V minulej časti: Ráno António s Augustínom odleteli aj s nezbednými stíhačkami – Petrom a Dietrom z tajného letiska. Dieter s Petrom však na rozdiel od Antónia a Augustína nevedeli, kam letia, preto sa celú cestu vypytovali na cieľ. Augustíno im to však neprezradil, lebo ich chcel prekvapiť. Asi po hodine dorazili na malé poľné letisko v dedine Borec, kde stretli tamojšie najstaršie lietadlo, Arnolda. Arnold bol veľmi šťastný, že opäť vidí Augustína, lebo od konca vojny, keď prevelili Antónia na iné letisko, ho vôbec nevidel. Nato Peter a Dieter hneď po prílete chceli strieľať po Arnoldovi, lenže sa veľmi prekvapili, keď zistili, že im odmontovali guľomety a teda nemajú s čím strieľať.
Keď to Arnold videl, sťažoval sa na to, ako ktosi prestrelil Táni, práškovaciemu lietadlu krídlo, kvôli čomu teraz nemôže lietať. Aj Táňa sa na dvojčatá hnevala. Keď však Augustíno Arnoldovi a Táni vysvetlil, že ich tam privedol preto, aby ich prevychoval, Arnold nesúhlasil, lebo podľa neho zo stíhačiek prídu o rozum. Zatiaľ, čo sa Augustíno dohadoval s Arnoldom a Táňou, António stretol pri presúvaní dvojčiat do hangára krásne dievča, Ninu, ktoré sa mu zapáčilo. Nina Antóniovi sľúbila, že keď on nebude môcť dozrieť na Petra a Dietra, dozrie na nich ona.
Nakoniec sa Augustínovi podarilo tamojšie lietadlá presvedčiť, aby mu pomohli s prevýchovou Petra a Dietra.
Dnes sa dočítate, aké bolo prvé lapajstvo Petra a Dietra na letisku v Borci.
Bolo nádherné slnečné ráno. Hoci dedina sa ešte len prebúdzala do nového dňa, na poľnom letisku už chystali lietadlá. Hoci na pole väčšinou lietala Táňa, tentoraz to muselo byť inak. Na pole museli Peter a Dieter, lebo Táňa s prestreleným krídlom lietať nemohla. Malo to ale jeden háčik – kým Táňa bola práškovacie lietadlo, Dieter s Petrom boli stíhačky a preto nemali zariadenie na rozprášovanie. Preto to na nich museli vyriešiť inak – na palube vozili menej nákladu než Táňa a po poli ho ručne rozsypovali piloti priamo z kokpitu.
Dnes mali Peter a Dieter siať. Než vôbec vzlietli, všetkých na letisku zrazu prekvapil detský krik: „Aha, pozrite, čo tam lieta!“ Všetci v dedine, ale aj na letisku dvíhali zrak k oblohe a nikto nemohol uveriť vlastným očiam – nad dedinou sa vznášala zvláštna obrovská guľa zablená v sieti. Pod guľou na sieti visel veľký kôš a v ňom stál deduško, ktorý si poťahoval zo svojej malej fajky. Mával na každého na zemi a každému, kto sa veľkej gule bál, alebo naňho kričal, aby vyskočil z koša, lebo ho tá príšera odnesie do nenávratna, zakričal: „Nebojte sa, lebo je to môj vynález – balón!“ Diváci, ktorí to počuli, boli ohromení. Boli hrdí na to, že možno budúci slávny vynálezca prišiel vyskúšať svoj vynález práve do Borca. Nikto v Borci však vtedy nevedel, že balón vynašli už na konci 18. storočia bratia Montgoflierovci.
Aj Dieter s Petrom boli z balóna ohromení, ale ich úškrn prezrádzal aj čosi navyše – v ich hlavách sa rodila ďalšia lotrovina. A obeťou tejto lotroviny sa mal stať práve balón! Dieter a Peter si počkali na vhodnú chvíľu, keď ich nikto nepozoroval. Vtedy potajomky odleteli. Nikto nemal ani poňatia o tom, že Dieter a Peter už na letisku nie sú až do chvíle, keď sa objavili na oblohe. „Čo sú zač tamtie lietadlá?“ opýtal sa mechanik, ktorý stál pri Antóniovi. António sa na záhadné lietadlá pozorne zadíval a od preľaknutia vykríkol: „Ježkove oči!!! Veď to sú Peter a Dieter!!! Zase majú niečo za lubom!“ Na jednej nohe sa obrátil k Augustínovi a zvolal: „Augustíno, štartuj! Peter a Dieter uleteli!“ „Čo-ČOŽE???“ zhrozil sa rozospatý Augustíno. „Dieter a Peter zase ušli! Musíme ich dohnať skôr, než zase stihnú dačo vyparátiť!“ zavelil António už o niečo pokojnejšie. „Tak to nesmieme ostať na zemi ani minútu!“ zvolal Augustíno a čo nevidieť bol už s Antóniom v kokpite vo vzduchu.
