V minulej časti: Kým sa António snažil dať dokopy rozbitý Arnoldov motor, Dieter a Peter v Lietajúcom cirkuse trpeli – boli vyčerpaní z z neustáleho kolotoča tréningov, predstavení a presunov na ďalšie letisko. To by im však nevadilo, keby im do toho nezasahoval Diablo, ktorý ich tréningy kazil. Dvojčatá sa s tým už po nespočetný raz sťažovali principálovi Jacquesovi Ficsúrikovi a ten im vždy slúbil, že to nejako porieši, no zlepšenie akosi neprichádzalo – Diablo bol čoraz horší. Zašlo to až do takej miery, že pokazili svoje posledné predstavenie a za to ich principál vyhrešil, ale Dietra s Petrom najviac zaskočilo, že im dal za príklad Diabla. To ich nesmierne zranilo a tak plakali dlho do noci, až kým k ním neprišiel Vinco, pilot lietadla Alexa. Porozprávali sa o tom, aký Jacques je v skutočnosti a ako funguje pasca Lietajúceho cirkusu. Dvojčatá zdesilo, že principál svojím zamestnancom vždy čo-to nasľubuje, ale v skutočnosti im nedá ani halier, ešte k tomu si musia cirkusanti všetko zaplatiť. Pasca však bola vylepšená ešte tým, že keď sa principál hádal s cirkusantmi o sľúbené výplaty, odporúčil im slávneho právnika Rona Riešiteľa, o ktorom málokto vedel, že nie je ničím iným, len ďalším podvodníkom a Jacquesovym bratom. Takto spoločne okrádali cirkusantov aj o posledný halier. Prezradil im aj to, že principál sa na Francúza iba hrá a v skutočnosti je Rus. Preto poradil našim dvojčatám, aby ušli a Dieter s Petrom to tak aj spravili.
Na druhý deň do Lietajúceho cirkusu priletel António s Augustínom a Melicharom. Keď videl, že dvojčatá v cirkuse už nie sú, hneď, ako sa stretol s principálom, chytil ho za krk a vyzvedal, kam dvojčatá schovali. Principál však o nočnom úteku dvojčiat nič nevedel a tak António v domnení, že principál zapiera, chystal sa ho už-už vymlátilť, bitku však zastavil Vinco, ktorý Antónovi porozprával o tom, čo sa stalo v noci. Len čo principál počul Vincovu výpoveď, okamžite ho prepustil, ale Vinco vyhlásil, že odchádza sám a aby ušiel principálovej zlosti, uletel na Alexovi a spolu s Antóniom a lietadlami Augustínom a Melicharom sa vydal hľadať stratené dvojčatá.
Čo si myslíte, milé deti? Už by bolo načase, aby sa António konečne stretol so zatúlanými dvojčatami Petrom a Dietrom, však? No či už ich konečne nájde, spoznáte práve teraz, keď si prečítate dnešnú rozprávku.
Už hodnú chvíľu leteli Peter s Dietrom kamsi na sever, lebo odvtedy, čo v noci uleteli z Lietajúceho cirkusu, nikde sa nezastavili a preto im už pomaly dochádzalo palivo. Kvôli tomu sa začali obzerať po nejakom mieste, kde by mohli pristáť.
To by však nebol problém, keby nadránom, tesne pred východom slnka, nevyleteli nad more. Hoci vďaka svetlám na pobreží nebola veľká tma, Dietra a Petra cestou oslepilo silné svetlo z neďalekého majaka a tak sa nič netušiac ocitli nad morom. To, že už nie sú nad suchou zemou, zistili, až keď vyšlo slnko.
