Obaja naši zbojníci – Šplhúň i Šperák – strávili svoju prvú noc v Mrázkove na radnici. Starosta ich ubytoval v izbe, ktorú mal vyhradenú pre zvláštnych hostí a v ktorej boli veľmi pohodlné postele, v ktorých sa spí ako v bavlnke. No nech boli postele akokoľvek pohodlné, Šplhúň spal ako na klincoch.
Lepšie povedané, vôbec nespal, iba sa prevaľoval v posteli. Hoci starostovi sľúbil, že sa o električky postará, stále myslel na útek a preto, keď sa mu zdalo, že na radnici už niet ani nohy a že všetko naokolo spí, zobudil Šperháka:
„Vstávaj, Šperhák! Nik tu nie je, môžeme ujsť!“
„Nechaj ma, tak dobre som už dlho nespal… v base na prični sa tak dobre rozhodne nespí.“ zamumlal Šperhák.
„Ale my musíme ujsť! Teraz alebo nikdy!“
Budil, budil Šperháka, až ho nakoniec zobudil. Ten nebol síce dvakrát nadšený a hoci by si najradšej ľahol a spal ďalej, nakoniec namrzene pomáhal Šplhúňovi upliesť povraz z posteľných prikrývok, obliečok a perín. Len čo ho dokončili, priviazali ho o nohu skrine, ktorá stála hneď pri okne a lano vyhodili z okna. Hneď nato po ňom zliezli dole a keď už boli na zemi, rozbehli sa v ústrety neznámu.
Len čo vbehli do neďalekého parčíka, Šplhuň ani nestihol zakričať „Slobodááááá!!!“ keď vtom – bác do hláv!
Čosi oboch zbojníkov ovalilo po hlave a keď sa prebrali, našli sa tam, kde predtým, než ušli – na posteli v izbe pre hostí na radnici.
Len čo otvorili oči, pomysleli si, že nočný útek bol len sen, no o opaku ich bleskurýchle presvedčila ukrutná bolesť hlavy. Šnúra z perín už z okna nevisela, zato v izbe neboli sami – prišiel za nimi starosta Mrázkova.
„Tak čo, vtáčikovia, ako ste sa vyspali?“, doberal si ich, „Dopočul som sa, že ste sa v noci pokúsili o útek, no som rád, že vám to nevyšlo. Električky vás potrebujú ako soľ!“
„Čo tam po električkách!“ zamrmlal Šplhúň.
„Nečudujte sa. Kvôli tomu vám pani Frida musela urobiť určité preventívne opatrenie. Poznáte tieto topánky?“
Starosta ukázal Šplhúňovi aj Šperhákovi ich topánky a Šplhúň sa prekvapene opýtal:
„Čo ste s nimi spravili???“
„Nič, len sa pozrite na vaše nohy!“
Šplhúň a Šperhák sa pozreli na svoje nohy a Šplhúň vykríkol od prekvapenia. Na nohách sa mu skveli vojenské čižmy. Šperhák bol pre zmenu obdarovaný železnými topánkami.
„Pán starosta… to prečo?“
„Aby ste nám viac neušli, Frida vám potom, čo vás priniesla späť na radnicu, vymenila obuv. Šperhák dostal praktické pracovné topánky a vy, pán Smith, keďže ste riaditeľ, ste dostali obuv hodnú riaditeľa – čižmy, aké nosia generáli. Ale oboje topánky majú jeden háčik – sú ako neviditeľné putá, preto ak prekročíte hranice Mrázkova, zavedú vás späť.“
Smith ležal, akoby práve dostal poriadnu nakladačku. Dobre sa pamätal na časy, keď bol vojak – v ťažkých vojenských čižmách sa mu zle chodilo, obzvlášť, keď ako zločinec bol pyšný na svoje vyleštené lakovky.
