Viete, prečo nemáte lokomotíve hovoriť, že chcete na jej železnici zmeniť rozchod? Nie? Tak si prečítajte predošlú časť Rozprávok na koľajniciach. Ale ak chcete vedieť, či sa s vlakom vezú aj králi, tak, vám poviem, že vezú. Ale nevezú sa s vláčikom, s akým sa vezieme my, ale s takým, o akom rozpráva nasledujúca rozprávka. A keďže kráľovský vlak nie je len taký obyčajný, aj rušeň, čo ho vezie, nie je len taký obyčajný. Poďme si ho teda pozrieť v nasledujúcom dieli Rozprávok na koľajniciach!
Dlho netrvalo a železnice viedli skoro všade. Toho si všimol aj sám pán kráľ a keď zistil, že železnica je rýchlejšia, ako jeho koč ťahaný koňmi, rozkázal vyrobiť vagóny pre neho, kráľovnú a ich sluhov a k tomu všetkému ešte osobitný rušeň. Železnice takúto zákazku privítali a už sa v továrni na rušne a v dielňach, kde vyrábali vagóny, začala výroba kráľovského vlaku. Vagóny, hlavne tie, ktoré boli určené pre samotný kráľovský pár, boli vyrobené čo najluxusnejšie, najpohodlnejšie a čo najdôstojnejšie a v továrni na rušne vyrábali rušeň, aký ešte nikdy nevyrobili – najvýkonnejší, najrýchlejší a na tú dobu najpokrokovejší. Najväčší ale nebol, pretože musel byť čo najmrštnejší, aby mohol lepšie zvládať zákruty ako ostatné rušne. Keď ho dokončili, musel ešte niekoľko dní počkať, pretože v dielňach ešte kráľovské vagóny nedokončili a keďže v továrni boli rozrobené ešte iné rušne, rušeň počul všetky nadávky, ktoré robotníci vypustili z úst, keď sa im nedarilo. Rušňu sa to zdalo smiešne a tak sa po celý čas, kedy bol v továrni, smial na celú továreň. V deň, keď sa v továrni dozvedeli, že vagóny sú už hotové, rušeň dostal meno. A keďže to bol kráľovský rušeň, musel dostať meno hodné kráľa a tak dostal meno Heródes. Najprv, keď bol v továrni, ho na skúšku ozdobili kráľovskými výsostnými znakmi, ale keď už mal vyjsť na trať, aby prišiel načas do depa pre rýchliky v hlavnom meste Kocúrkove, dali mu ich dole a tak počas presunu vyzeral ako obyčajný rušeň. Keďže to depo, kam mal prísť, bolo dosť ďaleko, musel prejsť dlhú cestu a to znamenalo, že sa mohol stretnúť s inými mašinkami. A aj sa stretol, napríklad so Železníkom A ten sa ho ako ostatné rušne pýtal: „Ahoj! Ty máš veru vznešené meno, takéto zvyčajne máva kráľ. Nie si ty náhodou onen kráľovský rušeň?“ „Neviem. Možno.“, zasmial sa Heródes, „A prečo?“ „Lebo som sa dopočul, že si vraj jeden rušeň objednal kráľ a ten by sa mal v týchto dňoch presúvať do hlavného depa. Keďže máš také meno, mám pocit, že si to práve ty.“ povedal druhý rušeň. Lenže kým Heródes stihol odpovedať, dostal zelenú a tak musel ísť. Po pár hodinách sa dostal do depa, kde ho vyčistili, vyleštili a dali naňho výsostné znaky, ktoré mal naposledy v továrni. Na druhý deň ho pripojili ku kráľovskému vlaku a čakal, kým nastane vhodná chvíľa prísť na neďalekú hlavnú stanicu, kde sa konal ceremoniál odovzdávania vlaku kráľovi. Za ten čas si všimol, že železničiari majú akési lesklejšie uniformy, aké mali včera. Všetky gombíky sa blyšťali akoby to boli drahokamy. Aj čižmy mali akési lesklejšie. Boli vyleštené až tak, že sa mohli v nich vidieť ako v zrkadle. Keď rušeň vyrážal na stanicu, prednosta sa mu tesne pred odchodom poklonil: „Ráčte prejsť na stanicu, vaša výsosť!“ Heródesa to rozosmialo: „Ale, takéto oficiality si nechajte pre niekoho iného, ja nie som kráľ, ja len kráľa poveziem!“ A takýto veselý odišiel na stanicu. Tam naňho všetci s údivom hľadeli a s nadšením naňho výskali. Starosta Kocúrkova, minister dopravy a riaditeľ železníc ešte predniesli svoje prejavy k príležitosti odovzdaniu vlaku kráľovi a potom si vlak prišiel obzrieť samotný pán kráľ aj s kráľovnou. Vlak bol zložený z piatich vagónov – prvý bol služobný pre železničiarov, druhý bol tiež služobný, ale pre kráľovské služobníctvo, tretí bol jedálenský, kde sa kráľ mohol najesť z jedál od výmyslu sveta, štvrtý bol celý vyhradený len pre kráľovský pár a posledný, piaty bol pre ministrov. Keď sa kráľ poobzeral po svojom vlaku, zašiel za rušňom. „Aké máš meno?“ opýtal sa ho kráľ. „Heródes, Vaša výsosť!“ usmial sa rušeň. „Heródes, dúfam že mi budeš dlho a verne slúžiť!“ „O to nemajte strach, pán kráľ, vlastne Vaša výsosť“ odpovedal rušeň a začervenal sa. Na konci celého ceremoniálu sa na priestranstve vedľa stanice konala vojenská prehliadka. Keď Heródes videl, ako vojaci pochodujú, celý sa rozosmial. „Čo je smiešne?“ pýtal sa ho jeho rušňovodič. „Ako sa tamtí vojaci tvária vážne, až je to smiešne!“ smial sa rušeň. Nakoniec sa kráľ aj s kráľovnou aj so svojím služobníctvom previezol svojim vlakom po celej krajine.
