V minulej časti som sľúbil pokračovanie predminulej časti a tak vám ho teraz prinášam, preto si pripomenieme, čo sa dialo s hlavným hrdinom príbehu, motorovým rušňom Rigom v prvej časti – už od chvíle, kedy mu našli miesto v depe v Zelenom Meste, začal zlostiť a jeho prvým kúskom bolo presunutie vagónov na spojku medzi stanicou a depom, kde žiadne vagóny nemali čo robiť. Keď sa to zopakovalo aj v ďalších dňoch, prednosta zelenomestskej stanice poslal Riga do depa v Pohorníkove, kde spoznal ďalšie rušne, čo zlostili ako on a od nich sa naučil ďalšie špinavé triky, s ktorými zlostil nielen parné mašinky, ale aj tých, ktorých mal poslúchať, aby nedopadol zle – železničiarov a hlavne riaditeľa železníc, ktorý sa tiež dopočul o tom, ako tento rušeň čoraz viac a viac zlostí. Našťastie prišla ropná kríza a riaditeľ sa rozhodol vziať naftu rušňom, ktoré neposlúchali. Takto skončil aj Rigo, ktorý sa potom mohol smutne pozerať, ako si poslušnejšie naftové mašinky užívajú každý liter drahocennej nafty. Čo sa dialo ďalej, o tom už rozpráva nasledujúca rozprávka.
Bolo tomu už pár rokov, čo riaditeľ odstavil kvôli ropnej kríze neposlušné motorové rušne a vďaka tomu sa mu podarilo dolapiť aj najneposlušnejší rušeň v Tramtárii – Riga. Vďaka tomu síce jazdilo v Tramtárii menej vlakov, ale všetci boli spokojní, pretože nikto ich už nevytáčal do nepríčetnosti. Nakoniec sa ale ropná kríza skončila a riaditeľ začal uvažovať o tom, že odstavené motorové rušne zase pustí.
Jednej zimy konečne nastala chvíľa, kedy sa riaditeľ rozhodol vypustiť odstavené rušne. A tak zašiel najprv za tým najhlavnejším – Rigom. „Ahoj, Rigo! Tak ako ti je? Už si sa poučil?“ „Áno,“ povedal smutne Rigo, „a hrozne rád by som chcel ísť späť na železnice.“ „Tak teraz budeš mať šancu dokázať, že si sa konečne polepšil! A aby to bolo objektívne, vyberiem si jeden rušeň, ktorý bude na teba dozerať a bude vedieť o každej tvojej vylomenine! Keď sa od dozerajúceho rušňa dozviem o čo len jedinom zlom skutku, ktorý si spáchal, tak skončíš tak ako teraz!“ Keď riaditeľ odišiel, Rigo zavrčal: „Doparoma! Konečne mám možnosť zase ukázať, čo dokážem a teraz na mňa pošle nejakú parnú žalobabu!“ Lenže sa prerátal. Riaditeľ si síce vybral „žalobabu“, ale nebola parná, ale elektrická. A tou žalobabou, presnejšie žalodedom sa stal Širák. „Počúvaj Širák, mám pre teba bojovú úlohu. Poznáš Riga?“ „Keď myslíte toho naftového zlosyna, čo nespočetne krát urazil mňa aj mojich kamarátov, tak áno, poznám ho veľmi dobre! Zaslúži si peknú príučku!“ potešil sa Širák „Tak ti prajem veľa šťastia. Musím ti o ňom povedať ešte jednu vec, ktorú som mu neprezradil – je takým pokusným králikom, od ktorého závisí osud všetkých odstavených motorových rušňov a keď nebude poslúchať, všetkých aj s ním pošlem do šrotu!“ A obaja sa zákerne zasmiali, podobne ako sa smial Rigo, keď chystal nejakú neplechu.
Širák hneď zašiel za odstaveným Rigom. Videl, ako sa Rigo tvári, že spí a tak naňho zvolal ako naštvaný veliteľ: „Vstávaj, leňoch, práca nečaká!!!! No tak sa neváľaj a pochodom vchod!!!“ Keď Rigo začul, ako naňho Širák kričí, skoro spadol z kolies. „Ty???“ „Áno, ja! Čo si ma pre niekoľkými rokmi nazval starým mrzákom!“ Potom Širák pochopil, že Rigo sa bez nafty nikam nepohne a tak ho vytiahol k pumpe. Riga tam natankovali a keď po dlhej dobe konečne naštartoval motor, začal ujújkať: „Ojojojoj, ale mi to fičí!“ A hneď chcel urobiť nejakú čertovinu, ale Širák mu v tom zabránil: „Hej, počkaj, tú naftu nemáš zadarmo, ale iba preto, aby sme si ťa vyskúšali, či si po tom dlhom odstavení ešte v dobrej kondícii!“ „Jasné, že som, môžem hneď vyraziť!“ zavrčal. „Ale iba so mnou! Bezo mňa neprejdeš ani centimeter!“ Rigo zahundral popod nos nejakú nadávku na Širáka, ale Širák zahlásil: „Počul som to! Poviem to riaditeľovi! A ten sa s tebou paprať nebude!“ Rigo sa zľakol a tak začal Širáka prosíkať: „Nie, nie, prosím ťa, nepovedz to! Budem poslušný, sľubujem!“ „Len aby!“ zahundral Širák podobne ako pred chvíľou Rigo a obaja vyrazili na cestu. Na všetky úlohy, ktoré zadali Rigovi, Širák dozeral. Kde boli dve a viac koľají, šli obe rušne vedľa seba, ale keď museli ísť po jednokoľajke, šiel Širák pred Rigom a pre istotu obaja boli navzájom spojení. Navyše na Riga dozeral sprievodca zo zadného stanovišťa rušňovodiča na Širákovi, takže Širák vedel o všetkom, čo Rigo robí.
