Milí čitatelia! V prvom rade sa vám chcem ospravedlniť za oneskorené uverejňovanie niektorých rozprávok zo seriálu Nové rozprávky o Katke alebo Katka v Tramtárii. Chyba nie je na strane redakcie, ale na mojej, keďže sa mi pokazil počítač, v ktorom mám rozprávky uložené a z ktorého ich posielam do redakcie. Počítač ma teraz ako-tak poslúcha, ale dokedy, to neviem, opravený ešte nie je, a ktovie, či sa vôbec bude dať opraviť, keďže to nie je práve najnovší model 😀 Takže budúcnosť tohto seriálu visí na vlásku, ale dúfam, že sa ten vlások nepretrhne. Aspoň dovtedy, dokiaľ neskončí seriál, čo je žiaľ dlhá cesta, keďže seriál má 24 častí. 🙂
Takže toľko ospravedlnenie a teraz poďme na rozprávku, ktorá tu už dávno mala byť!
Bolo veľmi skoré ráno. Ešte ani slnko nevyšlo a Katka už uháňala z podhorskej železničky po nepoužívanej spojke späť do Černicova. Tam našla spať v domčeku všetky jej tri kamarátky – parnú Zuzku a motorové dvojičky Janku a Danku. Všetky spali ako drevo a tak Katka slabo drgla do Janky. „Vstavaj!“ zvolala polohlasne, „musíš mi ísť pomôcť!“ Drgla do nej ešte raz a Janka sa rozospato ozvala: „Uáá! Kto ma budí tak skoro!“ Pomaly otvorila oči a zamrmlala: „To si ty, Katka? Už si sa vrátila?“ „Áno, aj nie! Pod horami majú plno práce, preto ťa beriem so sebou. Budú radi, keď im príde pomôcť okrem mňa aj niekto iný!“ Janka teda mohutným zatrúbením zobudila ostatné mašinky a tie sa náramne rozčúlili. „Šibe ti, Janka? Trúbiť takto hlasno už tak skoro! Všetci ešte spia!“ durdila sa Zuzka. Potom spolu s Dankou zbadala Katku: „Katka! Už si sa vrátila?“ „Nie tak celkom. Na podhorskej železnici, kde býva Petrik, majú toľko práce, že by sa im zišla ešte jedna mašinka, a preto beriem Janku so sebou. Tak skoro som prišla kvôli tomu, aby som sa stihla vrátiť načas.“ Zuzka sa teda Janke ospravedlnila a zaželala im šťastnú cestu. „Veľa šťastia Katka a Jankinmu rušňovodičovi odkážem, že dnes išla pomáhať niekde inde!“
Janka s Katkou si to potom šinuli smerom na podhorskú železničku. Šli cez starú nepoužívanú spojku, lebo Katke sa vôbec nechcelo ísť na veľkú križovatku na druhom konci Alpínskej spojky a až odtiaľ pod hory.
Medzitým už spoza hôr začalo vychádzať slnko a v depe na podhorskej železnici sa už začínali prebúdzať mašinky. Keď sa zobudili prvé tri – Dreváčik, Petrík a Janíček – všetci sa pri pohľade na odstavnú koľaj zarazili: „Kde je Katka?“ čudoval sa Petrík „Neviem!“ civel na prázdnu koľaj Janíček. „Veď večer tu ešte bola! Kam sa mohla vypariť?“ nechápal Dreváčik. „Tu som!“ ozval sa odkiaľsi hlas podobný Katke a všetci desiati bratia upreli pohľad smerom, odkiaľ hlas zaznel. „Katka! Kde si sa túlala?“ „Spravila som si malý výlet domov, aby som priviedla tuto Janku.“ Všetci prekvapene zízali na Janku a Dreváčik povedal: „A ja som si myslel, že privedieš Zuzku!“ „Zuzka má dôležitejšiu robotu!“ usmiala sa Janka, ktorá sa cítila ako Snehulienka medzi siedmimi trpaslíkmi, čo aj dávala najavo, hoci sa to snažila zatajiť. „Tak sa nám predstav, Jarka, či aké máš meno!“ vyzval ju Janíček. „Janka, nie Jarka!“ , zachichotala sa Janka a všetko o sebe porozprávala. „A teraz sa ti predstavíme my! Ja som Dreváčik a som spomedzi všetkých mojich bratov najstarší! Volám sa tak preto, lebo často vozím drevo.