Keď sa to všetko skončilo, rušeň sa vrátil do depa a tešil sa, ako si na ňom kráľ zase prevezie. Ale tešil sa márne. Kráľ totiž veľmi nikam nechodil a rovnako kráľovná aj ministri. A tak sa náš rušeň začal nudiť. Ako sa tak nudil, raz za ním prišiel kurič. Rušeň sa náramne potešil, pretože to bol prvý človek, ktorého videl po odovzdaní kráľovi. „Ách!“ vzdychol si. „Čo sa deje, Vaša výsosť?“ spýtal sa ho kurič. „Nehovorte mi Vaša výsosť, znervózňuje ma to a navyše sa mi takého oslovenie nepáči. Oveľa viac sa mi páči, keby ma niekto oslovoval menom!“ „Ako si prajete, Heródes!“ povedal kurič. „A ešte niečo, prosím, nevykaj mi! Nemám to rád, keď sa ku mne niekto správa, ako by som bol nejaký boh, alebo čo! Hovor ku mne ako ku kamarátovi. Nie som až tak starý, aby mi niekto vykal!“ „No dobre…“ povedal kurič a zavolal riaditeľa železníc, pretože sa mu zdalo veľmi divné, že si kráľovský rušeň nepraje, aby mu hovorili Vaša výsosť a aby mu vykali. Aj riaditeľovi, keď mu kurič vysvetlil, prečo ho zavolal, sa to zdalo divné. „Prečo to nechceš?“ nechápal riaditeľ. „Nechcem! Nudí ma to!“, povedal Heródes, „Navyše celé dni tu trčím a čakám, kedy si kráľ zmyslí, aby som ho povozil. Ale ja nechcem tu stáť a čakať, kedy si kráľ rozkáže! Rád by som robil to isté, čo ostatné rušne! Posúval vagóny, ťahal vlaky, či už osobné, alebo nákladné.. Normálne ostatným rušňom závidím! Proste chcem niečo robiť, lebo od nudy sa tu asi aj rozsypem!“ „Zbláznil si sa? To predsa nemôžeš, veď si kráľovský rušeň! Čo keby ťa práve teraz kráľ potreboval a ty by si sa flákal niekde ďaleko s nákladným vlakom! A keď konečne dorazíš, tak kráľa chytí infarkt od toho, že jeho výsostný rušeň príde celý špinavý napríklad od uhlia! Nehanbil si sa?“ „Trošku,“ pohotovo odvetil Heródes, „ale hneď by som sa išiel umyť a zaraz by som prišiel prichystaný aj s kráľovským vlakom!“ Riaditeľ videl, že s rušňom niet pomoci a tak povedal: „No dobre… tak si choď! Ale takto nemôžeš ísť, každý by ťa poznal a čo by si ľudia pomysleli pri pohľade, ako kráľovský rušeň ťahá nákladné vagóny plné štrku?“ „Nepamätáte sa, ako som sem došiel? Bez tých ozdôb, ktoré mám na sebe! Takto nikto nepoznal, že práve ja som kráľovský rušeň!“ „Jáj, vlastne áno, máš pravdu, sem si prišiel bez kráľovských znakov a tie sme na teba nasadili až tu! Tak ti ich snímeme, aby si si ich neušpinil!“ povedal kurič, zavolal rušňovodiča a spolu dali dole z rušňa výsostné znaky. Keď odchádzali, riaditeľ za ním zavolal: „Ale keď ti oznámia, že kráľ ťa potrebuje, tak chytro príď!“ „Nebojte sa, pán riaditeľ, priletím ako víchor!“ zavolal rušeň, keď bol ešte v depe a už ho nebolo.
