Veterány deťom: Okrídlené rozprávky 14 – Útek

V minulej časti: Potom, čo sa naši traja pátrači, lietadlá Augustíno, Arnold a Melichar nečakane stretli s pilotom Antóniom na letisku v Drtichove, presviedčali ho, aby sa k ním pridal. António najprv váhal, no nakoniec súhlasil, ale len pod podmienkou, že stratené dvojčatá Dietra a Petra skutočne nájdu. Potom sa cez vojenskú vysielačku spojil s letiskom v Borci, odkiaľ sa mu ozvala Nina. Tá bola celá bez seba, keď na druhom konci počula Antóniov hlas. Ešte väčšie prekvapenie prišlo, keď sa António od Niny dozvedel, že dvojčatá videli na letisku v Šivci a že odtiaľ leteli do Troch Bukov.

Len čo túto nečakanú správu oznámil svojím trom lietadlám, nelenili a hneď sa tam vydali. Po prílete zistili, že už ani tam dvojčatá nie sú a nikto, dokonca ani starý dispečer, ktorého tam volali Dedko Vševedko, nevedel, kam sa Dieter a Peter podeli, avšak keďže tam nedávno vystupoval Lietajúci cirkus, naši pátrači sa domnievali, že sa dvojčatá pridali k cirkusu a tak sa rozhodli vydať sa po jeho stopách. Odlet z Troch Bukov ale zmaril Arnoldov motor, ktorý sa pri štarte rozbil a bolo potrebné ho čo najskôr opraviť. Kvôli tomu pátraciu akciu prerušili a António s tamojšími mechanikmi sa čo najskôr snažil dať dokalíčený motor dokopy. Opravu ale náhle prerušil nečakaný nález, keď Dedko Vševedko našiel nový plagát Lietajúceho cirkusu a ukázal ho Antóniovi. Len čo António, Augustíno a Melichar uvideli lietadlá na plagáte, nechali nedokončeného Arnolda na letisku a hneď odleteli tam, kde vtedy vystupoval Lietajúci cirkus. Čo si myslíte, podarí sa dnes Antóniovi a jeho trom pátračom konečne nájsť Petra a Dietra? To vám už prezradia nasledujúce riadky…

Kým sa António trápil s Arnoldovym rozbitým motorom v Troch Bukoch, ani naše nezbedné tancujúce dvojičky Peter a Dieter sa nemali o nič lepšie. Ich vysnívaná kariéra v Lietajúcom cirkuse sa postupne zmenila na nočnú moru. Čím viac predstavení mali za sebou, tým boli zo dňa na deň čoraz vyčerpanejší. Niet divu, keď ich všedný deň v cirkuse vyzeral takto: ráno tréning, poobede tréning večer vystúpenie a na druhý deň dlhý presun na ďalšie letisko, na ktorom cirkus vystupoval.

To by im vraj podľa ich slov ani nevadilo, keby ich nešikanoval Diablo.

Ten vždy, keď Dieter s Petrom trénovali, priletel za nimi a chvastal sa:

„V porovnaní so mnou ste nuly!!! Nie ste nič iné, len dvaja šašovia, ktorí nič nevedia a v cirkuse vás držia len preto, lebo ste práve šašovia!!!“

Aj im to dával najavo, napríklad tým, že počas tréningu všetky triky drzo kazil. Lietal výhradne okolo nich a vždy, keď sa naskytla príležitosť, surovo im vletel do cesty. Takto dvojčatám vyrobil nejednu horúcu chvíľku a neraz chýbalo málo, aby sa zrazili. Kvôli Diablovi aj často padali, našťastie vďaka základom, ktoré ich Melichar naučil ešte v Borci, nikdy sa nič nestalo a vždy sa im podarilo bezpečne pristáť. To však nič nemenilo na Diablovej radosti. Ten sa vždy na svojich vylomeninách ohromne zabával.