Jedného dňa ale Širák musel nechať Riga na jednej stanici, pretože musel splniť jednu dôležitú úlohu sám a preto odišiel. Keď sa Širák vzdialil, Rigo si všimol deti, ktoré neďaleko stanice stavali snehuliaka a tak zašiel za nimi: „Milé deti! Vidíte tamten elektrický rušeň, čo práve odchádza?“ Deti sa obzreli a povedali: „Áno, vidíme!“ „Tak keď sa vráti, pekne-krásne ho zahádžte snehom! Poriadne ho zguľujte! Hlavne ho trafte do očí, aby nič nevidel!“ povedal Rigo takým tónom, akoby malo ísť o žart, ale v skutočnosti sa chcel Širákovi pomstiť. Keď sa Širák o pár hodín vrátil, deti sa zariadili podľa Rigovho návrhu a zasypávali ho snehovými guľami. Podarilo sa im zasiahnuť aj jeho oči a svetlá a tak Širák musel prudko zabrzdiť. „Pomóóóóc, nič nevidím!!!“ bedákal a jeho rušňovodič z neho vyskočil. Ihneď si odpásal remeň a šiel všetky deti poriadne vymastiť. „Niéééé, nebite nás, neboli sme to my!!!“ kričali deti. „A kto to bol?!!!!“ zlostil sa Širákov rušňovodič. „Naviedol nás na to jeden veľký motorový rušeň…“ rozpovedali deti a keď sa ich rušňovodič spýtal, ako ten rušeň vyzeral, hneď mu ho opísali. Okamžite vedel, koľko bije. „Počkaj, Rigo, však uvidíš!“ zlostil sa rušňovodič, keď čistil Širákovi oči a svetlá od snehu. Keď prišli do depa, rušňovodič odišiel povedať o tom, ako Rigo naviedol deti na to, aby Širáka zahádzali snehom, kým Širák odišiel do miest, kde kedysi havaroval. Nešiel však priamo na ten úsek, kde sa vykoľajil, pretože tam nebol natiahnutý drôt, ale prišiel na miesto, ktoré bolo od miesta havárie vzdialené pár metrov. Slabo zahúkal do lesa, ale nikto sa mu neozval a tak zvolal: „Húú – úú! Pani Zima, kde ste?“ „Pozri sa sem!“ odpovedal mu dobre známy ženský hlas a pozrel sa na najbližší strom. Pani Zima sedela na konári na najvyššom strome. „Čo odo mňa chceš?“ „Pamätáš si, ako som havaroval?“ opýtal sa Širák tejto nezvyčajnej ženy. „A prečo by som si nemala pamätať? Na takéto udalosti sa predsa nezabúda!“, odpovedala mu pani Zima trochu zákerným tónom, „A čo chceš, aby som urobila nejakú podobnú haváriu?“ „Presne tak! Mám na starosti jeden rušeň, ktorý je strašne neposlušný. Neposlúchal vôbec nikoho – ani rušňovodiča, ani výpravcu, ani výhybkárov, proste nikoho. Ani mňa! Aj riaditeľove slová mu boli šum a fuk!“ „No tak to si zaslúži poriadnu nehodu! Čo by si mu osobne chcel za nehodu vystrojiť?“ „Ty si expertka na havárie!“ zasmial sa Širák. „Ja mám najradšej šmyky!“ priznala sa pani Zima. „To je ono!!! Aj ten rušeň sa rád šmýkal, keď boli zamrznuté koľajnice!!! To by bola sranda, keby si najprv ten šmyk užíval, ale potom, keby už mal dosť, tak by sa šmýkal ďalej, až by nakoniec dopadol podobne ako ja. Navyše by som mu to pekne osladil tým, čo mi vyparatil len nedávno!“ „A čo to bolo? Súvisí to s niečím, čomu ja vládnem, teda so snehom a ľadom?“ „Áno! Našiel si nejakú bandu detisiek, ktoré ma pri návrate zguľovali až tak, že ma oslepili a trafili mi aj svetlá!“ „Hmm, guľovačka! No teda! Ja mám veľmi rada túto zábavku! A ako chceš tú nehodu, pri ktorej sa bude pekne dlho šmýkať, zariadiť?