Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna krajina, ktorá sa volala Tramtária. A tá krajina zvonku vyzerala ako každá iná krajina – mala mestá i dediny medzi nimi i svoje hlavné mesto Kocúrkovo, hory i doliny, lesy i polia a cesty a železnice. A práve na železniciach sa dávno-pradávno stalo čo si divné, čosi neobyčajné, čo ešte nikto nikdy nezažil. Čo to bolo? Tak na to sa pozrieme v nasledujúcom príbehu. Nasadnite, náš vlak o chvíľu odchádza!
Bol raz jeden čarodejník, ktorý pochádzal z Arábie a volal sa Alhábi. Býval v domčeku na kopci a dokázal všeličo možné aj nemožné. Mal aj lietajúci koberec, na ktorom lietal tam, kam chcel.
Zo svojej rodnej krajiny ušiel preto, lebo ho tam sultán odsúdil na slučku len tak pre nič za nič. Usadil sa teda v Tramtárii, kde sa naučil čarovať. Čarodejník bol v Tramtárii spokojný, lebo mal pokoj od zlého sultána a nič ho nerušilo. Raz ale pokoj skončil, lebo…
Lebo pod kopcom, na ktorom stál jeho domček, postavili železnicu a začali tam jazdiť vlaky. Alhábimu to pravidelne napínalo nervy, lebo jeho vysnívané ticho prerušovalo pískanie lokomotív, hrmotanie vlakov a hlavne nenávidel dym z lokomotív, ktorý stúpal vysoko nad kopec.
Jedného dňa vietor zavial oblaky dymu rovno do Alhábiho domčeka. Nanešťastie na domčeku bolo otvorené okno a tak dym zašpinil všetko v dome. Dokonca aj sám čarodejník bol celý čierny od dymu. A to ho tak nazlostilo, že vykríkol čertovské zaklínadlo „Doparomus!“ a buchol po stole. Vtedy začal byť neďaleký železničný most taký slabý, že stačilo, aby sa naň postavilo malé decko a most by sa zrútil. To sa stalo práve prichádzajúcemu vlaku. Pod jeho kolesami most zaškrípal a spadol.
Keď riaditeľ železníc vyšetroval nehodu, zistil, že sa to nemohlo stať nijak inak, než zakliatím – na moste neboli žiadne známky po zámernom poškodení alebo výbuchu a kvôli opotrebeniu most nemohol spadnúť, lebo bol postavený len nedávno. Alhábi mal tú smolu, že zo všetkých okolitých čarodejníkov býval najbližšie k mostu a tak obvinenie padlo naňho.
Súd ho uznal vinným za poškodzovanie cudzieho majetku a tak musel škodu nahradiť. Lenže tu bol problém – nemal peniaze. Takto musel škodu odpracovať na železnici.
Z Alhábiho sa stal posunovač. Kvôli tomu musel vymeniť svoje ľahké orientálne oblečenie za ťažkú železničiarsku uniformu. Keďže jeho domček bol od depa, kde pracoval, veľmi ďaleko, prespával v stavadle. Vôbec nebol spokojný s tým, čo musel robiť a za akých podmienok musel robiť. Hlavne sa mu nepáčilo, ako sa mi riaditeľ železníc posmieva. A tak sa rozhodol, že sa mu pomstí.
Vyčkal na noc, keď v depe nikto nebol a a nepozorovane sa vkradol do rotundy, kde boli rušne. Potom zatlieskal a zvolal: „Žite mašinky, žite!!! Nech takto, ako vy, ožijú aj tie mašiny, ktoré sa ešte len vyrobia!“ A tak sa stalo. Niekto by povedal, že sa nestalo nič – lenže omyl! Mašinám v tej chvíli narástli vpredu na kotli oči a ústa, noštek tvorilo koliesko v strede kotla. Vpredu na bokoch kotla im narástli uši, ale vôbec to nebolo vidno, pretože uši boli len také dve dierky.
Výraznejšie sa to prejavilo ráno, keď rušne prvýkrát po tej noci zakúrili. Zrazu si mašiny začali robiť čo chceli. Nepočúvali svojich rušňovodičov, s vagónmi sa hrali ako s hráškami a ešte si dovolili všetkým železničiarom odvrávať. Všetci železničiari volali riaditeľovi železníc: „Rýchlo príďte, stalo niečo hrozné, priam katastrofa!!!“
Keď riaditeľ prišiel do depa, v ktorom sa to stalo, takmer ho chytil infarkt. Mašinám najprv rozkazoval, potom ich postupne začal prosiť na kolenách, no nakoniec to nevydržal a prenáramne sa rozčúlil. Keď si už nachystal pílu na železo a všetkým mašinám prestavil všetky výhybky pred nimi i za nimi tak, aby sa vykoľajili, zrazu za sebou počul Alhábiho zákerný smiech: „No tak čo, pán riaditeľko, ako sa vám páči narušený pokoj? Hm?“ „Ty had jeden!!!“, vyskočil naňho riaditeľ, ale jeden zo železničiarov ho zadržal: „Ale, ale!! Predsa ho nezabijete, keď má tú moc nás tej kliatby aj zbaviť!“ Riaditeľ sa upokojil a povedal :“Aha… tak to máte úplnú pravdu, pán Ružínsky, keď mašiny zaklial, tak ich môže odkliať jedine on!“
Bol v tom však háčik – Alhábi poznamenal: „Ale to nie je také jednoduché, ako si myslíte, pán riaditeľko! Kliatba sa nedá zrušiť. Ale mám pre vás potešujúcu správu. Tá kliatba, ktorou som zaklial lokomotívy, sa dá pozmeniť.“
A tak sa obaja dali do dlhej debaty. Ako sa dohodli? To vám už teraz nepoviem, pretože vám to porozprávam nabudúce.
Autor: Sergej
V súvislosti so začiatkom nového seriálu rád by som sa všetkých na týchto stránkách opýtal: Ako sa vám páčil predošlý seriál Husiarovské rozprávky? Nebojte sa napísať aj kritiku, tá posúva dopredu, za ňu nebudem nikoho kameňovať 😉