Dvojčatá sa už neraz s tým sťažovali principálovi Jacquesovi Fiscúrikovi, ktorý im vždy sľúbil: „Nebojte sa, ja to s ním už polieším!“ Lenže žiadne zlepšenie nikdy nenastalo, Diablo bol stále taký drzý ako predtým a principál s tým nič nerobil. To naše dvojčatá veľmi zarmucovalo a pomaly už prestávali veriť, že sa to zmení k lepšiemu.

Aj včera sa Dieter s Petrom sťažovali na Diabla. Principál im ako vždy sľúbil, že proti tomu niečo urobí, ale ako sa dnes presvedčili – neurobil. Namiesto toho im Diablo kazil tréning ešte drzejšie, než kedykoľvek predtým.  „Zase to bola len hromada prázdnych slov!“ hundrali, keď im Diablo už asi po stý krát prekazil ich vrcholné číslo a rehotal sa z toho na celé kolo.  Dvojčatá z toho boli veľmi nešťastné a to sa prejavilo aj na ich dnešnom vystúpení.

Dnes si kvôli žiaľu zmiešanym so zlosťou na Diabla nedali pozor a tak počas vystúpenia nevedomky štvrtinu svojích kúskov vynechali a polovcu zo zvyšku, ktorý predviedli, úplne pokazili. Diváci ich za to poprvýkrát vypískali. Dvojčatá to nesmierne prekvapilo a zároveň ešte viac zarmútilo, ale to ešte nebolo nič proti tomu, čo prišlo potom!

Po predstavení prišiel za nimi principál a strašne sa na nich zlostil. Svoju zlosť si na nich aj vylial a to ešte ako! Nielenže na nich doslova nakričal, akí sú hlúpi šašovia, neschopní lenivci a trápni amatéri, ale ešte viac ich zaskočilo, koho im dal za príklad: „Pozrite sa na Diabla!!! Ten je v porovnaní s vami absolútny profík!!! Všetky svoje triky zvládol na jedničku s hviezdičkou a vy??? Keby v škole boli ešte horšie známky ako päťka, dostali by ste desiatku a to ešte s hviezdičkou!!! Hanbite sa, lebo ste hanbou nášho cirkusu!!! Vôbec nechápem, ako som vás tak dlho mohol držať, keď som vás dnes videl, pomyslel som si, že som vás už mal dávno vyhodiť!!!“

Toto dvojčatá vôbec nečakali. Okrem toho, že principál bol na nich nesmierne naštvaný, všimli si aj niečo iné. „Nezdá sa ti niečo zvláštne?“ obrátil sa Dieter na Petra, keď principál odišiel. „Čo? Že principál hovoril R?“ „Presne tak! Predtým vždy namiesto R hovoril L! A teraz, v návale zlosti zrazu vedel povedať aj R! Vôbec tomu nemôžem uveriť!“ „Ani ja!“, prikývol Peter, „A ešte niečo nemôžem pochopiť – prečo nám dal za príklad toho darebáčiska Diabla?“ „Neviem. Asi ho má radšej než nás!“ „To znamená…“, vtisli sa slzy do Petrovych očí, „…že principál nás nemá rád!!!“ Dieter smutne prikývol a obaja sa nahlas rozplakali.

Napriek tomu, že plakali hlasno a dlho do noci, nikto si ich nevšímal. Ale to sa naším dvojčatám len zdalo, lebo napriek tomu, že všetci spali vo svojích maringotkách, predsa na našiel niekto, kto sa nad nimi zľutoval.

Bolo to lietadlo Alex a jeho pilot Vincent, ktorého všetci okrem principála volali Vinco. Len čo spiaci Alex začul nárek, poslal za dvojčatami svojho pilota: „Vinco! Choď sa, prosím ťa, pozrieť, kto to tak narieka! Trhá mi to srdce! Zdá sa, že náš podarený vtáčik Ficzúrik zase niekomu urobil zo života peklo!“ „Dobre, Alex, pôjdem. Aj tak kvôli tomu nemôžem spať, tiež mi to trhá srdce!“ A tak sa Vinco vydal tam, odkiaľ plač znel. Hneď našiel našich nešťastníkov: „No teda! Myslel som si, že tak hlasno plačú nejakí chlapci a zrazu prídem k dvom nešťastným lietadlám! Ale nebojte sa, neprišiel som vás okríknuť, ale upokojiť.“

