Minulá časť sa niesla v „budovateľskom“ duchu – odohrávala sa na stavbe továrne na uhlie, ale nebola o nej, ale hlavne o dvoch rušňoch, z ktorých jeden spyšnel. Ako to dopadlo, ste sa dozvedeli minule. V dnešnej časti sa vrátime k jednému rušňu, o ktorom bola jedna z prvých častí a tiež mal dôležitú úlohu, ale na rozdiel od červeného rušňa z predošlej časti nespyšnel. Táto časť sa odohráva v železiarňach, ktoré sa postavili takmer v rovnakom čase, ako továreň na uhlie. A čo sa tam stalo, o tom rozprávajú nasledujúce riadky.
Bolo tomu už pekných pár rokov, čo kráľovský rušeň Heródes pomáhal ostatným mašinkám, keď kráľ od neho nič nepotreboval. Keby aj áno, vždy prišiel načas, hoci práve niekomu pomáhal. Kráľ bol s jeho službami veľmi spokojný a preto sa nezlostil, keď odchádzal zo svojho depa pomôcť iným mašinkám. Mašinky, ktorým aspoň raz pomohol, boli s ním tiež spokojné a preto ho mali radi. Najviac pomáhal Železníkovi. Skoro vždy mu pomáhal s vlakom do železiarní, kde na jeho náklad čakali večne hladné vysoké pece. Hoci je Železník sám o sebe silným rušňom, vlak do železiarní je vždy veľmi ťažký a niekedy je až taký ťažký, že sám ho neuvezie. Preto sa vždy potešil, keď mu na pomoc prišiel Heródes.
Dnešný deň bol však trochu iný. Keď Heródes prišiel Železníkovi pomôcť s vlakom do železiarní, čakalo naňho prekvapenie. „Dnes mám pre teba zvláštnu úlohu!“ povedal Železník a Heródes sa potešil: „Vážne? Ó, aký som šťastný! Na zvláštne úlohy som ako stvorený! Povedz mi, čo to bude?“ „Sám síce neviem, čo to bude,“ odpovedal Železník, „ale keď prídeme do železiarní, budeš vedieť viac!“ Heródes bol od prekvapenia taký rozrušený, že zabudol, čo práve chcel robiť a tak ho Železník musel prebrať: „Haló, Heródes!? Čo sa to s tebou stalo? Hádam mi už nechceš pomôcť?“ „Ale pravdaže, že ti pomôžem!“ povedal Heródes a pripojil sa na koniec Železníkovho vlaku. Potom spoločne odviezli vlak do železiarní, kde na neho čakala tá zvláštna úloha. „Ahoj!“ privítal ho na železiarenskom koľajisku naftový rušeň Šesták, „Ty si Heródes?“ „Áno, to som ja!“ „Mám pre teba zvláštnu úlohu. Včera sa pokazil jeden z mojich kolegov tu na koľajisku a v noci sa pokazil ďalší, takže práce máme vyše hlavy. Ešte sme nevyložili včerajšie vlaky a teraz k ním pribudol ten, čo si ho so Železníkom doviezol dnes ráno. Takže tvojou úlohou je posunovať vagóny. Niekedy ťa pošlú tam dozadu k výklopníkom a tam si dávaj veľký pozor, aby si včas odišiel, pretože párkrát sa už stalo, že namiesto vagóna teležka zasunula do výklopníka jedného z nás a to nie je nič príjemné, pretože keď sa tam dostaneš, tak ťa obrátia dolu komínom a z toho už mnohokrát nešťastnej mašinke prišlo zle. Takže dávaj pozor! Jasné?“ „Jasné!“ zahlásil Heródes a dal sa do práce. Celý deň posúval vagóny so železnou rudou, ale aj s uhlím, z ktorého sa v železiarňach robil koks, ktorý sa spolu so železom sypal do vysokých pecí. Keď to dokončil, na rad prišlo presunutie pripravených súprav k výklopníkom. Šesták mu radil, aby sa zaradil na začiatok vlaku, aby stihol vyjsť a aby ho teležka ľahšie zbadala. Teležky sú špeciálne lokomotívy, ktoré nemajú kabínu rušňovodiča a ovládajú ich strojníci, ktorí ovládajú výklopníky. Preto jazdili len pred výklopníkmi. Na každý výklopník bola jedna teležka a keďže výklopníkov bolo v železiarňach desať, aj teležiek muselo byť desať. Každú volali podľa čísla, ktoré mali. Ale Heródes sa napriek Šestákovej rade zaradil na koniec vlaku, pretože sa mu nechcelo obchádzať celú súpravu. Takto posunul vlak k výklopníku a než ho stihli odpojiť, zacítil, ako ho teležka spolu s vagónmi tlačí do výklopníka. „Pomóóóóóc!!!