Len čo sa rozvidnelo, Dieter sa spýtal Petra: „Peter! Nevidíš nejakú pevninu, kam by sme mohli pristáť?“
„Nie, nevidím… Och, tamhľa vidím nejaký ostrov!!!“ zvolal Peter a obaja jasali: „Huráááá!!!! Sme zachránení!!!!!“
Ale len čo prileteli bližšie, ostrov sa im zazdal akýsi čudný – boli na ňom samé skaly a žiadna zeleň, ani kúsok trávy. Keďže z diaľky vyzeral ako sopka, námorníci , ktorí toto more poznali, zvykli o ňom vravieť, že to aj je sopka, akurát spiaca. A hneď, ako dvojčatá na ostrove pristáli, zdal sa im ešte čudnejší. Na ostrove totiž nenašli ani to najmenšie živé stvorenie, len samé skaly, skaly a zase iba skaly. Pomysleli si: -Akoby tento ostrov bol zakliatý!- Zmätene sa obzerali po ostrove a keď už dlhší čas nikoho nenašli, Peter zakričal: „Halóóóóó!!! Je tu niekto???“ Nikto sa však neozýval, iba mohutná ozvena mu vrátila jeho slová. Peter to preto skúsil ešte raz: „No je tu niekto??? Či nikto???“ „A ktože by tu nebol?“, zaškriekal odkaľsi neznámy ženský hlas, „Porozhliadnite sa okolo seba! Uvidíte!“
Dvojčatá sa okolo seba obzerali, lenže nikoho nenašli. No zrazu im do očí padli zvláštne sochy pilotov a ich lietadiel v neďalekom údolí. Zhrozili sa: „Prepánička!!! Snáď to len nie sú…“ „Uhádli ste! Sú to zakliaté lietadlá so svojími pilotmi! A vy sa k ním radi pridáte, ha ha ha ha ha ha há!!! Ha ha ha ha ha ha há!!!“
Len čo sa dvojčatá spamätali, už sa nad nimi hmýril mrak bosoriek na metlách. Ani sa nestihli nazdať a už sa obaja obrátili na kameň!
O pár kilometrov ďalej leteli rovnakým smerom aj naši starí známi – pilot António s lietadlami Augustínom a Melicharom spolu s ich novými priateľmi – lietadlom Alexom a jeho pilotom Vincom. Alex a Vinco sa už obzerali po zemi, či neuvidia stratené dvojčatá. Neboli však sami, lebo aj Melichar tieto miesta dobre poznal, veď práve sem zaletel, keď ušiel z cirkusu. Preto vedel, že nablízku je malé letisko a kvôli tomu dvojčatá hľadali najprv tam. No tam ich nevideli a tak zamierili k moru, presnejšie k majáku. V ňom býval starček, ktorý vedel o všetkom, čo sa v okolí deje a preto Alex pristál pri majáku a Vinco sa šiel starčeka spýtať, či náhodou dvojčatá nevidel.
Starček najprv váhal, no keď mu Vinco ukázal plagát Lietajúceho cirkusu, hneď si spomenul: „Aha! Tých dvoch som, pravdaže, videl. Videl som ich vo svetle majaka, ako letia nad more.“ „Vravíte: nad more?“ začudoval sa Vinco a starček prikývol: „Áno, nad more.“ „Potom už viem, kde sú!“ zvolal Vinco, zutekal k Alexovi a keď vyštartoval, hulákal do vysielačky ako zmyslov zbavený: „António, zle je s našími dvojčatami!!!!“ „Prečo???“ „Tí dvaja leteli na Čudný ostrov!!!!!“ „Doparoma!!! Lepšie miesto si už ani nemohli vybrať!!! Ten ostrov je horší ako Bermudský trojuholník – každý, kto tam letel, už sa odtiaľ nevrátil!!!“ nadával António a Melicharovi hneď odkázal, aby sa vrátil po Ninu: „Na toto sami stačiť nebudeme, tak si švihni!“
Len čo to Melichar počul, hneď sa obrátil a zmizol v diaľke. A kým Melichar letel do Borca po Ninu, António s Augustínom a Vinco s Alexom pokračovali v lete na Čudný ostrov.
