Elektráreň spustená! Takto oslavovali mrázkovské noviny úspešné zvládnutie prvej úlohy na ceste k znovuzrodeniu mrázkovských električiek, náročnej úlohy, ktorú dal starosta Nikolas Dobrofúzik dvom väzňom Šplhúňovi a Šperhákovi. No toto bol iba začiatok. Oboch čakal druhý, o niečo ťažší krok a to spustenie električkovej dopravy. A nakoniec ďalší a to najťažší krok – postaviť sa zoči-voči obrovským dlhom po predošlých riaditeľoch. Mrázkovským električkám, ktoré boli medzi obyvateľmi mesta veľmi obľúbené, ťahalo na pätnásty rok. Za ten čas sa pri ich kormidle vystriedal tucet riaditeľov, z ktorých väčšina sotva vydržala rok. Dlhšie vydržali iba dvaja – prvý a posledný. A kým prvý zakrátko zomrel na ťažkú chorobu, ten posledný záhadne zmizol. A aby toho nebolo málo, električky posledné tri roky nejazdili, lebo ich zhabal najväčší dlžník, Veľkohub, ktorý, ako už vieme, elektrinu veľmi v láske nemal. Počas tých troch rokov sa viackrát pokúsili obnoviť električkovú dopravu v meste, ale vždy neúspešne, lebo Veľkohubovi sa vždy všetko podarilo prekaziť.
Namiesto električiek sa v uliciach Mrázkova objavili autobusy. A tie boli pravý opak električiek. Boli malé, hlučné, mali vnútri veľmi málo miesta a veľmi slabý motor, ktorý sa aj kvôli kopcom, o ktoré vďaka horám v Mrázkove a jeho okolí nebola núdza, často – a v Mrázkove ešte častejšie kazil. Hlavne, že mali na vtedajšiu dobu luxusný počet dverí pre cestujúcich – až troje. Vtedajšie autobusy mávali zvyčajne jedny, najviac dvoje dverí, nečudo, že sa týmto autobusom lámali aj tak sfušované drevené rámy karosérie. Veľkohubovi to však nevadilo, lebo ich vyrábala továreň, ktorú vlastnil jeho kamarát. Keby jeho autobusy nebral od neho práve Veľkohub, určite by skrachoval, lebo tieto autobusy nikto v celej Tramtárii nechcel, preto ich nikde nejazdilo toľko, koľko v Mrázkove. Dalo by sa povedať, že mesto bolo nimi doslova prepchaté, hoci oproti električkám jadzili oveľa zriedkavejšie.
Okrem toho, že boli malé, slabé, a že sa kazili, hučali a smrdeli, boli aj veľmi drahé, o čom sa Šplhúň presvedčil na vlastnej koži, lebo starosta Mrázkova, Nikolas Dobrofúzik si naňho pripravil skúšku. Akú? O tom sa onedlho presvedčíme, lebo hneď v nasledujúci deň pán starosta zavítal do električkovej spoločnosti.
„Tak ako, chlapci, ako sa darí?“
„Veľmi dobre. Akurát sme sa hrabali v archíve. Hľadali sme vhodný plán, ako urobiť trasy električiek, lebo sami poriadny plán vymyslieť nevieme.“ podal hlásenie Šperhák.
„A našli ste?“
„Veru našli.“, pyšne sa škeril Šplhúň, „Vybrali sme tento.“
Starosta sa pri pohľade na víťazný plán zamračil:
„Tento? Dúfam, že to nemyslíte vážne! Len sa pozrite, koľko má trás! Na toľko trás treba aj veľa električiek! Od dvoch na najkratšiu trasu až po desať na najdlhšiu! Nezostane ani na zálohu, ak by sa náhodou niektorá z električiek pokazila a musela zájsť do dielne na opravu! Navyše, keď platil tento plán, bolo aj veľa sťažností, lebo električky často meškali.“
„To je aj môj názor,“ zamiešala sa do toho slečna Xénia, „preto som aj ja preskúmala archív a vybrala som tento plán.“
Starosta zobral plánik od Xénie a keď si ho prezeral, usmieval sa:
„No, ten je oveľa lepší. Keď platil tento, ľudia si naše električky nadmieru pochvaľovali. Chlapci, čo keby ste zaviedli tento plán?“
Šplhúň i Šperhák si Xéniin plán nedôverčivo prezreli.
