Veterány deťom – Nové rozprávky o Katke, alebo Katka v Tramtárii 1: Skutočný sen

Na úvod si možno niektorí z vás položíte otázku, prečo práve Nové rozprávky o Katke, prečo nestačilo seriál nazvať iba Rozprávky o Katke, ak si myslíte, že mám na mysli reálnu mašinku Katku, ktorá jazdí na Detskej železnici v Košiciach, čo ste uhádli. Tak preto, lebo jedny Rozprávky o Katke už existujú, vyšli v knižnej podobe a tá knižka sa dala zohnať na podujatí Prebúdzanie Katky, alebo počas jej prvej jazdy v Čermeli a videl som ju aj v niektorých kníhkupectvách v Košiciach. Či sa dá zohnať aj v inom meste, netuším :).

Nenapísal som ju však ja a našťastie je tam zobrazená v reálnom prostredí – v Čermeli. Seriál som napísal ako voľné pokračovanie tejto knižky a aj ako pokračovanie predošlého seriálu Rozprávky na koľajniciach, pretože sa znova stretneme s niektorými mašinkami, s ktorými sme sa stretli v predošlom seriáli. Ako už podtitul Katka v Tramtárii naznačuje, Katka tentoraz nezažije svoje ďalšie dobrodružstvá na Detskej železnici, ale niekde úplne inde. A kde presnejšie a ako sa tam dostala, o tom už rozprávajú nasledujúce príbehy.

Časť 1. – SKUTOČNÝ SEN

Bol už skoro večer. Nad Košicami zapadalo slnko a z Detskej železničky v Čermeli odchádzali poslední cestujúci. Katka sa už tešila ako si konečne oddýchne po namáhavom lete, pretože toto bol už jej posledný deň, kedy jazdila pred svojím vytúženým zimným spánkom. „Hurá!“ povedala rozospato a zacúvala do svojho domčeka, „konečne si už poriadne oddýchnem, už som sa nevedela dočkať!“ „Veď si to aj zaslúžiš!“, povedal jej rušňovodič, keď ju chystal na zimný spánok. Keď kurič zahasil oheň v Katkinom kotli, Katka pokojne zaspala. „Dobrú noc, Katka!“ zaželali jej rušňovodič s kuričom. „Dobrú!“ odfúkla im Katka, keď už zamykali vráta jej domčeka.