Len čo tam prileteli, hneď zamierili do údolia plného zakliatých lietadiel a pilotov. Ako tušili, našli tam aj skameneného Dietra a Petra. Len čo ich António zbadal, pribehol k ním, oprel sa o nich a nariekal: „To snáď nie! Dieter, Peter, čo som vám urobil, že ste tak biedne museli dopadnúť?“ Vinco za ním prišiel, potľapkal ho po pleci a utešoval: „To nie je tvoja vina, António. To tunajšie bosorky! Sú veľmi zákerné a dobre ich poznám len preto, lebo som tu už raz bol.“ „Čože? Ty si tu už raz bol? Ale veď som počul, že kto sem prišiel, už sa odtiaľ nevrátil!“ „Pravdaže, António. Ja som jediný človek, ktorému sa podarilo odtiaľ vrátiť, ale nerád o tom hovorím, lebo mi tu zahynul môj najlepší priateľ a tak o tom nikto doteraz nevedel. Ty si prvý, komu som o tom povedal a teraz, keď som tu zas, mám milión chutí to tým strigám, ktoré mi môjho priateľa vzali, pekne-krásne spočítať!“
Len čo to Vinco dopovedal, už sa strigy ozvali: „Ale pozrimeže, koho to tu máme! Starý známy Vincent je späť a zase si niekoho priviedol na pomoc! Tentoraz nám ani jeden neujde a Vincenta si upečieme na ražni!!! Mňam, to bude pochúťka!“ Vinco hneď zdvihol päsť na výstrahu: „Teraz sa smejete! Ale vás ten smiech prejde, až s vami zatočíme! Všetkým vám dolámeme kosti a väzy!!!“ Potom sa obrátil k Antóniovi: „Augustínove guľomety fungujú?“ „Ako nové.“ prikývol António. „Budeme ich potrebovať!“ skončil Vinco a hneď sa všetky bosorky zleteli do údolia. Boli ich stovky, ak nie tisíce a každá z nich bola od hlavy až po päty zahalená v čiernom. Na hlave vysoký čierny špicatý klobúk, pod ním dlhé čierne vlasy, na sebe mali dlhý čierny kabát siahajúci až po lýtka a na nohách čižmy čierne ako uhoľ. Niektoré bosorky mali ešte na rukách čierne rukavice, ktoré im siahali až za lakte. Iba tváre mali biele ako sneh, ale aj tie boli skôr čierne – boli zaprášené od čierneho prachu, ktorý pokrýval každý kút tohto záhadného ostrova. Podaktoré bosorky boli mladé, ostatné postaršie. Najstaršia z bosoriek stála na čele celého zástupu hneď oproti Vincovi a Antóniovi. V ruke držala čarovný prútik a keď si premerala Antónia od hlavy až k pätám, mávla rukou: „Ech, Vincent, to si si musel nájsť takého mladého? Škoda by bola takého mládenca, to radšej nebudeme bojovať, ale sa pretekať!“
António stál ako obarený, ale Vinco mu pošepkal: „Nedaj sa zmiasť. Tieto bosorky sú odporné falošnice, majú na jazyku med, ale v srdci jed a tie preteky sú v skutočnosti pasca, lebo ťa chcú dostať už bez boja.“ „V poriadku, zariadím sa podľa toho. Aj tak sa ich vôbec nebojím, strach len predstieram.“ odvetil António a obrátil sa k bosorkám: „Ako sa budeme pretekať?“ „My proti vám vyberieme dve súperky.“, začala najstaršia bosorka, „My poletíme na metlách, vy na lietadlách a budeme sa striedať – najprv poletí jeden z vás proti jednej z nás a potom druhá z nás proti ďalšiemu z vás. Kto obletí tamten vrch a vráti sa ako prvý, vyhráva a striedame sa. Takto sa budeme pretekať dovtedy, dokiaľ buď my, alebo vy desaťkrát nevyhráme!“ „V poriadku, súhlasim s pravidlami! Ale len pod podmienkou, že všetko bude fair-play, teda nebudete na nás skúšať všelijaké triky a ani sa nás nepokúsite zakliať, inak hra končí! Prípadného boja sa nebojím, som totiž vojak – a nie hocijaký! Tento odznak prezrádza, že som letecké eso, teda som už všeličím preskákal!“ ukázal Antóno na svoju hruď a spolu s Vincom sa pobrali k svojím lietadlám.
Keď sa António na Augustínovi presunul na štartovú pozíciu, postavila sa vedľa neho prvá bosorka, ktorú vybrali. Ďalšia sa postavila na skalu pred nimi a zvolala: „Keď dám ruky dole – ŠTART!“ A zdvihla ruky. Len čo ich spustila, António s Augustínom i bosorka zaraz vyštartovali. Obaja leteli ako víchor k určenému vrchu a hneď ako ho obleteli, Augustíno vytočil svoj motor na najvyššie otáčky a vyplatilo sa – do cieľa doletel ako prvý.