„Tento? Ten má veľmi málo trás. A menej trás rovná sa menej peňazí.“
„Tým lepšie pre ľudí. Vám by sa tiež nepáčilo, keby ste museli na každej križovatke prestupovať. A keď sme už pri tých peniazoch, aké navrhujete cestovné?“
„Päť dukátov.“ uškrnul sa Šplhúň od ucha k uchu a Nikolasovi sa zježili vlasy na hlave:
„Čože? Toľko? Že sa nehanbíte! Chcete byť ako Veľkohub, že budete ožobračovať ľudí?“
„No a čo! Čím drahšie cestovné, tým skôr zaplatíme účty! Navyše zostane aj niečo pre nás!“
„No, pán Smith, mne tie vaše peniaze na zaplatenie účtov znejú ako podvod. Nielen že Veľkohub má predražené cestovné, ešte aj vy budete predražovať? Veď lístok na električku stál jeden dukát, to celkom stačilo!“
„Chcete povedať, že za drahším cestovným vidíte krádež?“ zháčil sa Šplhúň a starosta len prikývol. „Veď z niečoho tie kopy účtov musím zaplatiť! Prečo teda nemôžem kradnút?“
„Lebo by ši mohol krachnúť!“ pridal sa Závlačka.
„Presne tak, pán Smith, kradnúť nesmiete, lebo pôjdete späť do basy.“
„Ale prečo vyššiu cenu lístka beriete ako krádež?“
„Schválne, pán Smith, namiesto vysvetľovania vás vyskúšam. Máte pri sebe nejaké peniaze?“
„Nie, nemám. Ani grajciar.“
„Tak tu máte dukát a choďte na autobus. Som zvedavý, či sa doňho vôbec dostanete.“
Šplhúň s dukátom od starostu šiel na najbližšiu zastávku autobusu. Keď autobus prihrkotal, hneď si vzal sprievodcu do parády:
„Jeden lístok, prosím!“
„Nech sa páči, desať dukátov!“
„Čože??? Desať? Ale ja mám iba jeden jediný!“ zháčil sa Šplhúň.
„Tak choď pešo, ty chudák! Bez peňez do busu nelez!“
A vyšmaril ho von. Keď autobus odhrkal bez Šplhúňa, ten si, kľačiac na chodníku striasal prach z uniformy.
„Nič si z toho nerobte, aj tak väčšina ľudí v našom meste chodí pešo, lebo na autobusy skrátka nemajú.“
„A keď jazdili električky? Som tu nový, tak neviem, ako to tu chodilo.“
„Jój, tak električky boli pre nás doslova nebo! Rýchle, pohodlné, spoľahlivé… a za jeden jediný dukát! S drahotami v autobusoch sa to ani porovnať nedá! Ani sa nečudujem, že vás vyšmarili von! Sám by som ani tými smradľavými potvorami necestoval, lebo sú pomalé, tesné a kazia sa ako… škoda trepať! Ako sám hovorím, radšej peši ako autobusom! Sláva tým, čo majú bicykel.“
Hneď nato sa Šplhúň vrátil do vozovne. Len čo prekročil prah kancelárie, už starosta vyzvedal:
„Tak ako? Viezli ste sa?“
„Figu borovú i drevenú! Ten dukát si môžete strčiť spät do vrecka! Hádajte, koľko odo mňa pýtali!“
„Desať dukátov.“ zaškeril sa starosta.
„Ako to viete?“
„Viem to, lebo počúvam ľudí. Kto hľadá pravdu medzi prostými ľuďmi, býva obyčajne najmúdrejší.“
„Hm, ale ako splatiť dlhy, keď cestovné máme nechať na jedinom dukáte?“ zamyslel sa Šperhák.
„Nepíšto by vám možno poradil. On má aj také lístky, aké ste ešte nevideli.“ usmiala sa Xénia a privedla účtovníka Nepíšta.
„A-a č-čo t-toto? Ne-ne-nemohli b-by s-s-sme pre-predávať v-v-viac li-li-lístkov?“
A ukázal Šplhúňovi i Šperhákovi svoj skromný poklad, kufor plný cestovných lístkov z celej Tramtárie. Obaja si lístky so záujmom prezreli. Boli tam nielen lístky z Mrázkova, ale aj zo železnice, i z ostatných miest v Tramtárii, kde fungovala verejná doprava, v tom čase ešte stále najmä parnými vlakmi, hoci v tej dobe už ich nahrádzali električky. Dokonca v Nepíštovej zbierke boli lodné lístky z parníkov, ktoré premávali po troch najväčších riekach v Tramtárii.
