V minulej časti: Náš príbeh sa začína na tajnom letisku na odľahlom mieste, kde sa stretávame so slávnym lietadlom Augustínom a jeho rovnako slávnym pilotom Antóniom, leteckým esom z prvej svetovej vojny. Augustíno je však už starý a tak v blízkom čase majú poňho prísť z leteckého múzea a António potom má prejsť na novší stroj. Všetko sa však zmení vtedy, keď na letisko prídu dve nové stíhačky Peter a Dieter. Najprv si o nich mysleli, že sú to výborné lietadlá, lenže zrazu sa v okolí začnú diať čudné veci – niekto záhadne naháňa a strieľa po nevinných civilných lietadlách. António s Augustínom sa snažia prísť záhade na koreň, ale márne. Až jedného dňa náhodou zistia, že Peter a Dieter kamsi zmizli.
Odleteli za nimi a pritom zistili, že záhadnými strelcami sú práve Peter a Dieter. Augustíno ich zaženie späť na tajné letisko, kde potom rozmýšľali, čo urobia s novými stíhačkami.
V dnešnej časti sa dozviete, čo António s Augustínom vymysleli na Petra a Dietra.
Ráno. Ešte ani slnko nevyšlo a už sa na tajnom letisku lúčil pilot António s kolegami. To isté aj jeho lietadlo Augustíno. Hoci to vyzeralo, akoby António s Augustínom odchádzali, nebolo to celkom tak, lebo spolu s Augustínom odlietali ďalšie dve lietadlá – Peter a Dieter. Na rozdiel od Augustína a Antónia vôbec nevedeli, kam poletia, lebo Augustíno im povedal iba to, aby ho nasledovali.
Onedlho už boli všetky tri lietadlá vo vzduchu. Dieter a Peter na počudovanie poslušne Augustína nasledovali. Počas cesty sa ho niekoľkokrát opýtali: „Augustíno, kam letíme?“ „Počkajte a uvidíte!“ odpovedal im zakaždým Augustíno. Asi po hodine António z Augustínovho kokpitu zahlásil: „A sme na mieste! Tu pristaneme!“ Keď Dieter s Petrom uvideli malé letisko pre práškovacie lietadlá, podivili sa: „Čože? Tu v tomto zapadákove? Vôbec to nie je letisko pre nás!“ Augustíno sa zamračil: „Nepáči sa vám? Tak buď poslúchnete, alebo sa rozlúčime! Keď som povedal, že zosadneme tu, tak to bude tu a nikde inde!“ Peter s Dietrom s nevôľou poslúchli.
Keď Augustíno pristál, privítalo ho najstaršie tamojšie lietadlo, Arnold, ktorý vyzeral, akoby ho vyrobili sami bratia Wrightovci, vynálezcovia lietadla. „Vítaj, Augustíno, rád ťa po rokoch opäť vidím na letisku v Borci!“ „Aj ja ťa rád vidím, Arnold, veľmi sa teším, že si na mňa nezabudol odvtedy, čo skončila vojna a môjho pilota Antónia prevelili inde. Tí dvaja, čo som priviedol, tak to sú najhoršie lietadlá u nás. Predstav si, len, čo prišli na naše letisko, už s nimi boli problémy.“ „Čo, často sa kazili?“ vyzvedal Arnold. „Horšie! Strieľali na nevinné lietadlá letiace v okolí nášho letiska!“ „Íh, tak to si musíme na ne dávať veľmi dobrý pozor, aby nás nerozstrieľali!“ „Nemaj obavy, Arnold,“ upokojoval ho António, „v noci sme im odmontovali guľomety, takže nemajú s čím strieľať.“
Zatiaľ prileteli Peter a Dieter. Keď uvideli Arnolda, posmievali sa: „Aha, pozrimeže, čo je to za haraburda! Nože skúsme, čo vydrží!“ Chystali sa vypáliť dávku guliek, keď vtom sa prekvapili: „Hej! Čo to má ako byť? Veď my nemáme guľomety!“ „Vidíš, o čom som hovoril?“ zasmial sa António. Arnold sa potom na dvojčatá prísne pozrel: „Takže vy dvaja ste tí parchanti, čo sto kilometrov odtiaľto útočili na každé lietadlo, čo letelo okolo? Tak vás trest neminie! Pozrite sa, čo ste spravili našej Táni! Teraz kvôli vám nemôže lietať!“
Táňa bola malý práškovací dvojplošník. Mala ružovú farbu a keď vyšla z hangáru, jasne na nej bolo videť ľavé spodné krídlo obviazané obväzom. Hneď, ako uviedla Petra a Dietra, zvolala: „To sú oni! Práve kvôli ním musím trčať na letisku! Bodaj by im niekto urobil to isté, čo oni mne, určite by potom pochopili, čo tým spôsobili!“ Kázala Antóniovi, aby jej krídlo odviazal. Pod obväzom sa jasne ukázali hlboké dierky po nábojoch, ktoré po nej vypálili neposlušné stíhačky.
„Zaslúžili by si poslať na Sibír! Tam sa ťažko lieta, lebo krídla tam zmrznú raz-dva!“ hromžil Arnold. „No, nebuď taký prchký. Priviedol som ich sem práve preto, aby sme ich potrestali a prevychovali.“ upokojoval ho Augustíno. „Tak to ti poviem rovno, že na to si si vybral to najhoršie miesto! Keď nás nepostrieľajú, tak nás odprevadia na druhý svet inak!“ „Ako?“ nechápal Augustíno. „Uštvú nás! Jednoducho z nich prídeme o rozum!“ zlostil sa Arnold. „Tak dám pozor, aby ste o rozum neprišli.“ chlácholil ho Augustíno.
Zatiaľ António zaviedol Petra a Dietra na ich miesta v hangári. Pritom tam zočil krásne mladé dievča oblečené v montérkách. Pomyslel si: -Tá je taká krásna… že snáď ani nie je ľudská bytosť, ale anjel!- Dievča si ho všimlo a usmialo sa: „Páčim sa ti?“ „Ehm… Nie… len sa tak obzerám!“ divoko krútil hlavou António, ktorý bol od hanby pred ňou celý červený. Dieter a Peter si ho všimli a škodoradostne sa zasmiali: „Jéj, António sa nám zaľúbil!“ „Buďte ticho!“ okríkol ich António. „Vidím, že máš trápenie s týmito dvoma.“ povedalo dievča. „Ako to vieš?“ nechápal António. „Počula som rozhovor zvonku, keď si priletel.“ „Nuž… Mám trápenie. A dosť veľké! Predstav si…“ „Viem, nemusíš mi to hovoriť, počula som to zvonku. Mimochodom, volám sa Nina.“ „A ja som António.“ predstavil sa jej pilot.
Deň sa takto pomaly končil. Augustíno napokon presvedčil obyvateľov letiska v Borci, aby mu pomohli s prevýchovou Petra a Dietra a Nina súbila Antónovi, že ak by nemohol sám dozrieť na dvojčatá, dá na ne pozor ona, lebo je na letisku každý deň.
Ale Peter a Dieter majú stále niečo prichystané. Čo ako prvé vyviedli v Borci, to sa dozviete nabudúce.
Autor: Sergej- (Tomáš Halža)
Pridajte prvý komentár