Len čo sa prvý závod skončil, už sa začal druhý. Tentoraz proti druhej bosorke stál na štarte Vinco s lietadlom Alexom. Ale Alexovi sa už nedarilo tak dobre, ako Augustínovi – hoci sa zo všetkých síl snažil predbehnúť bosorku, nepodarilo sa a do cieľa ako prvá doletela bosorka. Stav zápasu letcov proti bosorkám bol vyrovnaný. Napriek tomu ďalší závod s bosorkou vyhral a takto všetci štyria závodníci vyhrávali, až kým stav vyhratých závodov nebol 9:9.
To už sa bosorky rozhodli nasadiť špinavé triky. Tentoraz bol na rade Alex a bosorka, ktorá mala s ním závodiť, dostala od najstaršej bosorky čarovný prútik. Len čo sa závod začal, bosorka naschvál zaostala, aby mohla zozadu prútikom pošibať Alexa, aby skamenel. To by sa jej aj podarilo, nebyť Antónia, ktorý si hneď všimol, že niečo nie je v poriadku. Preto hneď nasadol do Augustína a tomu nemusel povedať ani pol slova, aby ako šíp vystrelil za bosorkou. Len čo bol za ňou, spustil mohutnú paľbu zo svojích guľometov.
Ale čože! Hneď, ako Augustíno začal strieľať, bosorka luskla prstami a Augustínove guľomety sa razom roztiekli na maglajz podobný stečenému vosku zo sviečky. António i Augustíno boli z toho nemilo prekvapení a ešte viac ich zaskočilo, keď sa do nich pustili všetky ostatné bosorky. António s Vincom spolu so svojími lietadlami ledva stačili odrážať neustále útoky dotieravých bosoriek a hlavne brániť sa dotyku čarovného prútika, po ktorom by skameneli.
Ktovie, ako by to dopadlo, keby práve nepriletel Melichar s Ninou v kokpite. Tá, keď uvidela tú trmu-vrmu, vložila dva prsty do úst, silno zahvízdala a hneď sa okolo nej zbehli všelijakí draci, od tých najmenších jednohlavých až po najväčšie dvadsaťštyrihlavé. Len čo im Nina ukázala na bosorky, zaraz sa do nich pustili a nemilosrdne ich trhali.
Potom sa sama pustila medzi bosorky.
Bosorky sa síce pustili aj do nej s Melicharom, ale Ninu už nepremohli. Jednak bola silnejšia, ako ony, navyše ich nepríjemne zaskočil útok drakov, preto boli oslabené. Aj Vinco s Antóniom a Augustíno s Alexom boli z nečakaného útoku drakov prekvapení, no keď videli, že draci trhajú len bosorky a navyše neďaleko zbadali aj Melichara s Ninou, povzdychli si: „Už bolo načase!“ A hneď sa Alex spýtal Niny: „To ty si privolala tých drakov?“ „Presne tak,“ prikývla Nina, „už z diaľky som zazrela, aké máte problémy, nuž som privolala posily. Ale čo to…?“ Zočila, ako sa k nej zozadu blíži najstaršia bosorka s čarovným prútikom. Tej sa ako jednej z mála darilo zatiaľ unikať pred dračími pazúrmi a len čo chcela švihnúť Ninu po chrbte, už jej Nina vytrhla prútik z rúk a zlomila ho vo dvoje. Akonáhle to bosorky videli, jačali ako besné, lebo zlomením prútika stratili svoju moc a všetky bosorky, ktoré neroztrhali draci, rozliali sa na kolomaž.
Hneď, ako sa roztiekla posledná bosorka, kamenné sochy v údolí sa razom zmenili na lietadlá a živých pilotov. Vinco medzi nimi hneď spoznal svojho starého priateľa, ktorého tu kedysi stratil a hneď sa s ním vrúcne zvítal.
I Dieter s Petrom takto ožili. Prekvapene žmurkali a nemohli veriť vlastným očiam: „Kde to sme?“ opýtal sa Peter a Dieter odvetil: „Neviem! Posledné, čo si pamätám, je skalnaté údolie plné sôch a more bosoriek!“ A ešte viac ich dostalo, keď uvideli blížiť sa k ním Ninu, Melichara, Alexa, ale hlavne Antónia s Augustínom: „Augustíno, Melichar, Alex… Čo vy tu robíte?“ „Čo by sme tu robili?“, usmial sa na nich António, „Odklínali sme vás! Nebyť nás, stáli by ste tu ako kamenné sochy na večné veky!“ A hneď sa Nina a António hodili na dvojčatá a objímali ich.