Ako tak šiel si nájsť prácu, stretol Železníka. „Ahoj!“ pozdravil mu Železník. „Ahoj!“, pozdravil Heródes, „Nepotrebuješ pomoc?“ „To znie smiešne!“, zasmial sa Železník, „Ne si náhodou kráľovský rušeň? Minule som ťa videl ozdobeného kráľovskými znakmi a viezol si kráľovský vlak!“ „No áno, to som bol. Ale veľmi sa nudím, tak chcel by som niekomu pomôcť!“ „Keď mi chceš pomôcť tak môžeš!“, zaradoval sa Železník, „V nasledujúcej stanici mám pár vagónov, ktoré by trebalo odviezť do pivovaru. Sú plné sladu, ktorý používajú na výrobu piva a ja mám ešte dosť práce s týmito vagónmi plnými železnej rudy. Veziem ich do prekladiska, kde rudu preložia na vlak do železiarní v Čiernom Lese. Zvládneš to?“ Nemaj strach!“, upokojil ho Heródes, „Lenže keďže som kráľovský rušeň, tak keď ma bude kráľ potrebovať, musím nechať všetko tak a utekať na hlavnú stanicu do Kocúrkova pre kráľa.“ „Tak veľa šťastia!“ zaželal mu Železník a Heródes sa vydal pre tie vagóny, ktoré mu spomínal Železník.
Keď došiel do ďalšej stanice a pomaly sa pohýnal s vlakom do pivovaru, zo stavadla vybehol naňho výhybkár a zvolal: „Heródes, nechaj ten vlak tak, odvezieš ho potom! Teraz máš oveľa dôležitejšiu a naliehavejšiu úlohu a to súrne odviesť kráľa s ministrom zahraničných vecí na hrad Lochtenštadt!“ „A čo sa stalo?“ opýtal sa ho Heródes, keď ho odpájali od vlaku so sladom. „Náš minister si svojimi výrokmi tak poštval proti sebe kráľa v susednej krajine, že teraz nám chce vyhlásiť vojnu! Majú sa stretnúť na tom hrade, aby to minister vysvetlil!“ „Ách! To je zlé!“ vzdychol si Heródes a upaľoval do Kocúrkova tak rýchlo, čo mu sily stačili. Keď dorazil, rýchlo ho umyli, vyleštili, nasadili naňho kráľovské znaky a pripojili ho ku kráľovskému vlaku. Potom chytro prišiel na hlavnú stanicu, aby tam naložil kráľa s ministrom. Keď nastúpili, okamžite vyrazil tam, kde sa mali stretnúť s kráľom zo susednej krajiny. Keď prišiel na stanicu pod hradom Lochtenštadt, kráľ aj s ministrom z neho vystúpili a čakal, kým sa nevrátia. Miestnosť v hrade, kde sa mali stretnúť, mala dobrý výhľad na celú trať pod kopcom, na ktorom stál hrad, aj na stanicu, na ktorej stál Heródes. A tá miestnosť bola navyše dosť blízko k stanici, takže Heródes počul všetko, o čom sa tí traja rozprávali. Na každom slove sa smial. Hundral si len tak pre seba: „Tí sa teda vedia pohádať pre jednu hlúposť! Keby som bol na mieste toho druhého kráľa, tak dávno reči nášho ministra hodím za hlavu!“ A tak sa smial, až to začuli všetci, čo boli v rokovacej sále, čo nebol nik iný, ako minister, vďaka ktorému Tramtárii hrozila vojna, náš kráľ a kráľ zo susednej krajiny. Všetci sa pozreli von oknom a keď uvideli, ako sa Heródes smeje, rozosmiali sa aj oni. Nakoniec susedný kráľ povedal: „Viete čo? Hoďme to všetko za hlavu! Veď sa pozrite, ako sa z nás ten rušeň smeje! Musím povedať, že ten váš rušeň má oveľa viac rozumu, ako tí naši ministri alebo my sami!“ A tak nakoniec ministrovi jeho výroky prepáčili. Kráľ keď prišiel na stanicu, vyskočil na rušeň a objal jeho kotol, aj keď bol veľmi horúci. „Vďaka ti, ty si nás záchranca! Odvrátil si hrozbu vojny a za to som ti nesmierne vďačný!“ „Ale… to tie vaše reči! Boli také smiešne, že som sa proste musel rozosmiať!“ A spoločne sa rozosmiali. Keď sa konečne dosmiali, výpravca zvolal: „Je čas, aby ste sa pobrali domov, lebo takto nedôjdete domov ani do rána! A čo si naša krajina počne bez kráľa?“ Kráľ sa zasmial: „Bude vládnuť môj rušeň! On má rozumu aj za troch!“ A tak sa všetci v dobrej nálade vrátili do Kocúrkova. Keď došli, Heródes sa ešte kráľa opýtal: „Vaša výsosť, a môžem si len tak za čas vyraziť na železnice pomôcť iným mašinkám? Len tak od nudy!“ Kráľ ho pohladil a povedal mu: „Záchranca našej krajiny môže všetko. Takže aj ty, keď sa budeš nudiť, môžeš si vyraziť, kam chceš, hoci aj na kraj sveta!“ Heródes sa potešil a začervenal sa.
A tak odvtedy, ak kráľ od neho nepotrebuje nič, jazdí po celej Tramtárii a pomáha ostatným mašinkám. Nečudo, keď mu všetko kráľovsky vážne pripadá smiešne. Ostatné mašinky ho radostne vítajú a oslavujú ako hrdinu. Ale on vždy na to, ako sa stal hrdinom, odpovie: „Ale, to náš minister! On reční tak vážne, až sa z neho treba smiať!“
Autor: Sergej
Pridajte prvý komentár