V minulej časti: Hneď zrána išli skúšať Petra. Keďže potom v hangári ostal Dieter sám, bol z toho nervózny a preto mal zlú náladu. Tú mu vylepšil Peter, keď sa vrátil zo skúšobného letu, v rámci ktorého zaletel na veľké letisko v neďalekom meste, kde mechanik, ktorý ho pilotoval, kúpil pre Dietra vrtuľu a ďalšie súčiastky, ktoré pri oprave potreboval. A Dieter sa ešte viac potešil, keď po Petrovom návrate prišli mechanici, ktorí sa hneď pustili do jeho opravy.
Potom, ako Dietra začali opravovať, Peter sa chcel preletieť po okolí, no náhodou pri tom stretol Melichara, ktorý ho pozval na lúku za dedinou, kde ho chcel naučiť triky, ktoré predvádzal v Lietajúcom cirkuse. Tam mu vysvetlil, že keď sa chce naučiť lietať, musí sa najprv naučiť padať. Peter to nechápal a tak mu Melichar ukázal svoj najnebezpečnejší kúsok – počas pádu priamo do zeme zastavil vrtuľu a roztočil ju tesne nad zemou, pri čom vyletel znova do výšky a tam urobil salto, po čom bezpečne pristál. Petrovi nad tým zostával rozum stáť a tak pochopil, čo tým chcel Melichar povedať. Následne mu Melichar ukázal podobný, ale už oveľa bezpečnejší kúsok so zastavením vrtule vo vzduchu. Keď to mal urobiť Peter, zľakol sa a vrátil sa na zem. Melichar sa naňho za to nehnenval, ale ho posmelil tak, že mu ukázal, ako akrobati hovoria slovo chcem, keď sa chcú naučiť nejaké kúsky. Nanešťastie sa už stmievalo a tak Melichar Petra nič nestihol naučiť. To však ale nebránilo tomu, aby Peter uvidel v hangári opraveného, ale ešte nevyskúšaného Dietra.
A dnes – veľký tresk! Peter s Dietrom urobia niečo, nad čím ostane rozum stáť každému, ale viac vám nepoviem, to si prečítajte v nasledujúcich riadkoch.
Prešlo už pár týždňov a na letisku v Borci už nebolo žiadne nelietajúce lietadlo, všetky tamojšie lietadlá už mohli lietať. V tamojšom hangári by ste ale predsa našli dve lietadlá a to Augustína a Arnolda. Odpočívali tam, lebo nemali najmenší dôvod vyletieť z hangára aj bez pilotov, všetci ostatní boli zaneprázdnení – António opravoval strechu, do ktorej nabúral Dieter, Nina s Táňou poprášovala polia spolu s Melicharom, ktorého pilotoval pilot, ktorý skúšal Dietra po oprave.
A čo robili dvojčatá Peter a Dieter? Tí sa naháňali nad dedinou a užívali si to, že už na nich nikto nemusí dávať pozor, lebo sa z Dietrovej nehody v dyme poučili. Aspoň to tak vyzeralo.
Každé popoludnie za nimi priletel Melichar, ktorý ich na lúke za dedinou učil rôzne akrobatické kúsky, s ktorými vystupoval v Lietajúcom cirkuse. Dvojčatá to priam zbožňovali, hoci zo začiatku sa báli. Aký strach mal Peter, ste sa dozvedeli minule, no mali ste vidieť, ako sa bál Dieter! Ten, keď sa dozvedel, že sa bude učiť padať, rozklepal sa od strachu už na zemi, no Melicharovo povzbudzovanie zabralo aj naňho a tak sa spoločne naučili okrem padania aj rôzne iné kúsky vo vzduchu, ako piruety, saltá, vývrtky a mnoho ďalších kúskov. Naposledy sa učili lietať „hore nohami“. Pri tomto kúsku musel byť pilot dobre pripútaný, aby nevypadol z kokpitu, lebo Peter, Dieter ani Melichar nemali zastrešený kokpit, ten mali lietadlá, ktoré vyrobili o čosi neskôr.
Tak to šlo po mnohé dni. Medzitým si Nina a António všimli niečo, čomu dvojčatá nevenovali ani tú najmenšiu pozornosť. A to, že Melichar a Táňa sa do seba zaľúbili. Počas prášenia polí sa tak zblížili, až začali spolu tráviť čoraz viac času. Dvojčatám to najprv nevadilo, no neskôr, keď kvôli Táni už tretí raz zabudol na ich cvičenie, začali si medzi sebou pošuškávať: „Počúvaj, Peter, tomu Melicharovi to zase akosi dlho trvá, nemyslíš?“ „Veru myslím,“ odvetil Peter, „to je už po tretíkrát, čo tak mešká! Ktovie, či vôbec priletí…“ „Predvčerom a včera sa tu ani neukázal!“ zúfal Dieter a Peter dodal: „Vieš čo? Počkajme do západu slnka, potom uvidíme, kam sa zase zašil.“ „Uvidíme, čo ho toľko zdržiava!“ zakončil Dieter a čakali.
