Hoci už bola Veľká noc a je už máj, čo je neklamným znakom toho, že leto je už pomaly za dverami, predsa sa vrátime o pár mesiacov späť – do zimy. Je to možno aj preto, lebo mojím najobľúbenejším ročným obdobím je práve zima, hoci väčšina ľudí z môjho okolia má radšej leto, ale ja neznášam letné horúčavy a preto mám oveľa radšej zimu. A ktovie, či to nespôsobili aj majstrovstvá sveta v hokeji :D. Jeden z našich rušňov mal vtedy pekne veľké problémy, ktoré si však spôsobil sám. Chcete vedieť, aké? Tak si prečítajte nasledujúce riadky.
Bolo tomu už pár pekných rokov, čo v Tramtárii začali jazdiť elektrické mašinky. Niektoré boli veľké, iné malé, no všetky bez rozdielu mali jedno spoločné – mali na streche jednu zvláštnu vec, ktorá sa dotýkala drôtu zaveseného nad koľajnicami a tá sa nazývala zberač. Väčšina lokomotív mala zberač nazývaný pantograf, no len jeden mal taký, ktorý pripomínal lýru a preto rušeň s týmto zberačom nazvali Lýrakom. Niektoré rušne mali len jeden pantograf, iné dva – jeden vpredu a druhý vzadu. Okrem Lýraka sa už niekoľko rokov na tramtárijských koľajniciach preháňal rušeň s menom Širák. Volali ho tak preto, lebo bol veľký a široký – najširší v celej Tramtárii. Rušne jeho typu totiž plánovali vyrábať aj pre staré trate, ktoré mali široký rozchod a preto bol taký široký.
Jedného pekného novembrového dňa Širák stretol Jonáša. Jonáš bol starý parný rušeň, ktorý väčšinou viezol drevo, ktoré k veľkým tratiam v lesoch priviezli malé lokomotívy na úzkych koľajniciach a preto ho volali aj Lesník. Keď k nemu prišiel Širák, povedal: „Bol by som rád, keby si čo najskôr zašiel do dielní, aby ťa pripravili na zimu. Zima bude totiž tuhá a začne veľmi skoro!“ Širák si myslel, že ho Jonáš len zavádza a tak zabručal: „Že tuhá zima? A že príde skoro? Pche! Veď je ešte pekne, ešte babie leto neskončilo!“ „To by si sa divil,“ povedal Jonáš, „väčšinou to, čo zistím v lese, skutočne platí. Už pár týždňov pozorujem, ako si zvieratká robia veľké zásoby. A keď si robia veľké zásoby na zimu, znamená to, že prichádzajúca zima bude krutá! Radšej ma ber vážne, dobre ti radím, aby si čím skôr zašiel do dielne, aby ťa pripravili na zimu! Lebo keď sa ťa zima opýta, čo si robil v lete, tak už bude neskoro na zimnú údržbu!“ A odišiel. „Krutá zima! Ha! Kto by v takomto peknom počasí pomýšľal na zimu! A to ešte krutú! Veď on je z tých lesov už poriadne zblbnutý! Mal by radšej jazdiť do priemyselných oblastí, tak ako ja, nie tam sa po lesíčkoch prevážať!“ A vyšiel zo stanice.
Pár dní všetko vychádzalo podľa Širákovych plánov, no potom sa to zmenilo. Do všetkých dep, rovnako ako aj do depa v Pohorníkove, kde Širák býval, prišlo varovanie, že sa blíži snehová búrka, ktorá zasiahne celú Tramtáriu a preto sa všetky lokomotívy musia urýchlene pripraviť na zimu. Tak sa pohorníkovská dielňa pekne zaplnila rušňami, ktoré ešte nestihli pripraviť na zimu. Boli tam všetky mašinky z celého depa, okrem jedného rušňa a tým bol práve Širák.
Širák práve vo chvíli, kedy mala doraziť do Tramtárie spomínaná búrka, prišiel do stanice v Malom Lese, odkiaľ skoro ráno odchádzal s nákladným vlakom naloženým novými autami z miestnej automobilky, preto musel prenocovať v domčeku v miestnej nákladnej stanici. Keď sa ráno prebudil, nechcel veriť vlastným očiam – kým večer nebolo po snehu ani stopy, zrazu ho mal okolo seba neúrekom. Navyše kým mu včera bolo ako-tak teplo, dnes sa veľmi triasol zimy. Nočná búrka spôsobila prudký pokles teploty a chlad sa mal ešte zväčšiť. Navyše keďže neustále snežilo, snehu stále pribúdalo. „To bude ale problematický rozbeh!“ dudral Širák. Cestu k vlaku mu traťoví robotníci ako-tak prečistili, ale to ešte netušil, čo ho čaká. Keď ho spojili s vlakom s novými autami, vydal sa na cestu. Mal zdvihnuté obe pantografy, aby s predným rozrážal námrazu z drôtov a aby cez zadný doňho ľahšie prúdila elektrina. Koľajnice boli ako-tak očistené, no v jednej malej staničke pod kopcom, v ktorej bola odbočka na miestnu trať, ktorá nemala elektrinu, nastali problémy. Širák si myslel, že keď sa na kopci rozbehne, bude v cieli rýchlejšie, ale veľmi sa mýlil. Netušil, že výhybka, ktorá oddeľuje miestnu železnicu od hlavnej trate bola prehodená na zlý smer a ešte k tomu zamrzla a robotníci ju ešte nestihli opraviť. Kým si ju všimol, bolo už neskoro. „Ale niéééééé!!!“ kričal z plného hrdla v momente, keď prešiel tou osudnou výhybkou. Pantografy mu vyskočili, elektrina už doňho nešla, no on sa aj tak rútil po trati, kam mohli ísť len parné a motorové rušne. Jeho rušňovodič z neho vyskočil, aby sa zachránil, zatiaľ čo Širáka čakala pohroma. Vyrútil sa na ostrú zákrutu, kde sa vykoľajil a vletel do kopy snehu. Keď narazil, vagóny sa odtrhli, vyleteli do výšky a vysypali sa z nich všetky autá. Takto skončil náš hrdina, ktorý si myslel, že zima ešte počká.