No najviac ho zaujali lístky, ktoré platili celý deň, dva, týždeň, mesiac, ba našli sa tam aj lístky, ktoré platili celý rok. Šplhúň nad tým len krútil hlavou:
„Odkiaľ máš toľko lístkov, chlapče?“
„T- to z-z č-čias, ke-keď s-s-som ešte-šte ne-nekoktal. Pr-pracoval s-som a-ako te-te-telgrafista a a pr-precestoval s-s-som ce-c-celú Tr-Tramtáriu. Li-lístky s-som si ne-ne-nechal a-a-a-ako d-dôkaz, k-kde s-s-som ú-už vš-všade b-bol. N-niektoré s-s-som s-si vš-však ku-ku-kúpil le-len do-do-do zb-zbierky.“
„Máš to pekné, chalpče!“, potľapkal Šplhúň Nepíšta po pleci, „Inšpiroval si ma!“
Zaraz navrhol ďalšie druhy lístkov. Okrem tradičných lístkov na jednu cestu pribudli ešte celodenné, týždenné, mesačné a ročné lístky. Nechýbali ani spiatočné za jeden a pol dukáta. Starosta sa pri pohľadne na návrh len uškŕňal pod bradou:
„Bravó, pán Smith! Som na vás veľmi hrdý, lebo ste to predsa len dokázali! Namiesto zdraženia lístkov rozšírenie ich ponuky! Verím, že lístky budú mať úspech!“
Nadšenie z nových lístkov s ním zdieľali aj ostatní z električkovej spoločnosti. Najviac Závlačka, ktorý mal z toho takú radosť, že Šplhúňa pozval na skúšobnú jazdu. V pavučine nad koľajnicami už prúdila životodarná elektrina z mlyna, mohli sa teda vydať na cestu. Zostávalo len vybrať si električku.
„Zmeták“, ako prezývali pantograf, to oceľové čudo na streche električky, ktoré sa šúcha po drôtoch, zdvihli na Sabine, lebo stála celkom vpredu pri bráne a ani nemala za sebou pripojený vagónik. No keby Závlačka i Šplhúň tušili, čo ich cestou stretne, radšej by vzali električku s vagónikom.
Hneď, ako sa vymotali z vozovne, Závlačka prepustil svoje miesto pri riadiacom pulte Šplhúňovi. Šplhúň sa na Závlačku len váhavo pozeral. Zavláčka sa na Šplhúňa iba usmieval:
„Neboj ša! Nič to nie je, iba pošúvaš túto páku dopredu a dožadu. Nechceš predša šklamať štaroštu, ktorý ši veľmi praje, aby ši prvú električku riadil ty!“
Šplhúň iba pokrčil plecami a postavil sa k pultu. Chytil do rúk obe potrebné páky, do ľavej páku, s ktorou ovládal prúd do motora, do druhej páku brzdy a už sa išlo. Ešte predtým mu Závlačka ukázal, kde je vypínač svetiel, kde zvonec, s čím sa sype piesok na koľajnice, ak by sa náhodou kolesá šmýkali a tak ďalej. Závlačka Šplhúňovi páky iba pridržiaval, aby mohol zasiahnúť, keby sa niečo stalo, alebo ak by Šplhúň hnal električku Sabinu prirýchlo. No to vôbec nebolo potrebné, lebo Šplhúň mal takú trému, že sa s električkou sotva vliekol, Závlačka ho musel povzbudzovať, aby pridal.
Napriek tomu, keď ľudia po dlhých troch rokoch uvideli električku v uliciach, radostne jasali, výskali a volali električkám na slávu. A keď Šplhúň so Závlačkom na jednej konečnej zastavili, aby si odýchli, vošla dnu jedna starenka s húskami v prútenom koši a pýtala sa:
„Páni, kam to ide?“
„Kam chčete a kam vedú koľajniče.“ odvetil Závlačka a skôr, než Šplhúň stihol niečo namietnuť, dodal: „Dneš jaždíme na škúšku, aby šme vychytali všetky muchy a aby šme žaučili nováčika. Šplhúň, nože privítaj švoju prvú češtujúču!“
Šplhúňovi neostávalo nič iné, len ju privítať a keď už vyrazili, Závlačka pridal: „Dneš je to žadarmo, dneš ša neplatí!“
Akonáhle to ľudia začuli, zadržali električku a zaraz ju zaplnili do posledného miesta. Šplhúň sa šiel od zlosti potrhať, no pri Závlačkovi si to dovoliť nemohol, lebo je tisíckrát silnejší. A tak zaťal zuby a viezol ľudí sem a tam po meste, stál všade tam, kde si to ľudia priali. Robil to veľmi nerád, no Závlačka sa uškŕňal od ucha k uchu, hoci to pod jeho fúziskami vôbec nebolo vidieť. „Ašpoň ši prečvičíš zaštavovanie na žaštávkach.“ poznamenal na Šplhúňovu kyslú tvár.