Keď slnko začalo zapadať a dvojčatá sa ani vtedy Melichara nedočkali, vydali sa ho hľadať. Aj ho našli. Na jednom poli ho uvideli, ako si vymieňa nežné pohľady s Táňou. Keď to videli, náramne sa rozčúlili: „Teda ty takto! My tam na teba čakáme ako hlupáci a ty sa tu muckáš s Táňou! No počkaj, toto ti spočítame!“ Hneď a zaraz sa vyrútili na Táňu a Melichara a preleteli tesne ponad nich. Táňa sa zľakla: „Ach! To čo bolo?!“ „Neviem, ale zistím to, Tánička, ty princezná moja!“ zvolal Melichar a vyštartoval za dvojčatami. Tie ale na Melichara vôbec nedbali a rútili sa ďalej. Čoskoro uvideli pred sebou Herbertov vrtuľník, ktorý sa chystal pristáť a tak si povedali, že by to mohol byť dobrý terč a tak preleteli tesne okolo neho a krúžili tesne pri vrtuľníku dovtedy, dokiaľ sa neroztočil, nestratil rovnováhu a nezačal padať. Vystrašený Herbert tesne pred nárazom do zeme zakričal: „Čo to má, prepánakráľa, znamenať???“
Keď to Melichar videl, letel na letisko privolať pre doráňaného Herberta sanitku. Medzitým Dieter s Petrom zamierili do dediny, kde vleteli do jedného veľkého dvora, na ktorom bolo množstvo kačíc, husí a sliepok, ktoré vyplašili. Pritom dvojčatá zbúrali kurník. Z dvora zamierili na pastviny, kde sa pásli kravy, ovce a kozy. „To bude sranda, keď ich vyplašime!“ chichúňal sa Peter a spoločne s Dierom urobili nálet na úbohé zvieratá, ktoré sa náramne splašili. Ovce a kozy sa rozutekali do okolitých lesov a kravy zamierili do dediny, kde na rohoch a kopytách roznášali všetko, čo im prišlo do cesty. Tam navyše poplašili kone, ktoré ťahali vozy, ktoré kravy rozbili a tie narobili ešte väčšiu spúšť. Ľudia sa toľkých splašených koní a kráv báli a tak sa skryli vo svojich domoch. Našťastie sa našlo pár odvážlivcov, ktorí sa pokúsili splašené zvieratá skrotiť. V lesoch zase hľadal miestny bača svoje zatúlané ovce a kozy, ktoré nezbedné lietadlá vyplašili.
V Borci vďaka splašeným zvieratám nastala taká trma-vrma, že sa to nedá ani popísať. Dvojčatá mali z toho ohromnú radosť a nahlas rozmýšľali, čo by ešte mohli vyviesť: „Koho by sme ešte mohli potrápiť?“ opýtal sa Dieter a Peter rozmýšľal: „Neviem. Myslím, že sme už narobili toho dosť!“ „Á, vieš ty, čo? Potrápme Antónia, nech má zadosťučinenie!“ „Výborný nápad, Dieter! Že ma to nenapadlo skôr!“ vyhlásil Peter a už leteli k Antóniovi, ktorý práve končil so strechou. Zostávalo už iba pár posledných úprav, ale na tie dnes už nebol čas a tak sa radšej pobral na letisko. Keď však videl, aký zmätok vládne v dedine, zostal stáť na streche ako obarený. Ešte viac ho zarazilo, keď uvidel bližiace sa neposlušné dvojčatá, ktoré začali prelietávať tesne nad jeho hlavou. Div, že ho netrafili s podvozkami. Našťastie práve letel okolo Melichar, ktorý skúmal, čo dvojčatá ešte vyparátili, lebo tušil, že havária vrtuľníka nebude ich jediným dnešným výčinom a keď zbadal, čo tí dvaja stvárajú, letel späť na letisko, aby privolal Augustína.