Z radosti z nájdenia a odkliatia dvojčiat ich vyrušili piloti, ktorí sa jeden za druhým prišli poďakovať za odkliatie. Ale to nebolo všetko! Naši hrdinovia si akosi nevšimli, že ostrov sa úplne zmenil – skaly zrazu zarástli trávou, vyrástli stromy, kde-tu aj celé lesy. Všimli si to až vtedy, keď za pilotmi prišli akísi zvláštni ľudia oblečení v šatách z čias, keď ešte nikto nevynašiel lietadlo, dokonca ani parný stroj a všetko ťahali kone.
„Vďaka vám, ľudkovia milí!“, ďakovali, „Sme šťastní, že sa tá hrozná kliatba konečne skončila! Tie bosorky, čo ste práve zničili, usadili sa na tomto ostrove pred mnohými a mnohými rokmi a zaviedli tu doslova hrôzovládu. Dlhé roky nás tu týrali, až kým sme sa nevzbúrili a nevyšli sme na ne so sekerami, palicami, cepmi, vidlami, kosami a ktovie, čím ešte, s čím sa dalo bojovať. Nanešťastie bosorky nás porazili a celý tento ostrov zakliali. Vďaka vám je ale tomu už minulosť! Ešte raz ďakujeme!“
Len čo to dopovedali, poobzerali sa okolo seba a jeden z tých, čo stál vpredu, zašiel za Antóniom a opýtal sa: „Mimochodom, aký je teraz rok? Keď nás zakliali, písal sa rok 1573.“ „Ej, tak to ste boli zakliatí viac, než tristo päťdesiat rokov! Teraz máme rok 1932.“ usmial sa António. Po týchto slovách obyvatelia ostrova stáli ako obarení, no hneď na to sa rozosmiali. Jeden z nich, čo bol náhodou richtár z dediny na ostrove, so smiechom poznamenal: „Vidím, že budeme musieť čo-to dobehnúť, aby sme sa vám vyrovnali! V našej dobe sme ešte nevedeli krotiť draky!“
Teraz sa pre zmenu rozosmiali piloti a aj samotné lietadlá. Pochopili, že ostrovania skrotenými drakmi mysleli lietadlá.
Smiech zrazu prerušil hukot lietadla nad ostrovom. A keď sa to lietadlo priblížilo, naši osloboditelia spoznali, že to nie je nik iný, než Arnold. A ten, keď na ostrove zočil Dietra a Petra, už z diaľky jasal: „Heurékáááááá! Naše stratené dvojčatá sa našli!!!!“ Zaraz zostúpil k ním a len čo pristál, Antóno sa naňho zvedavo pozrel:
„Arnold… ty máš nové motory?“ „Pravdaže! Keď si odletel, mechanici usúdili, že radšej, než by sa mali babrať s mojími mlynčekmi na benzín, rozhodli sa ich radšej vymeniť a som im za to vďačný! Nielenže sú tieto motoriská lepšie a silnejšie, týmto v porovnaní s mojími starými žrútmi stačí na hodinu len kvapka benzínu! Preto sa už nemusím báť, že sa zrútim kdesi v polceste, lebo s týmito motormi doletím oveľa ďalej!“ „To sa teším, že máš z nových motorov radosť, ale predsa – kde skončili tvoje staré motory?“ vypytoval sa Augustíno. „Že kde? Do múzea ich dali! Aj tak tam už dávno patrili!“ „Bodaj by nie, veď ty si do múzea zrelý celý!“ chichúňal sa Augustíno a Arnold sa urazil. Našťastie do večera sa obaja zmierili.
