Veterány deťom – Rozprávky na koľajniciach 14: Adolf a Sergej

Táto časť síce nie je úplne „zo zásuvky“, ale do kategórie zásuvkových časti patrí, pretože rozprávku s týmto názvom nosím v hlave už dosť dlho a zatiaľ som ju nikdy nehodil na papier, takže vlastne som ju napísal až teraz. Možno si pomyslíte, že keďže sám mám tu nick Sergej, rozprávka bude aj o mne, ale nie je to pravda. Dej sa točí okolo jedného parného rušňa, ktorý bol veľmi zvláštny – síce bol priateľský, ale aj tak nemal kamarátov. Keďže v názve sú dve mená, znamená to, že sa mu pripletie do cesty ďalší rušeň. A aký bol ten druhý rušeň, to sa dozviete, ak si prečítate nasledujúcu rozprávku.

Ešte pred rozprávkou malá poznámka: keby ste nerozumeli niektorým slovám v rozprávke, pod ňou nájdete slovníček, keďže pre Sergejovu reč som si požičal pár slov z ruštiny. Ruské rušne v Tramtárii majú svoje zvláštne nárečie a navyše nevedia vysloviť h, preto ho zamieňajú za g, alebo ch, takže napríklad „hora“ som v ich reči napísal ako „gora“. Pre zrozumiteľnosť som však takýchto slov radšej použil čo najmenej, takže snáď budete rozumieť všetkému 😉 Ak nie, napíšte to do komentárov pod rozprávku, rád si všetky pripomienky (nielen) k tej „hatlanine“ prečítam 😉

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden stredne veľký nákladný parný rušeň, ktorý sa volal Adolf. Od ostatných rušňov sa líšil hlavne tým, že síce bol ako väčšina parných rušňov čierny s červenými kolesami, mal modrú tvár. Bolo to preto, lebo ho vyrobili počas vojny, kedy bol nedostatok súčiastok pre väčšinu rušňov a kvôli tomu ho poskladali z náhradných súčiastok na rôzne iné parné lokomotívy. Tak sa stalo, že napríklad kotol mal z bežného nákladného rušňa, ale podvozok dostal z rýchlikovej lokomotívy a kabínu z mašiny, ktorá ťahala osobné vlaky na lokálnych tratiach. Za neho pripojili tender, ktoré mávali horské rušne. Počas vojny ani nevadilo, že bol poskladaný zo všelijakých súčiastok, hlavná vec, že jazdí a tak ho pustili na železnice. Väčšinou ťahal nákladné vlaky, no občas jazdieval aj na osobných vlakoch a raz ťahal aj rýchlik. Keďže mal modrú tvár, od ostaných rušňov dostal prezývku Modrá tvárička.

Aj keď sa k ostaným rušňom správal priateľsky, predsa si nezískal žiadnych kamarátov. Všetci mali na to jednoduchý dôvod – s modrou tvárou vyzeral celkom smiešne a vtedy bolo dosť rušňov, ktoré sa mu za to smiali. No boli rušne, ktoré sa s ním chceli skamarátiť, ale Adolf nechcel. Vysvetľoval to takto: „Načo? Aby si sa mi mohol po pár týždňoch smiať? Nie, ďakujem.“ Takto ostával osamelý. Svoje vlaky ťahal sám a väčšinou si ich aj sám chystal. Aj v depe býval sám – jeho domov bol na odľahlej železnici, kam veľa vlakov nechodí. Tak to s ním chodilo veľa rokov.

Podobného charakteru bol aj motorový rušeň, ktorý nazvali Sergejom. Pochádzal z Ruska a v tom čase bol na tramtárijských železniciach jediný svojho typu, pretože bol prvý. Mal bordovú farbu a bol vskutku masívny. Patril k najväčším rušňom v Tramtárii, ale v porovnaní s Veľkým chlapom bol kraťúch, pretože nebol až taký dlhý, ako on. Už odvtedy, čo ho doviezli, ho dávali ťahať najťažšie vlaky v Tramtárii. Spočiatku sa s ostatnými lokomotívami kamarátil, no keď sa v Tramtárii objavili ďalšie rušne ako on, začal sa správať podobne samotársky ako Adolf, pretože jeho súrodenci sa k ostaným mašinkám správali oveľa horšie, za čo sa veľmi hanbil. Neprešiel deň, aby si, keď bol osamotený, nezahundral: „No krásna sme to rodina, na ganbu! Boľšaju ganbu!“ Odvtedy sa na dôležitých tratiach a staniciach objavoval čoraz zriedkavejšie, až kým ho vôbec nebolo vidieť. Na rozdiel od Adolfa býval vo veľkom depe, kde bolo veľa mašiniek, ale čoskoro odišiel bývať do oveľa menšieho depa v malej stanici, čím začal svoj samotársky život podobný Adolfovmu.

