V období tesne po vojne ešte zostaneme, ale presunieme sa o pár rokov ďalej, kedy sa pomaly končilo s opravami škôd, ktoré vojna napáchala. Naše železnice v Tramtárii čakal prudký rozvoj, aj keď vtedy začali upadať, pretože cestujúci začali pred vlakmi čoraz častejšie uprednostňovať autobusy a firmy nákladné autá. Na koľajniciach sa ale aj tak udiali veľké zmeny, ktoré raz a navždy zmenili cestovanie vlakom nielen v Tramtárii, ale aj hocikde inde na svete. A o aké zmeny sa jedná? Poďme sa pozrieť na naše železnice, aby sme to zistili!
Odvtedy, čo zapískala a rozhýbala sa prvá parná lokomotíva v Tramtárii, sa okrem oživenia mašín čarodejníkom Alhábim a zmeny rozchodu nič výraznejšie nezmenilo. Všetko šlo tak ako kedysi. No čosi sa stalo a tak sa začali robiť zmeny, aké sa doteraz neudiali. Prvou veľkou novinkou bolo to, že do Tramtárie doviezli prvý rušeň na naftu. Hoci už existovalo niekoľko rušňov na iné palivo, ako uhlie alebo drevo, bol to zvyčajne iba pokus. Rušeň sa volal Randy a vyrobili ho, ako inak, v Amerike. Parné mašinky mali z neho obavy, ale tie sa našťastie nepotvrdili. Bol k ním priateľský.
Ďalšou zmenou, ktorá postihla železnice, bolo zavádzanie elektriny. Bolo treba veľa nových rušňov, pretože práce tu bolo zrazu neúrekom a keďže na veľa parných rušňov treba veľa uhlia a vody a zase na tie naftové veľa nafty, riaditeľ sa rozhodol, že hlavnú trať elektrifikuje. A tak sa postupne prevádzka na tratiach obmedzovala a kým naťahovali drôty, nemohli na koľaje, na ktorých sa pracovalo, pustiť žiadne vlaky Veľa rušňov hundralo, ale drotári im hovorili: „Vydržte, keď ponaťahujeme všetky drôty, koľaje uvoľníme.“ A to aj dodržali. Keď sa naťahovanie drôtov nad traťami dokončilo, pustila sa do drôtov elektrina a tak mohli na trate vyraziť prvé elektrické rušne. Väčšina pochádzala z Ameriky, ale rýchlo pribúdali aj tie, ktoré vyrobili v Tramtárii.
Ďalšou veľkou zmenou bola výstavba továrne na uhlie. Keďže uhlie z baní veľmi zdraželo, rozhodli sa, že budú uhlie vyrábať tak, ako to robia uhliari, lenže vo veľkom. Tam sa odohráva aj náš príbeh.
Medzi novými rušňami sa okrem elektrických a naftových niekedy objavili aj parné rušne. Takto to bolo v prípade dvoch rušňov, ktoré prišli pomáhať na stavbu továrne na uhlie aj novej železiarne. Jeden bol malý, čierny, s vlastným uhliakom, takže nepotreboval tender a druhý bol od neho väčší, červený, o čosi výkonnejší než ten malý a keďže nemal uhliak, mal tender. Kým prvý posunoval na stavbe novej továrne, druhý ťahal vagóny s tehlami, drevom, pieskom a ďalším materiálom na stavbu. Keďže vtedy ešte nemali mená, budeme ich dovtedy, dokiaľ mená nedostanú, volať červený veľkým rušňom a čierny malým rušňom.
