Táto časť je síce rovnako ako niektoré predošlé nová, ale tiež má so zásuvkovými časťami spoločné to, čo rozprávka o Adolfovi a Sergejovi – hlavný hrdina tohto príbehu mi behá v hlave už dávno. Je ním motorový rušeň Rigo, ktorého som spomenul v „pravekej“ časti o neposlušných rušňoch a kamiónoch (predchodca časti Zlodeji z diaľnic). Bola napísaná ešte na písacom stroji a mala aj iný názov. Pasáž s ním sa bohužiaľ do súčasnej podoby časti Zlodeji z diaľnic nedostala, preto som o najneposlušnejšom rušni v Tramtárii napísal samostatnú rozprávku.
Bolo – nebolo, v časoch, kedy sa na tramtárijských železniciach objavili prvé motorové rušne, sa medzi nimi nachádzal jeden rušeň, o ktorom v dobe, kedy ho vyrobili, vôbec netušili, že budú mať s ním najväčšie problémy. A tak ho smelo pustili na železnice. Hneď potom, ako mu našli domov v depe v Zelenom Meste, začal sa obzerať po všetkom, s čím by mohol narobiť nepríjemnosti.
Hneď na druhý deň bolo v stanici neďaleko jeho depa dosť rušno – prišlo tam veľa vagónov, ktoré tamojšia posunovacia lokomotíva Lara, ktorá mimochodom tiež bola jednou z nových motorových lokomotív, ale na rozdiel od Riga ju doviezli z Ameriky, nestíhala roztriediť včas a tak zavolali na pomoc Riga. Rigo sa zákerne usmieval, pretože tušil, že bude mať možnosť vyrobiť pár starostí. A tak okamžite, ako sa dostal k vagónom, ich poposúval na miesto, kde vôbec nemali čo robiť – na spojku medzi depom a stanicou. Nikto nič proti tomu nemal, až kým neprišiel expres, ktorý ťahal parný rušeň Hubert. Keďže mal už v nádržiach málo vody, šiel sa napiť do depa. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď zistil, že mu niekto zatarasil s vagónmi koľaj do depa a tak vykríkol: „Kto sa to opovážil zablokovať trať do depa?“ Lara div, že nespadla z kolies a výpravca skoro od údivu vyskočil z kože. „Čože? Hubert, zopakuj mi to!“ „Trať do depa niekto zatarasil!“ zlostil sa Hubert. „Neverím!“ naštval sa výpravca a šiel sa tam osobne pozrieť. Keď zistil, že trať do depa je naozaj zablokovaná s vagónmi, poriadne sa rozzúril a zašiel za oboma posunujúcimi mašinkami. „Kto z vás tam dal tie vagóny?!“ „Ja nie!“ dušoval sa Rigo a Lara, aby zachránila situáciu, sa rozhodla vziať vinu na seba a povedala: „Ja som to spravila! Potrebovala som sa dostať k vagónom uprostred vlaku a tak som tieto vagóny odsunula tam…“ „Tak tie vagóny okamžite odpracte a viac nech už tam nič nevidím! Ani smietku! Expres nesmie meškať!!!“ vykrikoval výpravca na celú stanicu, až sa to v neďalekej hore ozývalo. Rigo sa potajomky chichúňal a Lara smutne vyťahovala tie vagóny na vedľajšiu koľaj, na ktorej by mali najmenej prekážať.
Na druhý deň sa to opakovalo a keď sa to zopakovalo aj tretí deň, prednosta sa rozhodol jednu mašinku poslať preč, aby zistil, kto je skutočne na vine, či Lara, alebo Rigo. Mal podozrenie hlavne na Riga, pretože Lara tam bola o čosi dlhšie než Rigo a keď v stanici bola iba ona, nič také sa neudialo. A tak sa rozhodol radšej premiestniť Riga.
Na ďalší deň tak Rigo odišiel do susedného depa v Pohorníkove. Keďže to depo bolo najväčšie v celej Tramtárii, mal tam oveľa viac možností, ako urobiť ostatným mašinkám aj železničiarom zo života peklo. Takto sa hneď stalo, že napríklad niekoľko parných rušňov bolo zasypaných uhlím, ktoré malo správne skončiť v ich uhliakoch. To však nebolo nič výnimočné. Taktiež tam urobil to isté, čo v Zelenom Meste – zablokoval s vagónmi niekoľko spojok medzi jednotlivými časťami depa, aby sa tam ostatné rušne nemohli dostať.