„Pán Smith,“ pokračoval starosta, „bol by som rád, keby ste so mnou dnes išli pozrieť si vašu kanceláriu. Okrem iného, správny riaditeľ potrebuje aj sekretárku, preto som jednu zaobstaral. Dovoľte, aby som vám predstavil slečnu Xéniu.“
Dnu vošlo pekné plavovlasé dievča. Ako ju Šplhúň zbadal, pomyslel si: -To je ale kočka!- Hneď spustil: „Slečná Xénia, rád vás spoznávam! Prepáčte, že akurát takto, v posteli.“
„To nič, páni!“ zasmiala sa Xénia a na sekundu obom zlodejíčkom ukázala svoju pravú tvár. Šplhúňovi však stačila iba tá sekunda na to, aby ho to znepokojilo, lebo hneď spoznal v pravej tvári slečny Xénie strigu Fridu.
„Frida…! To ste vy?!?“
„Psst! Nie tak nahlas!“ zašepkala polohlasne Xénia a naklonila s k Šplhúňovi:
„Ešte raz sa pokúsíte o útek a vašu uniformu premením na väzenský oblek a k vojenským čižmám pridám aj guľu na reťazi! Zapamätajte si to, lebo práve ja som vás v noci ovalila po hlave a priviedla späť na radnicu. Pevne verím, že to nebudem musieť zopakovať!“
Šplhúň len nemo prikývol hlavou a spolu so Šperhákom vstali, naraňajkovali sa a prichystali na cestu do vozovne.
Zanedlho už boli pri vozovni. Hneď pri nej stál neveľký dom, sídlo električkovej spoločnosti. Všetci traja pred jeho dverami zastali a starosta začal:
„A sme na mieste. V tomto dome je vaša kancelária, pán riaditeľ Smith!“
Odomkol dvere a všetci traja vyšli na poschodie, kde bola útulne zariadená kancelária. Kožené kreslo, pred ním starožitný písací stôl, na ňom elektrická lampa, telegrafný prístroj a telefón. Za kreslom sa vynímala krásna starožitná knižnica plná všakovakých kníh. Zo stropu obloženom mahagónovým drevom visel nádherný elektrický luster a celá miestnosť bola otapetovaná vzorovanou tapetou.
„Pán Smith, čo poviete?“ usmieval sa starosta.
„Krásne… To všetko je pre mňa?“ divil sa Šplhúň a starosta len nemo prikyvoval.
„Ale poďte ďalej,“ pozýval ich starosta, „Chcem vám ukázať ešte čosi dôležitejšie.“
Šplhúňa i Šperháka zaviedol na prízemie do miestnosti s ošúchaným napísom ÚČTAREŇ.
Už samotný nápis v Šplhúňovi vzbudzoval veľké obavy a keď vošli, iba sa to potvrdilo. Miestnosť bola zaprataná kopami účtov a z každej kopy vytŕčala tabuľka, ktorá oznamovala, za čo sú tie účty.
DEMIŽÓNY – písalo na jednej.
FAJKY – stálo na druhej.
KARTY A POKER – svietilo na inej tabuľke.
No na najväčšej tabuľke na najväčšej kope účtov doslova žiaril nápis VEĽKOHUBOVA VEĽKOBANKA.
„Čo to má ako znamenať?“, čudoval sa Šplhúň, „Toto všetko musím zaplatiť? Veď nemám ani deravý groš!“
„Závisí od toho, čo vymyslíte a podniknete.“, pokračoval starosta, „To, čo tu vidíte, je len špička ľadovca, zvlášť, čo sa týka tej najväčej kopy. Ako vidíte, predošlí riaditelia neboli tými pravými, ktorých potrebovali naše električky a postupne dostali podnik do obrovských dlžôb. Napríklad táto kopa“, ukázal na Demižóny, „to je pamiatka na riaditeľa, ktorý bol veľký pijan. Aby nemusel zakaždým chodiť do krčmy, objednával si demižóny vína priamo do podniku a hádajte, na koho účet.“
Šplhúň i Šperhák len nemo prkývli.