Netrvalo dlho a prišla noc. Katka pokojne spala, až kým ju čosi nezobudilo. „Doparoma, kto mi to svieti do očí!“ rozčúlila sa Katka, keď sa zobudila. Snažila sa zaspať, ale niekto jej stále svietil do očí. Bol to mesiačik. Svietil cez škáru medzi vrátami a rámom a smial sa zo svojho žartíka. „Pôjdem ja radšej trošku dozadu, snáď už konečne zaspím!“ zašomrala Katka a zacúvala až tam, kam si myslela, že je zarážadlo, ale keď prišla na to miesto, nič necítila. Navyše jej mesiačik stále svietil do očí. „Asi som ešte nedošla úplne na koniec!“ hundrala a cúvala ešte ďalej. Ani o pár centimetrov necítila zarážadlo a tak ešte trošku zacúvala. Zrazu sa však zarazila. Už nebola vo svojom domčeku, ale za ním. Vyzeralo to, akoby jej niekto do domčeka vykopal tunel a ona bola práve v ňom. Ba čo viac, zrazu ju akoby niečo ťahalo do toho záhadného tunela až zistila, že sa rúti po akejsi čudnej trati. Vlnila sa ako húsenková dráha. „Pomóóóóóóc!“ kričala z plného hrdla, ale nik ju nepočul. V tom záhadnom tuneli bola úplne sama. Zrazu začala spomaľovať, až šla celkom pomaly. Vtom prešla cez výhybku. „Uff!!!“, vydýchla si, „Konečne stojím! Len teraz ako sa odtiaľ dostať?“ Zrazu sa výhybka pred ňou prehodila a ona sa znova vyrútila na ešte kľukatejšiu trať, než po akej šla predtým. „To snáď niééééééé!!!!!“ kričala ešte viac než predtým. Sile, ktorá ju tlačila vpred sa nemohla nijako vzoprieť. Snažila sa brzdiť, ale márne. Brzdy akoby nefungovali. Až kým náhodou nezbadala na konci toho vlnitého tunela slabé svetlo. „Dúfam, že už bude tomu koniec!“ zašepkala a vyrútila sa von z tunela. Keď vyšla a zastavila, nestačila sa diviť. Bola niekde úplne inde. Miesto, kde sa ocitla, sa úplne líšilo od toho, ktoré poznala. Stála vo veľkej okrúhlej rotunde, kde bývalo asi dvadsať lokomotív, veľké i malé, rýchlikové i nákladné, parné, motorové, ale aj elektrické. Pred rotundou bola točňa. A na koľaji vedľa tej, na ktorej stála Katka, stála mašinka, ktorá sa na ňu veľmi podobala. V tej tme sa ale nedalo rozlíšiť, akú má farbu, ale videla, že od nej sa líši vysokým štíhlym komínom a tiež menom a číslom. Kým ona mala na boku napísané Katka, tá druhá mašinka mala na tom istom mieste napísané Zuzka. Číslo bolo dosť podobné tomu, aké mala Katka – kým ona mala číslo U36.003, tá druhá, Zuzka mala číslo U36.002.

Keď začalo svitať, v depe to zrazu začalo žiť. Mašinky sa prebúdzali, prichádzali ich rušňovodiči aj kuriči, aby ich zakúrili a prichystali. Prebudila sa aj mašinka vedľa Katky. „Uááá!“ zazívala. „A ty si kto?“ opýtala sa Katky. „Ja?“ opýtala sa Katka prekvapene. „Áno, ty! Kto iný?“ „Ja som Katka!“ „A čo tu robíš? Vari ťa v tých Košiciach už dali do šrotu?“ „Sama neviem! Ani to, ako som sa sem dostala, ale doma v Košiciach by ma určite do šrotu nedali, veď ma tam majú všetci radi!“ „Že čo tu bude robiť?“ začula Katka známy hlas a vzápätí uvidela svojho rušňovodiča aj kuriča. „Predsa voziť deti na miestnej detskej železničke!“ „Čože?“ vypleštila Katka oči. „Veď toto predsa nie je Čermeľ!“ „Jasné že nie je!“ povedala Zuzka. „A kde to vlastne som?“ „V depe v meste Kvačín!“ odpovedala jej Zuzka. „Kvačín? O takom meste som nikdy nepočula! A aj tá železnička je v Kvačíne?“ „No priamo v meste nie, ale v neďalekej dedinke Černicov.“ odpovedal jej Zuzkin rušňovodič. Katka bola z toho úplne zmätená. Uhryzla sa do jazyka, aby sa prebudila zo sna, ale to nepomohlo. Sen bola skutočnosť. A o to ešte trápnejšie sa cítila, keď zistila, že sa onedlho začne podujatie s názvom Prebúdzanie Zuzky, čo malo byť niečo podobné, ako jej Prebúdzanie Katky. Katka sa veľmi hanbila a zacúvala hlbšie do rotundy až na samý koniec koľaje. Myslela si, že keď sa cez ten tunel dostala do Kvačína, tak sa cezeň aj vráti späť do Čermeľa. Aké strašné bolo jej zistenie, že tunel zmizol a namiesto neho je tam len zarážadlo. Zavrela oči a snažila sa myslieť si, že je doma v Čermeli.

Ako sa z tejto zamotanej situácie dostane? To sa dozviete nabudúce.

Text a foto: Sergej

Buďte prví komentujúci

Pridať komentár

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.