Keď už tam čo-to povyvádzal, všimli si ho miestne motorové rušne a tak sa s ním pustili do reči: „Nazdar, Rigo! Tak ako je?“ „Výborne! Ešte nikto ma dnes nenachytal!!!“ chválil sa Rigo, lebo cítil, že tie druhé rušne majú podobnú povahu ako on sám. „Vieš, čím to môžeš ešte zlepšiť?“ podpichovali ho druhé rušne. „Ako?“ „Keď zistia, že si niečo spravil, tak povedz, že to spravil niekto iný. Najlepšie sa vina zhadzuje na parné šroty, lebo hlavne tie nás nemajú radi! A nezabudni na žalobníka vykrikovať!“ A tak sa Rigo učil od ostatných zlostiacich motorových rušňov ďalšie špinavé triky, s ktorými vytáčal do nepríčetnosti nielen „parné šroty“, ale aj železničiarov. Niekedy napríklad zablokoval točňu tým, že vyšiel z nej len spolovice, inokedy poposúval vagóny tak, že sa vykoľajili, na ďalší deň zase zablokoval s vagónmi niektorý rušeň a tak sťažnosti na Riga stále pribúdali a pribúdali. S pribúdajúcimi sťažnosťami sa zväčšovala aj Rigova neposlušnosť. Čoraz častejšie urážal jednotlivé mašinky, blokoval ich, niekedy do nich aj vrazil, vymenil im vlaky, alebo vagóny, blokoval výhybky, trate a tak ďalej a tak ďalej. Navyše čoraz častejšie odmietal poslúchnuť svojich rušňovodičov a tak nečudo, že na ňom už nikto nechcel jazdiť. Správy o jeho neposlušnosti sa dostali aj do uší riaditeľa železníc, ale ten nevedel čo s ním, pretože vždy, keď sa vydal za Rigom, ten sa mu vždy skryl, alebo pred ním ušiel. Tak to šlo dovtedy, kým neprišla ropná kríza a s ňou súvisiaci nedostatok nafty. Riaditeľ sa náramne tešil: „To je určite ten najlepší trest pre zlých nafťákov! Nechám im vypáliť naftu, ktorú majú a potom amen! Nechám ich prosíkať o aspoň kvapku nafty a ja? Nedám im ani tú kvapku! Tú dostanú iba tie rušne, čo poslúchali!“ Tak sa aj stalo. Odvtedy neposlušné motorové rušne naftu vôbec nedostali. Keď sa minula nafta napríklad Sergejovi, ten novú naftu dostal, pretože pomáhal parnému rušňu Adolfovi a nikdy nikoho neurazil. Naopak, keď došla nafta Rigovi, ten sa novej nafty nedočkal. Namiesto toho sa dočkal motoráčika Lidky. Keď ju uvidel, ako si natešene trúbi a radostne ťahá svoje osobné vagóniky, opýtal sa jej: „Prečo si taká rozradostená?“ „Pretože aj napriek tomu, že je ropná kríza, som dostala novú naftu, keď mi došla stará!“ „A prečo som ju nedostal aj ja?“ bedákal Rigo. „Prečo? Poviem ti to na rovinu! Lebo si bol zlý. Ba čo zlý – doslova hnusný! Si tak otrasný, že je mi zle, keď ťa vidím! Nenávidím ťa už od chvíle, keď si ma nazval spiklenkou, keď si ma videl, ako ťahám pokazeného parného Karla! A že spiklenky patria do šrotu! Preto tieto slova sú adresované len a len tebe – tu to máš, to je za tú spiklenku, ty spiklenec, teraz trp! Zbohom!“ A odišla. Rigo chcel niečo odpovedať, ale Lidka ho nepočúvala. Lidku vystriedala Uršula, ktorá ho so žeriavom prišla odtiahnuť do depa. Keď sa Rigo opýtal, prečo ho ťahajú zaveseného na háku žeriava, Uršula mu odpovedala: „Nepýtaj sa, pretože na háku visíš zaslúžene!“ Keď ho dotiahli do jeho domáceho depa, prekvapilo ho, koľkých jeho motorových parťákov odstavili podobne ako jeho samotného. Keď sa to opýtal riaditeľa železníc, ktorý bol pritom, keď ho dotiahli do depa, ten iba odvetil: „Nič ti nepoviem, pretože si konečne spadol do mojej pasce! A ďalší podobní tebe pribúdajú! V snahe ušetriť každý drahocenný liter nafty som sa rozhodol odstaviť neposlušné rušne ako ty! Keby si poslúchal svojho rušňovodiča, výpravcu, správcu aj mňa a mnohých ďalších, ktorí pracujú na železnici, nemuselo by sa ti to stať! Ale keďže si aj napriek upozorneniam neposlúchal – máš smolu! Ďalšiu naftu dostaneš až vtedy, keď sa skončí ropná kríza. Dovtedy zbohom! Howgh!“ A takto sa riaditeľ s Rigom rozlúčil. Keď ho zatlačili na točňu a potom do rotundy, mohol sa iba spolu s ostatnými odstavenými neposlušnými motorovými rušňami smutne dívať, ako si tí šťastnejší nafťáci užívajú každú kvapku nafty.
Text a foto: Sergej
Pridajte prvý komentár