Obe rušne boli vtedy veľkí kamaráti. Navzájom si pomáhali a každý sa chválil s niečím, čo ešte nezažil, alebo sa mu zdalo zvláštne. Jedného dňa veľký rušeň povedal malému: „Počuj, vieš, čo budem robiť zajtra?“ „Čo?“ vyzvedal malý. „Budem viezť cirkus!“ „Tak to sa ti dostalo naozaj veľkej pocty! Okrem ťahania kráľovského vlaku, z ktorého sa však môže tešiť iba jeden jediný rušeň v celej Tramtárii, je ťahanie cirkusantského vlaku tá najzvláštnejšia úloha. Tak si to uži!“ Na druhý deň sa tak stalo. Veľký červený rušeň pripojili k vlaku, na ktorom boli maringotky cirkusantov, nákladné autá a vlečky so zvieratami a so všetkým ostatným, čo k cirkusu patrí. Hneď, ako sa vlak pohol, bola to veľká paráda. Vo vlaku počas jazdy hrala kapela. Všade, kadiaľ vlak išiel, cirkusanti mávali všetkým, koho po ceste stretli. Rušeň veselo pískal a ostatné mašinky sa mu ani nedivili. Keď veľký červený rušeň vlak doviezol na miesto, kde sa cirkus rozložil, vrátil sa k svoje bežnej práci a to k vozeniu vlaku s tehlami na stavbu továrne na uhlie. „No tak čo?“ spýtal sa ho malý rušeň. „Bola to paráda!“ vyhlásil veľký. „Vidím, že ti malá zmena pomohla!“ usmial sa malý. Onedlho na stavbu dorazil rušeň Randy a keď sa to dozvedel aj on, tiež sa usmial. „Vidím, že si si to pekne užil“ pochválil červený rušeň Randy. „Ďakujem!“ usmial sa veľký rušeň. A tak sa popri práci až do noci rozprávali o cirkuse, o zvieratkách a o všeličom inom.
Netrvalo dlho a továreň už bola hotová. Riaditeľ slávnostne spustil výrobu v továrni a o pár hodín bolo na svete prvé uhlie vyrobené v tejto továrni. Dostali ho práve tie dve rušne, čo ešte nemali mená. To už ostatné mašinky škrelo, že sa nijak nevolajú a tak sa im aspoň snažili vymyslieť prezývky. A tak veľký rušeň nazvali Červeňáčikom a malý rušeň Uhliarikom. Lenže čoskoro sa ich prezývky zmenili. Keď si riaditeľ zaumienil, že tieto prezývky zmení na mená a dá vyraziť pre nich tabuľky s týmito prezývkami, Červeňáčik začal dostávať aj iné, dôležitejšie úlohy ako vozenie uhlia. Navyše si vďaka tomu začal o sebe myslieť, že je najdôležitejším rušňom v Tramtárii a začal trvať na tom, aby sa jeho červený náter leskol aj pri tej najšpinavšej práci. To sa Uhliarikovi nepáčilo a tak si dal heslo „Správny rušeň jazdí špinavý!“, ktoré aj skutočne platilo, pretože žiadna lokomotíva, hlavne tie, ktoré vozili uhlie, neboli tak čisté ako Červeňáčik, pretože sa to ani nedalo. Čistučké chodili iba rušne, ktoré vozili osobné a poštové vlaky. Podľa tohto hesla sa Uhliarik aj správal. Už sa nedával umývať každý deň, ako to robil Červeňáčik, ale umýval sa len občas, pretože v továrni na uhlie by mu to aj tak bolo nanič, pretože sa tak či tak zašpiní od uhoľného prachu. Tak sa stalo, že Uhliarik zostal Uhliarikom, ale Červeňáčika premenovali na Chvastúňka. A to sa Červeňáčikovi – Chvastúňkovi nepáčilo. „Nepáči sa mi, keď ma voláte Chvastúňkom!“ vyhlasoval zakaždým, keď ho takto niekto nazval. To sa mu stávalo čoraz častejšie a tak niet divu, že ho čoskoro takto začal volať aj riaditeľ železníc. Odvtedy, keď ho takto volal aj riaditeľ železníc, ho nikto ináč nenazval a tak mu to aj prischlo. Napokon, s týmto menom dostal aj tabuľky a tak mu už nič iné neostávalo, než si na toto meno zvyknúť.
Autor: Sergej
Pridajte prvý komentár