“ reval, ale to nepomáhalo. V tom hluku ho nikto nepočul a posunovač si v tom prachu vôbec nevšimol, že to, čo práve pripravil na vyklopenie, nie je vagón. Takto sa stalo to, pred čím Šesták Heródesa varoval – výklopník nešťastného Heródesa zovrel a pomaly ho otočil hore kolesami. Keď Heródes videl pred ním stojaci vagón otočený naopak, skoro mu prišlo zle a keď ho výklopník otočil naspäť hore komínom, krútila sa mu hlava. Keďže oheň v peci mu zahasil popol, ktorý sa vo výklopníku presypával z jednej strany na druhú, po vytlačení z výklopníka sa vôbec nemohol pohnúť. Navyše nemal vo svojom uhliaku ani kúsok uhlia, pretože všetko jeho uhlie sa vysypalo vo výklopníku. Jeho rušňovodič a kurič mali šťastie, pred zasunutím do výklopníka stihli vyskočiť. Keď bol Heródes konečne vonku z výklopníka, až vtedy posunovači zistili, čo to vlastne vyložili. „Hahaha!“ zasmiali sa pri pohľade na vystrašeného Heródesa. Zároveň, keď si uvedomili, o koho ide, báli sa, aby ich za to kráľ nepotrestal a tak zavolali Šestáka. Ten sa pri pohľade naňho tiež zasmial: „Tak ja mám dosť práce s posúvaním vagónov k výklopníkom a odsúvaním vagónov na susedné prekladisko a na koľaje, kde si ich vezme iný rušeň a ty mi ešte pridáš robotu! No čo už, keď si kráľovský rušeň! Vedel som, že keď mi príde pomôcť rušeň od kráľa, tak to nedokončíme ani do popozajtra!“ „Mrzí ma to..“ povedal Heródes smutne. „Ale to níííííč! Vždy niečo musí byť prvý raz a tu teraz prvenstvá boli rovno dve – jedno to tvoje, že si sa prvýkrát nechal vyklopiť a to druhé, naše prvenstvo, že sme prvýkrát nechtiac vyklopili parnú mašinku. Zvyčajne sa dnu omylom dostane nafťák, keďže v železiarňach pracujú samí nafťáci. Neboj sa! I ja som si svoje užil!“ Potom Šestákov kamarát Čertík odtiahol Heródesa na odstavnú koľaj. Keďže v celých železiarňach nemali výhrevňu, kde by Heródes mohol dostať suché uhlie a doplniť si vodu, doviezli k nemu vagón s uhlím, ktorý ešte nevyklopili a potom ho zaviezli do umyvárne na susednom koľajisku, kde dostal čerstvú vodu a poriadne ho vydrhli. Večer, keď si po Heródesa prišiel Železník, híkal nad tým, aký je Heródes čistý. „Ty tak žiariš čistotou, akoby si nič nerobil! Priznaj sa mi, robil si vôbec niečo?“ „Ale áno, robil,“ povedal Šesták, „až tak, že vošiel do cesty vagónom, ktoré šli do výklopníka a omylom sme ho vysypali!“ pochválil Heródesa Šesták. Heródes sa hanbil, ale Železník sa na tom smial a Heródesovi povedal: „Neboj sa, nesmejem sa z teba, ale zo seba! Pred niekoľkými rokmi, vtedy ešte tu táto železiareň nestála, som vozil uhlie do jedného prekladiska, kde sa uhlie prekladalo z mojich vagónov na širokorozchodné vagóny a tiež som sa omylom dostal do výklopníka. Vtedy som sa tak hanbil ako nikdy. Možno tak, ako sa teraz hanbíš ty…“ Heródes sa trošku usmial. Potom sa poďakoval Šestákovi a so Železníkom odišli. Najprv spolu, potom sa rozišli každý svojím smerom.
O pár dní neskôr, keď sa ostatné mašinky dozvedeli, čo sa Heródesovi prihodilo v železiarňach, sa Heródes začal prenáramne hanbiť, ale neskôr si na to zvykol a tak sa na tej príhode už len smial. A smeje sa na nej dodnes.
Text a foto: Sergej
Pridajte prvý komentár