tak to znamená, že sa môžeš skutočne vrátiť.“ Rigovi sa od šťastia vtisli slzy do očí. Nikdy predtým takto neplakal a ak ronil krokodílie slzy, tak buď od škodoradostného smiechu, alebo v poslednom čase od nesmierneho smútku. Toto boli jeho prvé slzy šťastia. „Ďakujem vám, pán riaditeľ!“ zvolal. „Ale to ešte nie je všetko! Varujem ťa – ak urobíš čo len jedinú vylomeninu, tak putuješ späť na šrotovisko a nepomôže ti žiadna výhovorka! Sľubuješ, že budeš poslušný?“ „Sľubujem!“ povedal Rigo a z jeho úprimného tónu bolo cítiť, že tentoraz to už nie sú plané reči.
Odvtedy už Rigo nezlostí. A ak áno, tak stačí, aby mu riaditeľ vždy pripomenul šrot a zlostiť prestane. Preto už väčšinou zlostí len tak zo žartu.
Autor: Sergej
Pridajte prvý komentár