“ „Chcel by som nejakú dlhú trať, ktorá by bola v celej dĺžke zamrznutá až tak, že sa koľajnice budú od ľadu blyšťať ako zrkadlo, takúto dráhu ma Rigo najradšej! Potom by som chcel niečo, čo by mu snehom zasypalo svetlá aj oči. A napokon nejakú pekne veľkú kopu snehu na konci trate.“ predstavoval si Širák. „Tak sa dívaj a drž!“ povedala pani Zima a hneď sa premenila na hrozivú metelicu. Fučalo a sypalo ako v tej najhoršej snehovej búrke, možno ešte oveľa horšej. Keď sa tá pohroma skončila, ukázala mu trať, na ktorej kedysi dávno havaroval. Koľajnice vyzerali, akoby boli z čistého ľadu. A okolité stromy boli obsypané takými veľkými hromadami snehu, že stačili menšie otrasy a všetok sneh by sa zo stromu zosypal rovno na trať. Navyše stromy v diaľke mali aj niekoľko veľkých cencúľov, ktoré by mohli preraziť aj pancier. Keďže na koniec trate nebolo vidieť a neboli tam natiahnuté drôty, obrovskú kopu snehu pripravenú len a len pre Riga si Širák mohol iba predstaviť. „To je paráda! Perfektná pasca pre náš najneposlušnejší rušeň! Idem ho hneď zavolať!“ A tak sa stalo. Keď Širák priviedol Riga k tejto trati, tomu len žiarili oči. „Táto sánkarská dráha je určená len a len pre mňa? Ta to si ju idem hneď vyskúšať a nikoho na ňu nepustím!!!“ Rigo sa hneď začal štverať na neďaleký kopec a keď stúpal do kopca, Širák si popod nos zahundral: „Len sa spusti! Pretože vďaka tvojej hlúposti budem potom vyhrávať ja!“ Keď už bol Rigo hore, zakričal: „Idem na to!!!“ Hneď sa pustil dole kopcom. Keď došiel na zamrznuté koľajnice, hneď sa začal šmýkať. Najprv si to užíval, no potom, ako naňho spadla kopa snehu z prvého stromu, ktorá ho hneď zaslepila, dostal obrovitánsky strach a tak začal brzdiť. Nepomáhalo, ba čo viac, ešte viac sa to zhoršilo. Trafilo ho ešte niekoľko snehových pascí na stromoch pri trati a zanedlho vletel pod prvý strom, na ktorom ho čakali hrozitánske cencúle. Bác! Potom ešte ďalšie a ďalšie. Asi štvrté mu aj rozbili okná na veži, kde bolo miesto rušňovodiča, no našťastie rušňovodič tam nebol, prišiel bez neho. Nakoniec dorazil na koniec trate, kde prerazil zarážadlo a vletel do hory snehu. Bum! Jeho náraz do snehovej hory pripomínal výbuch bomby zahrabanej v snehu. Aj keď snehovú horu prerazil, zostal v nej zaseknutý. Hneď sa o tom dozvedel riaditeľ a keď prišiel na miesto nehody, pochválil cez vysielačku Širáka: „Výborná práca! Presne takúto príučku som si predstavoval. A vďaka tomu, že prikázal deťom, aby ťa zguľovali podobne, ako ty si zguľoval jeho, akurát v oveľa väčšom rozsahu, hodíme jeho a aj ďalšie neposlušné motorové rušne do šrotu! Nemá zmysel ich vypustiť na železnice, keď vôbec neposlúchajú!“ Keď to Rigo začul, začal plakať: „Prosím vás, nehádžte mňa a mojich kamarátov do šrotu! Dajte mi ešte jednu šancu, už budem dobrý! Sľubujem!!!“ A veľmi sa rozplakal. Jeho horúce slzy sa rýchlo menili na veľké cencúle. Keď riaditeľ videl tie jeho slziská – cencúliská, pomyslel si: Aj tak si zaslúži šrot! Ale neskôr ho v hĺbke duše začalo hrýzť svedomie, že by mu mal ešte dať šancu. Veď čo ak sa teraz naozaj polepší? Myslíte si, že mu ešte dal šancu? Alebo ho nemilosrdne poslal spolu s ďalšími odstavenými motorovými rušňami do šrotu? To už ale nemôžem prezradiť, lebo o tom, čo urobil s Rigom ďalej, si prečítate nabudúce.
Autor: Sergej
Be the first to comment