„Vy ste… vy ste kto?“ obrátil Peter svoje zaslzené oči na Vinca. „Ja som Vinco a som pilot. Lietam na Alexovi, to je to bledé lietadlo, čo vyzerá ako biele, ale v skutočnosti je žlté. Chcem sa s vami porozprávať ako s kamarátmi.“

„Čože? Vy sa s nami chcete porozprávať ako kamarát?“

„Presne tak. Chcem vám utrieť slzy a potešiť vás.“, usmial sa na nich Vinco, „ A poprosil by som, aby ste mi tykali. Nemám rád, keď mi okrem principála niekto vyká.“

Dvojčatá po týchto slovách prestali plakať a porozprávali všetko, čo sa dnes stalo. Neskôr mu rozpovedali aj to, ako ich principál zlákal do cirkusu, ako začali vystupovať, ako sa postupne do toho čoraz viac miešal Diablo a ako ho po nespočetný raz márne žalovali principálovi. Vinco na to všetko mlčky prikyvoval a keď dvojčatá skončili, začal:

„Ja vás veľmi dobre chápem, Peťko a Dieterko. Viem veľmi dobre, aký Jacques je, lebo ho poznám až príliš dobre. Až tak dobre, že vám musím povedať, že keď ste prišli k nám do cirkusu, chytili ste sa do čertovsky premyslenej pasce.“

„Pasce? Prečo???“ zhrozili sa dvojčatá.

„Lebo on vás využíva len ako dojnú kravu – dojí vás podobne, ako gazda dojí kravu. Ale kým krava dáva gazdovi mlieko, vy Ficsúrikovi dávate peniaze. A kým mu dávate peniaze, bude vás milovať, no len čo divákov omrzíte, nemilosrdne vás vyhodí! A nedojí len vás, ale každého cirkusanta! Jacques Ficsúrik nie je nič iné, len rafinovaný podvodník. Nasľubuje hory-doly a nič z toho nesplní. Vám to urobil tiež. Naopak, za všetko musíme platiť! Za ubytovanie, za jedlo, pitie, ak pri vystúpení používame nejaké rekvizity, tak si ich musíme kúpiť a ak potrebujeme opraviť lietadlo, tak si za opravu tiež musíme zaplatiť! Ešte dobre, že mám na niektorých letiskách kamarátov mechanikov, inak by som sa za opravy, ktoré doteraz Alex potreboval, nedoplatil!“

„Čože???“, naľakal sa Peter, „Za všetko sa tu platí?“

„Áno, za všetko. Cirkusanti, ktorí odišli, vravia, že dokonca aj za vzduch, ktorý dýchajú. Niet sa preto čo čudovať, že za tak krátku dobu, čo cirkus existuje, vystriedalo sa v ňom už toľko účinkujúcich!“

„A čo plat?“, vyzvedal Dieter, „Dúfam, že keď tu všetci musia za všetko platiť, aspoň dostávajú zaslúženú výplatu!“

„Výplata? Na to zabudnite!“, mávol rukou Vinco, „Každý okrem principála v tomto cirkuse pracuje úplne zadarmo. Hoci nám Ficsúrik nasľubuje takú a takú vysokú výplatu, môžete sa staviť hoci aj o milión, že z nej nikto neuvidí ani halier!“

„Teda!!! To je ale diablisko!!! Keď ich principál takto vodí za nos, snáď ho aj žalujú!!!“ vypleštili oči dvojčatá.