No jedného dňa sa život oboch samotárov zmenil. Adolfa zavolali potiahnuť jeden mimoriadne ťažký vlak, ktorý by sám zvládol odviezť asi len Veľký chlap. Aj prednosta stanice, v ktorej ten vlak bol, si o Adolfa robil starosti: „Adolfko, a ty to vôbec sám zvládneš? Nemám radšej zavolať ďalšiu mašinku, aby ti s tým pomohla?“ „Nemajte obavy!“ povedal Adolf napoly smelo, napoly smutne a poriadne sa zaprel. Vlak sa ani nehol. Adolf musel zastaviť, potom sa znova silno zaprel. Ani teraz sa vagóny nepohli. „Keď to zvládnem, tak to zvládnem!“ vyhlásil zadychčaný Adolf a znova sa zaprel, tentoraz zo všetkých síl. Spriahadlo ho bolelo ako nikdy a od tej bolesti skučal, no ďalej sa namáhal. Zrazu sa vagóny začali veľmi pomaličky hýbať. Keď to vyzeralo, že Adolf nakoniec tie vagóny rozhýbe, jeho spriahadlo zaškrípalo a prasklo. Vagóny boli na Adolfa priťažké. „Je to jasné!“, zahlásil výpravca, „Adolf, bude ťa to síce mrzieť, ale musíme zavolať ďalšiu mašinku, pretože bez pomoci ten vlak neutiahneš. Kvôli tomu ti aj prasklo to spriahadlo.“ Adolf zosmutnel a kým mu opravovali prasknuté spriahadlo, prednosta zavolal do najbližšieho depa, aby poslali ďalší rušeň. Na pomoc Adolfovi prišiel Sergej. Tváril sa podobne smutne ako Adolf. Keď bola oprava Adolfovho spriahadla hotová, Adolfa pripojili naspäť na začiatok vlaku. Sergeja dali na koniec. V okamihu, keď na semafore zasvietila zelená, vlak sa dal do pohybu a ani jeden rušeň sa nemusel namáhať tak, ako predtým Adolf. Adolf si myslel, že Sergej ho bude veľmi tlačiť, ale mýlil sa, pretože Sergej už predtým tlačil pár vlakov, ktoré ťahali parné lokomotívy a tak dobre vedel, ako sa má rozbehnúť a ako brzdiť. Obom sa dobre jazdilo. Na druhý deň sa situácia opakovala, na tretí takisto a preto, keď na tretí deň došli na stanicu, kde mal vlak konečnú, obaja sa stretli na neďalekom koľajisku.

„Ty si ten vlak tlačil výborne!“ pochválil Adolf Sergeja. „A ty si ho zas výborne ťahal!“, chválil Sergej Adolfa, „Mám pocit, že s nikým sa mi nespolupracovalo tak dobre, ako práve s tebou.“ Adolf prikývol a povedal: „Myslím si to isté, aj keď doteraz som nikdy nepotreboval pomoc druhého rušňa, no v tomto prípade som musel urobiť výnimku.“ Aj keď to vyzeralo, že by konečne mohli prelomiť svoju samotársku povahu a spriateliť sa, predsa sa tak nestalo. No čoraz častejšie sa vyskytovali prípady, kedy jeden, alebo druhý potrebovali pomoc a tak sa Sergej s Adolfom stretávali čím ďalej, tým viac. Adolfovi v tom čase pomáhali okrem Sergeja aj iné rušne, ale napriek tomu nikdy nevychválil iný rušeň tak, ako Sergeja. Takto sa po dlhom čase rozhodli, že sa nakoniec spriatelia. Napokon sa už vtedy aj navzájom dobre poznali a preto vedeli, že obaja žijú samotársky „Vieš, čo? Prestaňme už konečne s tým samotárčením! Veď si veľmi dobre rozumieme a vieme si aj dobre pomôcť!“ navrhol Adolf. „Súhlas! S nikým si nerozumiem tak charašo ako s tebou! Naviac sa mi páči tá tvoja tmavomodrá tvár!“ povedal Sergej so svojím typickým ruským prízvukom. „Mne sa zase páči, ako rozprávaš!“ zasmial sa Adolf a tak sa nakoniec spriatelili.

Odvtedy tí dvaja tvoria nerozlučnú dvojicu a preto kde je Adolf, tam musí byť aj Sergej. Ostaní im závidia, pretože si dovtedy žiadna mašinka v Tramtárii nevedela predstaviť, aby sa parný rušeň kamarátil s motorovou lokomotívou a ak, tak už vôbec nie také veľké priateľstvo.

Slovníček:
boľšaja ganba – veľká hanba
charašo – dobre

Autor: Sergej

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.