„Toto“, ukázal na Poker, „nám zase vyrobil riaditeľ, ktorý bol vášnivý kartár. Viac vysedával v herniach ako v riaditeľni. Nečudo, že onedlho prehral všetky svoje peniaze a postupne prehral aj celú električkovú spoločnosť. Nedivte sa, prečo je tu nakoniec táto obrovká kopa účtov.“, ukázal starosta na najväčšiu kopu, „Všetci si nakoniec na aspoň najnutnejšie zabezpečenie prevádzky museli požičať od Veľkohubovej Veľkobanky. Preto najväčia kopa patrí jemu a práve Veľkohub spôsobil, že v našom meste električky nejazdia.“
„Veľkohub? Kto je to?“ spýtali sa obaja zlodejíčkovia.
„Najbohatší človek v meste. Vlastní najväčšiu banku Veľkobanku, plynárne Veľkoplyn a nedávno založil aj autobusovú spoločnosť Veľkobus. Vyhlásil, že elektrina je najzbytočnejší vynález v dejinách ľudstva, preto sa všemožne snaží o to, aby elektrina z nášho mesta úplne zmizla a aby sme využívali iba uhlie, plyn a benzín. Preto ešte stále v uliciach svietia iba plynové lampy a väčšina domov stále kúri drevom a svieti plynom. Samozrejme, z Veľkohubovho Veľkoplynu, ktorý je veľmi drahý.“
Starostovo vysvetľovanie prerušil náhly príchod účtovníka Nepíšta, ktorý hneď spustil: „Pa-pa-pa-pa-pa-pa-páni, ma-ma-máte te-te-te-te-te-telefón!“
Všetci traja vybehli do riaditeľne ako postrelení. Starosta vzal telefón a keď zložil, hrdo oznámil:
„Pán Smith, už je to tu! Generátor pre nový začiatok mrázkovských električiek práve dorazil na stanicu!“
Hneď ho išli prevziať. Bola to ohromná valcovitá opacha s veľkým kolesom vpredu. Div, že sa zmestila na vagón, lebo do Mrázkova viedla iba horská úzkokoľajka a tak vagón s generátorom musel stáť na zvláštnych podvozkoch zvaných podvalníky. Po vyložení ho museli rozmontovať, aby ho konský povoz uniesol a aby ho ľahšie vpratali do malého mlyna, ktorý už dávno neslúžil svojmu účelu. Starý mlynár, ktorý v ňom mlel posledný, prišiel na pomoc, aby mlynské koleso čím skôr začalo vyrábať elektrinu. Šperhák neváhal a hneď sa pustil s robotníkmi z továrne, kde generátor vyrobili, do práce. Pílili, hobľovali, skrutkovali, búchali, merali, letovali, skrátka robili všetko preto, aby generátor bol čím skôr na svojom mieste a aby čo naskôr začal vyrábať elektrinu. Najskôr museli opraviť mlynský mechanizmus, lebo bol úplne zničený. Šperhák, Závlačka, mlynár a robotníci z továrne museli celý vyrobiť úplne nanovo, aby mlyn mohol poslúžiť novému účelu. A kým jedni opravovali mlyn, ďalší zase stavali stĺpy a vešali na ne drôty, aby elektrina ľahko prešla z mlyna až do vozovne.
Iba Šplhúň sedel obďaleč a nemo sa prizeral. Nechcel pomáhať, najradšej by ušiel, no vojenské čižmy, ktorými mu Xénia alias striga Frida zviazala nohy, mu to nedovoľovali. Preto z času na čas si ich skúsil vyzuť, no ako tušil – nešli. Podobne ako uniforma, ktorú mal na sebe, aj čižmy držali na ňom ako prilepné. Neostávalo mu nič iné, len sa zmieriť s tým, že sa z Mrázkova asi nikdy nedostane.
Zrazu ho vyrušil akýsi nízky chlapík v dlhom čiernom kabáte, v klobúku väčšom ako jeho hlava, spod ktorého mu trčalo iba obrovské nosisko a spod kabáta mu zas trčali obrovské čierne topánky. Zjavil sa, akoby vyrástol zo zeme a keď sa naňho Šplhúň pozrel, chlapík iba sucho spustil:
„Vy ste ten nový riaditeľ električkovej spoločnosti?“
„Áno. Čo chcete?“
„Zaplať!“
„Z čoho? Nemám ani deravý groš!“
„To ma nezaujíma! Zaplať!“ zasyčal chlapík.