„Aj ho žalujú, ale hádajte komu!“

„Snáď tým nechcete povedať, že im Ficsúrik nebodaj vyberá právnika!“

„Dá sa to tak povedať,“ pokračoval Vinco, „neraz som z principálovej maringotky počul, ako sa cirkusanti a Ficsúrik škaredo hádajú o výplaty. Zvyčajne to končí vyhlásením cirkusantov, že sa budú súdiť a Ficsúrik im vždy na to odpovie: -V poriadku! Žalujte ma u Rona Riešiteľa! On je môj najväčší nepriateľ!-“

„A čo je na tom zlé?“, čudoval sa Dieter, „Veď Ron Riešiteľ je najznámejší právnik v našej krajine! Každý ho pozná ako veľkého bojovníka za spravodlivosť!“

„Nezdá sa vám divné, že by také čertisko, ako je Jacques Fiscúrik, odporúčilo svojím obetiam právnika a hneď toho najslávnejšieho? Pokiaľ viem, správny zločinec nikdy neodporučí svojho nepriateľa a už vôbec nie toho najslávnejšieho. Inak to nie je ani v tomto prípade, Ron Riešiteľ je síce známy ako právník, ale málokto vie, že v skutočnosti je to ďalší slizský podvodník! Priamo od principála som sa tajne dozvedel, že Ron Riešiteľ je jeho brat a tým pádom takto spoločne okrádajú cirkusantov.“

„Brat?“ divil sa Peter, „Ako to brat? Veď nemajú rovnaké priezvisko, nemôžu byť teda bratia!“

„To sa veľmi mýlite! Mená Jacques Fiscúrik a Ron Riešiteľ sú falošné a v skutočnosti sa volajú úplne inak, ale ich skutočné mená nikto nevie. Ak by niekto vedel, už dávno by títo dvaja potkani sedeli v temnici! Ale aby ste pochopili, ako ich pasca funguje, tak vám to dorozprávam.

Ficsúrik to začne presne tak, ako som vám už vysvetlil a Riešiteľ to dokončí. Vďaka tomu, že Ficsúrikov brat pozná zákony a hlavne nedostatky v nich, svoje zlodejstvá vedia vynikajúco zakryť, takže im nikto na nič nepríde. Súdy s cirkusantmi vždy vyhrá Ficsúrik a cirkusanti odchádzajú s dlhým nosom a vetrom vo vreckách. Nakoniec obaja zhrabnú všetko, čo spoločne vylákali od nešťastných cirkusantov. Ak pochopíte tieto súvislosti, zistíte, že Lietajúci cirkus a právnická kancelária Rona Riešiteľa je len jedna slizská banda podovodníkov!“ vyrozprával Vinco.

„No pekne! Už teraz je nám ľúto tých neborákov cirkusantov, čo nič netušia!“, zamračili sa dvojčatá, „A ako to, že Ficsúrik je Francúz, ako sám „lozpláva“ a pritom sme dnes od neho počuli také R, aké vie povedať každý iný?“ „Ficsúrik je s tým svojím napodobňovaním Francúzov poriadne trápny! On vôbec nie je Francúz, ale Rus, ktorý od troch rokov žije u nás! Ak by jeho „flancúzštinu“ počuli naozajstní Francúzi, šli by puknúť od smiechu! Sami totiž tak ako on rozhodne nerozprávajú, oni majú svoje krásne osobitné R! A on tiež vie krásne povedať R, len to zatajuje, ale občas sa preriekne, čo si nie každý všimne. Vy ale máte dobrý postreh, lebo ste si to všimli!“ „No zbohom! Tak to je potvora všetkými masťami mazaná! Oklamal nás hádam vo všetkom, o čom nám rozprával!“, zamračil sa Peter, „Mimochodom, ak je to vôbec možné, dá sa z tejto pasce dostať?“ „Áno, dá! Jediný spôsob, ako sa z tejto šlamastiky dostať, je útek! Čím skôr uletíte, tým lepšie! Ale musíte ujsť čo najtichšie, aby vás nikto nepočul!“

Dvojčatá sa týmto slovám potešili. Navzájom na seba žmurkli: „Tak čo Peter? Zmizneme?“ „Áno, zmizneme! A to hneď teraz! Uletieť vieme, už sme raz takto ušli spiacemu Antóniovi!“ Potom sa Peter obrátil na Vinca: „Mimochodom, nechete ujsť s nami? Aspoň by ste nám mohli ukázať, kade ujsť!“ „Veľmi rád, ale zostanem tu aj s Alexom – je tu ešte veľa takých, ktorí potrebujú takú pomoc ako vy.“ Dvojčatá boli z toho trochu smutné, ale Vinco im náladu zlepšil tým, že im poradil, kam majú letieť, aby ich cirkusanti nenašli. Odporučil im letieť na sever, lebo cirkusanti málokedy hľadajú zatúlané lietadlá na severe.