Lenže ozajstné vyvrcholenie prišlo až potom. Kým rušňovodič zháňal pomoc, na Širákovi čím ďalej, tým viac rástla kopa snehu, pretože neustále snežilo. Prevrátený na bok a obsypaný novými autami, ktoré už boli zrelé akurát tak do šrotu, sa obzeral okolo a spamätával sa z toho, čo sa vlastne stalo. „Čo som to ja, neborák, urobil, že sa mi stala takáto katastrofa?“ zastonal. Zrazu sa odniekiaľ ozval zvláštny ženský hlas: „Vysmieval si sa mi!“ „Kto – kto ste?“ vyľakal sa Širák. „Predsa ja! Zdraví ťa pani Zima osobne!“ Vtom Širák uvidel tú zvláštnu osôbku. Bola celá biela, akoby z priehľadného skla, alebo skôr z ľadu. Vlasy mala ako cencúle a všetko oblečenie na sebe mala biele – kabát, sukňu, rukavice aj čižmy. V pravej ruke držala žezlo, ktorému dominovala ozdoba v tvare snehovej vločky. „Pred pár dňami si tvrdil, že keď v ten deň bolo pekne a teplučko, ja som ešte ďaleko, tak som ti prišla ukázať všetko, čo dokážem! Zariadila som, aby ti primrzol aspoň jeden zberač ku drôtu, ale ty si ma prekvapil a obe zberače si mal dole, navyše si bol schovaný v domčeku! Tak som vybavila, aby si havaroval! Dala som zamrznúť výhybky v neďalekej stanici a s mohutnými závejmi som sa postarala o to, aby výhybkári nestihli prísť včas do práce a aby nestihli rozmraziť výhybky! Teraz už vieš, že som schopná všeličoho!“ Širák sa na ňu díval v nemom úžase. Dlho nevedel zo seba dostať čo len jediné slovíčko, no potom sa premohol: „Takže… takže tú haváriu som si zavinil sám?“ „Presne tak!“ rázne povedala Pani Zima a ešte dodala: „Nabudúce sa už neopováž niečo také o mne povedať, jasné? Lebo inak sa ti stane niečo oveľa horšie! A keby náhodou niekto o mne pochyboval, upozorni ho, že nech radšej nepochybuje, lebo inak uvidí, že ja sa s nikým nepaprem! Všetky moje tri kolegyne po stretnutí s niekým nezasväteným vravia, aby o nich nepovedali ani muk, ale ja ťa požiadam o presný opak – aby sa dozvedel o mne každý, pretože ten, kto ma dobre nepozná a myslí si, že naňho som prikrátka, tak ten sa veľmi mýli. Nech si to všetci zapíšu za uši a lokomotívy za komín, prípadne také ako ty, za tie veci, ktoré máš na streche, ktoré sa nazývajú… Prepána, ako sa len tie veci, ktoré máš na streche, volajú? Pred chvíľou som dobre vedela, ako im hovoríte, ale teraz už som zabudla!“ „Pantografy, alebo zberače! Takto sa tie veci volajú!“ povedal Širák a usmial sa. Pani Zima sa tiež usmiala a opýtala sa: „Takže prisaháš, že už nikdy viac o mne nebudeš pochybovať?“ „Prisahám, že nebudem!“ zaprisahal Širák a keď už bol za rohom Veľký chlap so žeriavom, pani Zima zmizla v lese. Zostali po nej len cencúle na Širákovych zberačoch. „Širák, si tu?“ Preboha, čo sa to s tebou stalo? Hádam len nechceš povedať, že to spôsobila tá zamrznutá výhybka, kvôli ktorej som musel vyše dve hodiny čakať so žeriavom na stanici, aby som mohol cez ňu bezpečne prejsť!“ „Bohužiaľ spôsobila, Chlapík,“ povedal premrznutý Širák, „a nabudúce radšej v pekné jesenné dni nehovor, že zima je ešte ďaleko! Môžeš potom dopadnúť takto, ako ja!“ „Prečo?“ opýtal sa Veľký chlap, keď so žeriavom vyťahoval Širáka na koľajnice. „Pani Zima to zariadi…“
Keď už bol Širák konečne na koľajniciach, odtiahli ho do depa v Pohorníkove, kde ho opravili a urobili mu aj zimnú prehliadku. A aby sa všetci podľa príkazu pani Zimy dozvedeli, že so zimou sa neradno zahrávať, rozhodol sa mi porozprávať túto rozprávku.
Autor: Sergej
Pridajte prvý komentár