Veterány deťom – Okrídlené rozprávky 5: Nová posila

V minulej časti: Odvtedy, čo Dieter s Petrom roztrhali balón, poslušne poprášovali polia. To sa im, samozrejme, nepáčilo a snažili sa vymyslieť ďalšiu lotrovinu. Lenže malo to jeden háčik – Nina a António, ich piloti, sa od nich nikam nepohli a tak sa ich museli zbaviť. Raz sa dohodli, že budú predstierať, že sa pokazili. Takmer im na to António prišiel, ale dvojčatám sa to podarilo zahovoriť klebetou o „slávnej filmovej hviezde“ Louisovi Amstrongovi.

Následne sa ich Nina a António snažili naštartovať, ale neúspešne a to dokonca aj po niekoľkých ľahkých opravách. Nina preto odišla na letisko po náradie a António zatiaľ dával na nich pozor, avšak zaspal. Dieter a Peter to využili a Antóniovi ušli. Keď António na to prišiel, ako na zavolanie priletela na pole Nina na Arnoldovi, ktorá ho vzala na letisko. Akonáhle Dieter s Petrom uvideli, že António letí na Arnoldovi na letisko po Augustína, zleteli nad dedinu a úplne ju zadymili, aj letisko. Dedinčania si takto nevideli ani na šipčku nosa a výnimkou nebol ani António, ten však dokázal v hustom dyme nájsť Augustína a vzlietnuť s ním. Hneď ako našiel Dietra a Petra, schoval sa v dyme a s využitím ich prekvapenia na nich zaútočil – Dietra zostrelil a Petra naháňal ponad dedinu, kým dym nerozohnali. Potom ho donútil pristáť. Následne sa vydali hľadať Dietra a keď ho našli zapichnutého v streche domu miestneho gazdu, António sľúbil, že gazdovi pomôže opraviť zničenú strechu. Dietra neschopného letu previezli na voze na letisko, kde ho spoločne s Petrom, ktorému medzitým vypustili palivo, aby nemohol odletieť, zavreli do hangára. Tam im Nina prezradila, že vôbec nevadí, keď takto dopadli, lebo vie o ich náhrade.

Dnes sa teda dozviete, čo bola tá náhrada a možno aj čosi viac.

 

Hneď na druhý deň potom, ako Dieter s Petrom zadymili Borec, Nina kamsi odletela na Arnoldovi. Na Dietra a Petra takto ostal iba António, lenže ten si s nimi nemusel robiť starosti – Dietra po havárii v dymovej pasci ešte neopravili a Peter mal prázdne nádrže, tým pádom ani jeden z nich nemohol lietať. Takto si António mohol  konečne dopriať let podľa svojích predstáv. Nasadol preto do Augustína a zavelil: „Augustíno! Poletíme na prechádzku!“ „A čo Dieter a Peter?“ znepokojoval sa Augustíno. „Nemaj obavy! Dietra si predsa zostrelil a Petrovi sme vypustili palivo.“ „Tak to je skvelá správa, António! Konečne sa môžem preletieť bez toho, aby som mal tých dvoch na krku!“ potešil sa Augustíno a vzlietol. Ich prechádzka vo vzduchu trvala asi hodinu. Počas nej si obaja vychutnávali krásny výhľad na Borec aj celé šíre okolie, podobne ako ich starý známy deduško v balóne, ktorého počas letu stretli.

Už je načase, aby som vám ho predstavil – volal sa Herbert, ale všetci dedinčania ho volali aj Edison, lebo neustále čosi výmyšľal a majstroval. Podobne ako António, aj on bol pilot, avšak už na dôchodku. Bol vôbec prvým pilotm v Borci a lietal práve na Arnoldovi. Rád by si za jeho knipel, riadiacu páku sadol aj dnes, lenže slabé oči, ruky a nohy spolu s mnohými rokmi za sebou mu už to nedovoľujú a tak v jeho šľapajách pokračuje dcéra Nina. O nej sa vraví, že jej mamou je lesná víla, preto je taká krásna, ale Herbert sa nad tým vždy len zasmeje. Čo je však pravda, jej mamu nikto z dedinčanov nikdy nevidel, Herbert žil samotársky a aby sa doma nenudil, našiel si záľubu vo vymýšľaní kadejakých čudných vecí a ich výrobe.