Dieter a Peter sa ešte s Vincom rozlúčili: „Veľmi pekne ďakujeme za radu! Ak sa ešte niekde stretneme, veríme, že to bude mimo Lietajúceho cirkusu!“ „O tom som presvedčený! Tak sa už nezdržujte a leťte, nech ste voľní ako vtáci! Zbohom!“ „Zbohom!“ zavolali dvojčatá ešte raz za Vincom a vydali sa na cestu. Najprv sa potichúčky odplazili po pristávacej dráhe čo najďalej od cirkusu a len čo boli dosť ďaleko, roztočili svoje motory do vysokých otáčok a vyštartovali kamsi na sever do neznáma.

Na druhý deň si nikto z cirkusantov nevšimol, že Dieter a Peter zmizli. Zbadali to až vtedy, keď k ním prišla nezvyčajná návšteva. A tou návštevou nebol nik iný ako pilot António a jeho lietadlá Augustíno a Melichar. Tí už zďaleka videli päť lietadiel Lietajúceho cirkusu, ale Dietra a Petra medzi nimi nevideli. „To je čudné! Podľa plagátu tu mali byť, ale vôbec ich tu nevidím! Akoby sa prepadli pod zem!“ zamračil sa António. „Možno sa cirkusanti dopočuli, že tie lietadlá hľadáme a tak ich pred nami schovali.“, odvetil Melichar, „Veď viete, že o principálovi tvrdím, že je pekný vtáčik! Rád sa vydáva za Francúza a ak mu niečo vynáša tučné balíky peňazí, určite si to tak ľahko nedá. Aj mňa takto držal, až kým ma nezačal obťažovať Diablo a nezačali ma zanedbávať. Došlo to až do takej miery, že som dal na radu lietadla, čo ho volajú Alex a ten mi poradil, aby som uletel. Keď som tak urobil, zistil som, že mal pravdu, po úteku z cirkusu som sa mal stokrát lepšie. Teraz by som to principálovi rád spočítal!“ „V poriadku! Spočítame mu to!“ zvolal António a obe lietadlá na jeho povel spravili nálet na cirkus. Najprv preleteli tesne ponad strechy maringotiek, čo cirkusantov vyľakalo a hneď nato sa Augustíno s Melicharom vrátili a pristáli.

Len čo principál uvidel neznáme lietadlá, zvedavo sa k ním priblížil. Keď ho od nich delilo len zopár krokov, zaraz spoznal Melichara: „Melichal! Čo ty tu lobíš, myslel som si, že sa už nevlátiš!“ Melichar ho doslova prepichol pohľadom: „Nechaj si tú hlúpu „francúzštinu“, ty prašivý klamár!“

A už si ho vzal do parády aj António, ktorý práve zliezol z Augustína: „Radšej mi povedz, kam si skryl Petra a Dietra! Hovor riadne a neskúšaj na mňa žiadne klamstvo, lebo to nedobre s tebou dopadne!“

„Hneď ich zavolám!“ odvetil principál, obrátil sa k cirkusu a zvolal: „Dietel! Petel! Máte návštevu!“