Rad-radom prešli všetky električkové trate v meste, dokonca aj trať, ktorá viedla von z mesta. Spájala neďalekú osadu Zimomriavka, kam sa po zrušení električiek dalo dostať len krivoľakou úzučkou horskou cestou, na ktorej autobusy pravidelne „zdochýnali“, lebo ako som už spomínal, mali veľmi slabé motory a tak do Zimomriavky viac nejazdili ako jazdili a to najmä v zime, keď cesta zapadla snehom. Do Zimomriavky sa vtedy dalo dostať len na saniach, ak nie električkou.
Sabina so Šplhúňom a Závlačkom za pultom sa do vozovne vrátili až večer, kedy sa električka plná na prasknutie konečne vyprázdnila. Xénia už vo vozovni Šplhúňa netrpezlivo čakala. Keď sa konečne objavil v riaditeľni, vzala si ho hneď zostra:
„Kde si sa toľko túlal?“
„No, skúšal som električku.“
„Vyzeráš skôr ako po preflámovanej noci.“
„To sa opýtaj tej stovky ľudí, čo flámovali so mnou, ale najmä so Závlačkom. On vymyslel, aby sme na skúšobnej jazde viezli ľudí!“ nechcel sa Šplhúň nechať poraziť.
„Ty si flámoval v električke so stovkou ľudí? Čo ti museli ukazovať, kadiaľ do vozovne?“ zasmiala sa Xénia a keď videla, ako sa Šplhúň červená, hneď na to dodala:
„Ale neboj, Šplhúň, iba si ťa doberám. Vieš dobre, že v skutočnosti som na teba hrdá, že sa poctivo učíš riadiť električku a popritom si zviezol pár ľudí. Určite ti bol veľmi vďační.“
„To si píš, že boli. Ešte väčšími, keď sa dozvedeli, že nemusia nič platiť.“
„Dobre počujem? Ty si jazdil zadarmo? Veď ako ťa poznám, tebe je to proti srsti.“
„No.. to všetko vymyslel Závlačka. Navyše sme prevádzku ani oficiálne nespustili a ešte k tomu sme nemali pevnú trasu, šli sme krížom-krážom po meste ako drožka*. Aj do Zimomriavky, či kam sme to zablúdili.“
„Nuž, keď je tak – tak mi povedz, kedy plánuješ spustiť prevádzku električiek. Starostu Nikolasa by to veľmi zaujímalo.“
„Fúha… Musím povedať, že ani neviem. Musím ešte zohnať vodičov, sprievodcov, opravárov… aby sme to nejako utiahli. Len my piati, teda ja, ty, Šplhúň, Závlačka a Nepíšto to všetko rozhodne neutiahneme, na to treba väčšiu bandu. Ale kde toľkých ľudí zohnať…“ nahodil Šplhúň utrápenú tvár a rukami si podoprel hlavu o mahagónový stôl.
„Nič sa neboj! Nechaj to na Nika, on ti všetkých zoženie, len mu povedz, dokedy, lebo sa už nevie dočkať, kedy vyklopíš aspoň slovíčko o tom, kedy spustíš električky.“
Šplhúň sa zamyslel, fúkol si do vlasov a len tak trepol:
„Už túto nedeľu.“
„Tak skoro? Lebo ak sa nemýlim, dnes je streda! Zvládneš to vôbec?“
„Určite. Vieš dobre, že mávam odvážne nápady.“
A s tým Šplhúň zaspal s hlavou na pracovnom stole. Chrápal, akoby tam nespal sám, ale spolu s ním aj celá horda drevorubačov , ktorá rezala pílou pre dvoch chlapov najhrubší strom v Medvedích horách, pod ktorými Mrázkov leží.
A keď Šplhúň povedal, že má odvážne nápady, tak tento nápad bol, veru veľmi odvážny. Spustiť električky už o štyri dni a za tie tri dni do nedele zohnať a zaučiť všetkých zamestnacov, to dokáže asi len kúzelník. Či tým kúzeníkom Šplhúň je, to sa dozvieme nabudúce.
*P.S.: Keď ste počúvali pozorne, o čom sa rozprávali Šplhúň so Xéniou, tak ste určite začuli aj slovo drožka. Určite ani nemsím hádať, že už sa vypytujete, čo to tá drožka vlasnte je? Nie je to žiadne tajomstvo: bola to akási babička dnešných taxíkov, lebo to bol koč ťahný koňom, ktorý jazdil na požiadanie podobne ako taxík. A či sa v ňom platilo ako v taxíku? Možno, ale určite nie tak málo, koľko stál lístok na električku v Mrázkove.
Text (obrázky som žiaľ, nestihol )-: : Tomáš „Sergej“ Halža
Pridajte prvý komentár