„Zaplatím potom, teraz ma nechaj, musím dozerať na chlapov, aby všetko urobili tak, ako má byť!“ snažil sa ho odbiť Šplhúň.
„Zaplať teraz!“ nedal sa chlapík.
„Už mám toho dosť! Odpáľ!“ dopálilo Šplhúňa a zdvihol päsť, že tomu pánovi Zaplať dá priučku, keď vtom ho to chlapätko vzalo za pás, zdvihlo do výšky a šmarilo do mlyna. Všetci v mlyne sa náramne zľakli, keď Šplhúň z ničoho nič vletel dnu a nabúral hlavou do steny.
„Šplhúň!!! Čo sa ti stalo???“ naľakal sa Šperhák.
„Tá potvora… taká malá a takto ma doriadi…“ mrmlal Šplhúň napoly v bezvedomí.
„Už je to tu! Už ša prihlášili!“ zahrmel Závlačka.
„Kto?“ divil sa Šperhák.
„Vymáhači dlhov! Šú šíče malí, ale prefíkaní šú ako hady! A šíl majú ža troch…“
„Tak toto im veru nedarujem! Takto dokalíčiť môjho spoločníka, to akoby dokalíčili mňa! Ale ja sa nedám, ja si ich podám!“ zastrájal sa Šperhák, keď si vyhŕňal rukávy chystajúc sa, že vymáhačovi poriadne naloží, keď v tom ho Závlačka zadržal:
„Nechaj to tak, porátaš ša š ním potom, veď určite ešte príde! Ište by ši teraž dopadol horšie, než Pišta. Radšej nám pomôž tu, aby šme to do večera štihli.“
Šperhák sa nechal predsvedčiť a tak nechal vymáhača vymáhačom. Kým sa zotmelo, takmer všetko už bolo hotové a večer už neostávalo nič iné, len prvýkrát spustiť stroj.
To už Šplhúň pomaly prichádzal k sebe a keď sa prebral, zastonal: „Oooch… Kde som to?“
„V mlyne. Už je načase, aby si sa prebral, nastáva slávnostná chvíľa, pri ktorej nesmieš chýbať!“ usmial sa naňho Šperhák.
„Hádam splatenie posledného dlhu?“
„Nie. Spustenie našej novej vodnej elektrárne! Poď, už je tu aj starosta i všetci páni z radnice a všetci chceme vidieť, ako prvýkrát spustíš stroj!“
Závlačka a Šperhák pomohli Šplhúňovi vstať. Nato mu starosta podal paličku, aby sa mal čím podoprieť a keď už sa ako tak držal na nohách, podišiel k páke, ktorá zaisťovala mlynské koleso a keď sa jej držal, takmer slávnostne zahlásil:
„Považujem túto elektráreň za spustenú!“
A pohol pákou. Zaraz sa všetky ozubené kolesá dali do pohybu a keď sa generátor pomaly rozbehol a žiarovky ožiarili vnútro mlyna osvetlené petrolejkami, celé osadenstvo mlyna odmenilo Šplhúňa búrlivým potleskom.
„Dobrá práca, páni Smith a Šperhák! Teraz môžeme prejsť na ďalší krok a to je spustenie električiek v meste! Na dnes už síce stačilo, ale hneď zajtra sa dajte do práce a vypracujte plán, ako by električky mali jazdiť. Mimochodom, pán Smith, veľmi by som si prial, aby ste osobne riadili prvú električku.“
„Čože? Ja? Ale ja neviem riadiť električky!“ naľakal sa Šphúň.
„Nevadí. Závlačka vás to naučí, on je majster!“
„No dúfam, že ma naučí aj biť sa. Viete, pán starosta, dnes…“
„Viem, pán Smith, viem. Závlačka mi o všetkom porozprával. Práve preto som si vás vybral, aby ste Veľkohubovi dali poriadnu príučku. No nie tým, čo máte v pästiach, ale tým, čo máte v hlave!“
Text & kresby: Tomáš „Sergej“ Halža
Pridajte prvý komentár