Nikto sa však neozval. Keď sa ani po chvíľke nikto neukázal, António schytil principála za krk: „Vidím, že ich tu nemáte! Ale na mňa ten starý trik neplatí a neskúšajte na mňa žiadne ďalšie triky, lebo inak uvidíte! Radšej mi ihneď vyklopte, kde sú Peter a Dieter! Vravte, lebo vás poženiem pred súd za krádež vojenského majetku!“ „Vojenského majetku?“, vypleštil oči principál, „Prečo vojenského majetku? Hádam to boli vojenské lietadlá?“ „Vy ste farboslepý? Nevideli ste, že majú tmavozelenú farbu???“ „Áno… mali tmavozelenú farbu…“ „No vídš, že vieš povedať aj R!!!“ zrúkol na principála Melichar a ďalej doňho hustil António: „A podľa teba ktoré lietadlá majú tmavozelenú farbu???“ „Vojenské…“ sipel principál. „No vidíte! Tak mi odpovedzte na tieto štyri slová: KDE SÚ NAŠE LIETADLÁ???“ „Netuším… ale vám to vravieť nemusím, nevyzeráte, že by ste boli vojak!“ „Že nie som??? A podľa teba toto je čo?“, zahučal António na principála a ukázal mu na odznak pripnutý na hrudi, „Toto nedokazuje, že som vojak? Veď je to vojenské vyznamenanie a nie hocijaké! Je to titul Letecké eso!!! Dokonca mám pri sebe aj zbraň a preto si daj radšej pozor na jazyk, ty podvodníček!!!“ Na chvíľku sa odmlčal, ale stále držal principála za krk, potom pokračoval: „Tak povedz, ale pravdivo, ty klamár – kam sa podeli naše lietadlá?“ „Ja naozaj neviem, pane, kam sa podeli! Úprime vám vravím, že včera tu ešte boli, ale dnes sa akoby po nich zľahla zem! Namôjveru tu ešte včera boli!!! V noci museli kamsi odletieť!“

Antóniovi nebolo treba viac počuť, lebo sa rozzúril tak, ako nikdy predtým! Krv v jeho žilách doslova vrela a keď sa už-už chystal vraziť päsť do principálovej tváre, zrazu kde sa vzal-tu sa vzal, stál za ním Alexov pilot Vinco: „Pane, pusťte ho! Hoci má toho veľa na svedomí, za zmiznutie Petra a Dietra nemôže!“ „A kto potom? Vy?“ obrátil sa António na Vinca. „Áno, ja! Ja som v túto noc zariadil ich útek a keďže sa vydali smerom, ktorý som im ukázal, viem, kam zmizli.“ Len čo to principál počul, začervenel sa od zlosti: „Vy zradca! Vy diabol vtelený do človeka!! Máte okamžitú výpoveď!!!“ „Neskoro!“, uškrnul sa Vinco na principála, „Odchádzam sám a to aj s Alexom! Aj tak som už dlhšie plánoval od vás odísť, lebo nie ste nič iné, len obyčajný falošník vydávajúci sa za „Flancúza“!“

Aj principál už nepotreboval viac počuť, aby chytil záchvat zúrivosti. Schytil Antóniovi ruku, ktorou ho držal za krk a snažil sa mu ju vydrapiť, ale António bol šikovnejší a principála odsotil. Zaraz vzali obaja piloti nohy na plecia a kým sa principál pozbieral, António aj Vinco už boli dávno preč aj so svojími lietadlami.

Kým sa principál na zemi spamätával zo záchvatu zúrivosti, António letel s Vincom po stope stratených dvojčiat a každý z nich letel vo svojom lietadle – António sedel v Augustínovi a Vinco v Alexovi, Melichar letel sám bez pilota. Keďže Alex mal uzavretú kabínu, António sa s Vincom rozprával cez vysielačku. Antónia zaujímalo všetko okolo pôsobenia dvojčiat v Lietajúcom cirkuse a Vinco mu všetko, čo vedel, ochotne porozprával.

A kam sa to naše nezbedné dvojčatá vybrali tentoraz? Na jedno prazvláštne miesto, kde zažili niečo, čo vôbec nevedeli pochopiť… ale viac vám už nepoviem, o tom viac v budúcej rozprávke.

Text a foto: Sergej- (Tomáš Halža)

Buďte prví komentujúci

Pridať komentár

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.