Len čo sa zvečerilo, ostrovania pozvali všetkých pilotov do ich dediny na bohatú hostinu. Doprostred dediny poznášali všetky stoly zo všetkých domov a zabili tú najväčšiu kravu, akú v dedine mali. Našich osloboditeľov – Ninu, Antónia a Vinca richtár posadil hneď vedľa seba a hneď na začiatku si všetci pripili na ich počesť. Počas hostiny sa richtár obrátil k Antóniovi a začal sa s ním zhovárať: „Pane, mohli by ste na ostrove pár dní ostať? Chcem vás a vašich skrotených drakov vytesať do skaly, aby si všetci pamätali na naše spoločné odkliatie.“ „Veľmi rád, ale nemáme veľa času. Doma máme ešte veľa povinností, musíme sa čo najskôr vrátiť. Ale prisahám vám, pán richtár, že na pevnine dám zhotoviť sochy nás troch a aj všetkých našich lietadiel a priveziem ich na ostrov, aby ste ich mohli vystaviť ako pamätník.“ Richtár s tým súhlasil a ešte navrhol Antóniovi, aby ešte na počesť odkliatia ostrova urobili s lietadlami niečo zvláštne. „Rado sa stane. Ráno uvidíte veľkolepý odlet všetkých lietadiel, teda po vašom všetkých skrotených drakov, čo sem za tie roky prileteli. Určite to bude pre vás niečo nevídané, čo ste nikdy nemohli zažiť, keby vás na tristo päťdesiatdeväť rokov nezakliali.
A ako povedal, tak sa aj stalo. Ráno všetci letci presunuli svoje lietadlá na veľkú pláň kdesi na pobreží. Tesne predtým ešte Nina vybavila uzavretie vzdušného priestoru medzi ostrovom a pevninou, lebo naraz malo letieť nevídane veľa lietadiel. Keď bolo všetko prichystané, pozvali na tú parádu všetkých z každého kúta ostrova a tí sa vďačne prišli rozlúčiť s letcami. Richtár ešte na rozlúčku vďačne podal Antóniovi ruku a ten hneď vydal všetkým pilotom rozkaz: „K odletu pripraviť – štartujeme!“ A všetky lietadlá naraz spustili svoje motory. Poviem vám, to bol rachot! Normálne by ste si asi uši zapchali, ale ostrovania si uši nezapchávali, chceli počuť, ako „revú naraz všetci skrotení draci.“ A len čo sa António pohol so svojím lietadlom Augustínom, hneď ho nasledovali ďalší a takto rad-za radom všetci postupne vzlietali. Pre ostrovanov to bol naozaj nevídaný pohľad už hlavne preto, lebo v dobe, keď ich zakliali, lietadlo ešte nikto nezostrojil. A keď sa od ostrova odlepilo aj posledné lietadlo, ostrovania sa ešte dlho-predlho dívali za mrakom lietadiel, ktorý pomaly, ale isto mizol v diaľke.
Len čo lietadlá šťastne preleteli cez more, mrak sa pomaly začal rozpadávať, lebo každý letel niekam inam. Ako prvý sa od mraku oddelil António s Augustínom spolu s Ninou v Melicharovi, Vincom v Alexovi a s Arnoldom a dvojčatami. Zamierili hneď na prvé letisko, ktoré na pevnine uvideli, lebo táto dobrodružná cesta a hlavne posledné dobrodružstvo ich veľmi vyčerpalo a a tak si potrebovali poriadne oddychnúť. Keď už boli na zemi, nastal čas, aby si všetko pokojne vysvetlili a navzájom si odpustili. Začali tým, ako Melichar nahneval dvojčatá tým, že neprišiel na sľúbený trening, pokračovali pomstou, pri ktorej dvojčatá rozbili Herbertov vrtuľník a splašili všetky zvieratá v Borci, cez ich vyhnanie Augustínom až do momentu, keď António odišiel z letiska v Borci a Arnold, Augustíno a Melichar sa pevne rozhodli nájsť dvojčatá za každú cenu. A potom už všetci počúvali Dietra a Petra, kade sa počas ich úteku túlali a čo všetko zažili. Melichar, Arnold a Augustíno boli veľmi prekvapení, keď sa dozvedeli, že dvojčatá urobili veľkú okľuku okolo Borca len preto, aby nevedomky pristáli na letisku v Šivci.
A kým sa naší hrdinovia o všetkom pekne porozprávali, zrodilo sa tam čosi veľké. A čo to bolo? O tom je už, ako iste tušíte, iná okrídlená rozprávka.
Text a foto: Sergej- (Tomáš Halža)
Pridajte prvý komentár