Keď sa Herbert stretol s Antóniom, opýtal sa ho, čo je s Petrom a Dietrom. „Nemusíte mať obavy, Herbert,“ odvetil António, „tých dvoch som skrotil – Dieter má prestrelené krídlo a Peter vypustenú nádrž.“ „To je výborné!“, potešil sa Herbert, „Nemusím sa už báť, že mi zase prederavia balón! Mimochodom, pracujem na ďalšom vynáleze, ale nepoviem, čo to je, lebo má to byť prekvapenie!“ „Tak nech sa vám darí!“ povzbudil Herberta António.

Keď sa vracal na letisko, zbadal, že Nina s Arnoldom sa už vracia a okrem Arnolda mieri na borecké letisko aj iné lietadlo, ale bez pilota. Vyzeralo podobne, ako Augustíno, ale na rozdiel od neho bolo hnedé a horné krídlo malo umiestnené nižšie, než má Augustíno. Navyše malo vpredu podobnú mrežu, akú majú Dieter s Petrom.

Keď António pristál, Nina mu prišelca predstavila: „Milý António! Dovoľ, aby som ťa zoznámila s novým obyvateľom nášho letiska. Volá sa Melichar a priletel veľmi zďaleka, preto som ho musela priviesť. Bude u nás zastupovať Táňu, ale hlavne Petra a Dietra.“ António si ho skúmavo prezrel, potom začal: „Vítaj u nás, Melichar! Vidím, že si pravé práškovacie lietadlo, teda nebudú s tebou také problémy, ako s Petrom a Dietrom, lebo tí nie sú práškovacie lietadlá, ale stíhačky. Rád by som sa dozvedel, odkiaľ si a čo si tam robil.“

Nové lietadlo sa najprv hanbilo, potom spustilo: „Nuž… moje meno už viete, tak vám o sebe poviem inšie – som síce práškovacie lietadlo, ale to, na čo som bol vyrobený, ma veľmi skoro začalo nudiť. Preto som opustil svoje poľné letisko a vydal som sa na dráhu akrobata. Cvičil som všelijaké kúsky, až kým som nedosiahol takmer úplnú dokonalosť a tak prišli za mnou z Lietajúceho cirkusu, či by som u nich nechcel vystupovať. Súhlasil som, dohodol som sa s nimi a odvtedy som lietal s nimi. Čoskoro som sa stal ich hlavnou hviezdou. Ale jedného dňa…“ „Počkaj, Melichar,“ prerušili ho dvojčatá, ktoré doteraz iba počúvali, „vravíš, že si lietal v cirkuse ako akrobat a že si bol ich hlavnou hviezdou?“ „Áno, ale…“ pokračoval Melichar, ale neposlušné stíhačky ho znova prerušili: „Naučíš nás nejaké kúsky?“ „Keď budem mať čas a chuť, tak vás niečo naučím.“ usmial sa Melichar na Dietra a Petra a tí boli z toho unesení. Zasnívali sa a vôbec nevnímali, ako Melichar rozprával o tom, ako zle sa mal v Lietajúcom cirkuse a prečo musel odtiaľ doslova uletieť. Takto by sa Dieter s Petrom skôr dozvedeli, ako sa k lietadlám v Lietajúcom cirkuse správali. Tí však namiesto pozorného počúvania snívali o kariére akrobatov a o tom, akí by boli slávni. To je ale už iná rozprávka.

A vôbec, aby sa mohli naučiť nejaké akrobatické kúsky, museli ich najprv opraviť, hlavne Dietra, lebo Petrovi stačilo iba doplniť palivo. Ale o tom – a nielen o tom – až nabudúce.

Autor: Sergej- (Tomáš Halža)

1 Comment

  1. Veľmi pekne ďakujem za obrázky priamo v článku, s fotogalériou pod článkom rozprávka vyzerala dosť “prázdno”.

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.