Augustíno spal síce zavretý v hangári, ale Melichar šťastne doletel až k nemu, kde mu rozpovedal, čo tí dvaja nezbedníci zase stvárajú. „Augustíno, vstávaj!“ „Čo sa deje, Melichar?“ zazíval rozospatý Augustíno. „Tvoj pilot má problémy!“ zahlásil Melichar. „Čo? António má problémy? Aké?“ „Veľmi veľké! Na streche, ktorú opravuje, ho otravujú tie naše podarené stíhačky!“ vysvetlil Melichar a Augustíno sa rozčúlil: „Teda toto?! No počkajte, vy čerti s krídlami, toto sa vám za žiadnu cenu neprepečie!!!“ Z letiska vystrelil ako blesk a zaraz bol pri Antóniovi. António, keď ho uvidel, zúfalo naňho volal: „Odožeň ich, Augustíno, odožeň!!!“ „Rád!“ zavelil Augustíno a pustil sa do rozháňania dvojčiat. Spustil na nich mohutnú paľbu zo svojich guľometov a keď ich zahnal dosť ďaleko na to, aby António mohol pokojne zliezť zo strechy, hnal ich ešte o poriadny kus ďalej so slovami: „Vypadnite! Zmiznite!! Nechcem vás tu ani vidieť a už vôbec sa sem nevracajte, lebo uvidíte, čo z vás narobím!!!“
Dvojčatá ho radšej poslúchli a stratili sa kdesi v diaľke. Augustíno sa potom vrátil po Antónia, lebo ten sa kvôli splašeným zvieratám nemal ako dostať späť na letisko. Tie ešte stále pobehovali po dedine, ale už ich gazdovia pomaly dostávali pod kontrolu.
Cestou na letisko António s Augustínom zbadali za dedinou trosky Herbertovho vrtuľníka a tak sa António vybral preskúmať ich, či v tých troskách niekoho nenájde. Márne. Nikto tam nebol, hoci na troskách našiel stopy po tom, že sa tam niekto pri náraze do zeme vážne zranil. Na letisku sa potom António vypytoval každého, či niekto nevie niečo o havárii Herbertovho vrtuľníka a Melichar mu rozpovedal: „Ja som tú haváriu videl na vlastné oči. Najprv Peter s Dietrom preleteli tesne nado mnou a Táňou a potom sa vyrútili na zvislolet, okolo ktorého krúžili dovtedy, dokiaľ sa neroztočil a nespadol na zem. Keď som to videl, letel som späť na letisko, kde som poprosil mechanikov, aby zavolali sanitku, lebo Herbertovi sa určite muselo niečo stať, ak ten pád vôbec prežil. Potom som letel na okraj dediny a keď som uvidel blížiacu sa sanitku, s pomocou môjho pilota som ju priviedol na miesto nehody. Našťastie Herbert žil, len bol dosť dolámaný a tak ho naložili na nosidlá a odviezli do nemocnice v najbližšom meste.“
„Ách , tak to je dobrá správa, že Herbert je v nemocnici. A aj som tušil, že to bude dielo Diera a Petra! Keď sa vrátia, tak uvidia, potrestám ich tak, ako som ešte nikdy nikoho nepotrestal!! Dostanú presne to, čo si zaslúžia!!!“ zúril António a Augustíno na to odpovedal: „Už dostali, António. Nadobro som ich vyhnal z dediny preč, aby nám už nestrpčovali život.“ „ČO??? ČOŽE???“, vydesil sa António, „Ty si ich… vyhnal?“ „Áno, veď to bolo najlepšie, čo som mohol urobiť. Navyše si mi kázal, aby som ich odohnal.“ vysvetlil Augustíno svoje počínanie. „Ale to som ti kázal, aby si ich odohnal len odo mňa a nie úplne preč!“, bedákal António, „Ách, čo si to len porobil…!“ Chytil si hlavu do dlaní a viac už nepovedal ani slova. Augustíno to nechápal. Veď toľko problémov mali s Petrom a Dietrom a teraz António nariekal, akoby to boli jeho najlepší priatelia. Takto zlomeného Antónia ešte nikdy nevidel a prvý raz po toľkých rokoch, čo sú spolu, nevedel, prečo sa zrazu tak trápi nad dvoma stíhačkami, ktoré aj tak veľmi radi nemali. Alebo to bolo inak? Augustíno si na túto otázku vôbec nevedel odpovedať.
Keď sa zotmelo, Augustíno už stál v hangári a António pri ňom mlčky sedel a popíjal studenú kávu. Už prešli asi dve hodiny, čo spolu neprehovorili. Vyzeralo to, akoby si obaja boli úplne cudzí, ale Augustíno to tak nechcel nechať a pokúsil sa zmieriť s Antóniom. Ten však iba mlčal a o Augustína vôbec nestál.
Po dlhom mlčaní sa teda o to pokúsil znova: „Hneváš sa na mňa, António?“ António na Augustínovu otázku neodpovedal, iba ďalej zaryto mlčal. „Urobil som niečo zle?“ António ani tentoraz nič neodpovedal a tak o chvíľu Augustíno skúsil posledný pokus: „Hádam… nemal som vyhnať Petra a Dietra?“ Augustíno však namiesto odpovede vstal a pobral sa z hangáru preč. Keď však už bol napoly von a zatváral vráta, predsa Augustínovi odvetil: „To si vysvetlíme nabudúce, dnes nemám čas! Dobrú noc, Augustíno!“
A odišiel.
Autor: Sergej- (Tomáš Halža)
Pridajte prvý komentár