Ale len čo António s Augustínom vzlietol, už sa to stalo! Dieter s Petrom zamierili rovno na balón a poďho roztrhať vrtuľami! Peter urobil šmyk! a už bola v balóne diera. Dieter ho nasledoval a zrazu boli v balóne diery diery dve. Vyzeralo to, akoby balón mal veľké oči. Lenže práve cez tie oči balón vyfučal a padal rovno k zemi. Našťastie svojím pádom pripomínal padák a tak sa deduškovi v jeho koši nič nestalo.
Keď to Augustíno s Antóniom videli, rozzúrili sa ako býky: „Takže vy takto! No počkajte, až vás chytíme, toto trpko oľutujete!“ A o to rýchlejšie naháňali neposlušné stíhačky. Dieter a Peter sa pri naháňačke náramne zabávali, až kým neboráka Augustína nerozčúlili do nepríčetnosti a nezačal po nich strieľať. Až vtedy pochopili, že sa musia vrátiť na poľné letisko.
Zatiaľ, čo sa António s Augustínom vo vzduchu trápili s neposlušnými dvojčatami, nešťastný deduško si smutne prezeral roztrhaný plášť balóna a nariekal: „Môj balón! Zlepšený vynález bratov Montgoflierovcov…Čo ja budem robiť? Také veľké diery nedokážem zašiť ani zaplátať!“ „Čo sa stalo, dobrý človek?“ oslovila ho Nina. Deduško si utrel slzy do roztrhaného balóna a bedákal: „Videla si tie hlúpe lietadlá? Práve tie sú na vine! Oni mi zničili môj vynález, môj balón!“ „Nezúfaj! Ešte máš nádej, že svoj balón dáš dokopy. Pomôžu ti práve tie lietadlá, ktoré tvoj balón zničili.“ „Naozaj? Ako?“ nechápal deduško. „Uvidíš! Ver mi, že potom bude balón znova lietať.“ uisťovala ho Nina.
Hneď nato zašla za Petrom a Dietrom: „Hej, vy dvaja! Mám pre vás trest!“ „Trest? Aký trest?“ čudovali sa nezbedné dvojčatá. „Musíte pozháňať v dedine čo najväčšiu plachtu a to okamžite!“ „Prečo?“ „Nepýtajte sa a leťte!!! Inak uvidíte, čo s vami spravím!“ zvolala Nina vážne a jej pohľad prezrádzal, že to myslí viac než vážne. Preto Peter s Dietrom bez slova poslúchli. Leteli nad celou dedinou, hľadali plachtu, ale nikde žiadnu nevideli. Až keď to pomaly vzdávali a chystali sa na návrat, Dieter zvolal: „Peter, pozri! Tam dole visí nejaká plachta na šnúre!“ Obrátili sa tým smerom a zaleteli priamo k plachte. Keď pri nej pristáli, obzreli si ju: „Asi bude dosť veľká. Nože, Peter, sfúkni ju!“ Peter roztočil svoju vrtuľu na plné obrátky, ale opačným smerom, než zvyčajne a po dlhej námahe sa mu podarilo plachtu odfúknuť zo šnúry. Dieter vzápätí vzlietol a plachtu, ktorú po vyfúknutí uchytil vietor, zachytil na svoj chvost.
Hneď na to vyštartoval aj Peter a obaja s plachtou leteli späť na poľné letisko, kde na nich už čakala Nina. Tá, keď uvidela plachtu, dvojčatá pochválila: „Výborne, Peter a Dieter, presne takúto plachtu som chcela. Teraz môžem opraviť balón a aby som ho mohla opraviť v pokoji, musíte isť do hangára.“ Dieter spokojne pustil plachtu a spoločne s Petrom zašiel do hangára, ako im Nina prikázala a viac sa vonku ani neukázali. V hangári potom Dieter začal: „Tá Nina je akási zvláštna, nemyslíš, Peter?“ „Prečo?“ divil sa Peter. „Lebo, keď nám prikázala, aby sme našli a doniesli plachtu, mal som taký pocit, že ju musíme poslúchnuť, inak je s nami koniec.“ „To mi nevrav, lebo zhodou okolností som vtedy mal rovnaký pocit!“, vyhlásil Peter, „Ale ešte zvláštnejšie je to, že pri Augustínovi, alebo hocikom inom som nič podobné necítil! Asi tá Nina má v sebe nejakú zvláštnu moc!“ „Tiež si to myslím,“ súhlasil Dieter, „preto by sme si mali dávať na ňu pozor!“ Peter len mlčky prikývol.
Kým boli dvojčatá zavreté v hangári, Nina zatiaľ opravila roztrhaný deduškov balón. Vďaka tomu na druhý deň ráno mohol deduško opäť vzlietnuť na svojom balóne a užívať si výhľad z koša na okolitú krajinu, pričom si spokojne poťahoval zo svojej obľúbenej fajky.
A hoci Dieter s Petrom boli stále zavretí v hangári, vieme, že tam dlho nevydržia. Preto nabudúce uvidíme, čo zase vymysleli.
Autor: Sergej- (Tomáš Halža)
Be the first to comment