“ predstavil sa Dreváčik. Rušeň vedľa neho sa tiež predstavil: „ Moje meno je Smrečík a som druhý najstarší rušeň na tejto železnici. Meno som dostal podľa toho, lebo často chodím do smrekového lesa.“ „Ja mám meno Vĺčik a som tretí najstarší rušeň na tejto železnici a zároveň najstarší horský rušeň v tomto kraji. Nazvali ma tak preto, lebo do práce sa vraj zahryznem ako vlk“. Takto sa postupne popredstavovali všetky ostatné rušne: Klátik, ktorý vozil drevo z píly, Skalník, ktorý často chodil do hôr, Ráčik, ktorý mimochodom nevedel povedať R a tak sa predstavil ako Jáčik a vola sa tak preto, lebo väčšinou vlaky tlačil a chodil dozadu ako rak, po ňom nasledovali Janíček, ktorého takto nazvali po rušňovodičovom synovi, Metrák, ktorý podobne ako Dreváčik viezol metráky dreva, Lucipek, ktorý sa na Katku a Janku len uškrnul a nakoniec Katkin kamarát Petrík. O Lucipekovi ostatné rušne porozprávali, že je spomedzi nich najneposlušnejší, preto, keď bol nový, dostal prezývku Luciferov pekelník, ale časom si z jeho mena urobili skratku – Lucipek. Keď všetky rušne povychádzali z depa, Dreváčik ukázal Katke aj Janke, čo majú robiť.
Naše dve mašinky mali najprv problémy, ale keďže si rýchlo zvykli, dokázali sa na podhorskej železnici veľmi rýchlo zorientovať a tak im šla robota od ruky. Boli hotové tak rýchlo, že si všetky mašinky mohli podvečer dovoliť chvíľku oddychu. Petrík teda zaviedol Katku na jeho obľúbené miesto, k lanovkovému výťahu. Vozne lanovky neboli obyčajné, boli to dve plošiny, ktoré mali na sebe koľajnice a na jednu plošinu sa zmestili tri vagóny aj s mašinkou a preto lanovku volali lanovkový výťah, lebo vláčiky chodili na nej do hôr ako vo výťahu.
Keď Katka uvidela lanovku, zadivila sa: „Takéto niečo som ešte nevidela a to som už na svete viac ako stodvadsať rokov!“ „No vidíš, Katka, aké prekvapenie som si pre teba prichystal!“, smial sa Petrík a Katka sa opýtala: „Načo to slúži?“ „S týmto sme posielali vagóny do hôr. Keď v horách potrebovali niečo od nás, priviezli sme sem vagóny, niekedy s nimi šiel niekto z nás, naložili sa na lanovku a tá vytiahla vagóny hore do hôr. Keď bolo vagónov veľa, museli sme počkať, kým príde jedna, alebo druhá plošina a až tak naložiť ďalšie vagóny. Často sa využívala vtedy, keď ešte na tejto železnici neboli horské rušne a okrem tejto lanovky nebolo žiadne iné spojenie tejto železnice s horami. Keď sem prišli prvé horské rušne a postavila sa prvá spojka do hôr, výťah sa už používal málokedy. Boli časy, keď sa vôbec nepoužíval.“ „A teraz sa používa?“ vyzvedala Katka. „Občas áno. Keď chceš, môžeme sa na ňom aj povoziť. Dve mašinky, ako sme ty a ja, to hravo zvládne!“ usmieval sa Petrík. „Prečo nie?“, začervenala sa Katka, „Rada sa na niečom takom povozím!“ A tak Petrík s Katkou vyšli na plošinu. Petríkov rušňovodič ju spustil a už sa obe mašinky viezli hore strmým kopcom, ktorý by Katka len ťažko zvládla. „To je úžasné! Idem hore kopcom a ani nemusím pohnúť kolesami!“ usmievala sa. V strede trate stretli druhú plošinu, ktorá bola prázdna. Takto sa vyviezli až na vrchol kopca, kde trať lanovky končila a kde Petríkov rušňovodič znova zapol lanovku. Tá tentoraz viezla mašinky dole kopcom.
Keď sa približovali k dolnému koncu trate, zrazu začuli zúfalé trúbenie a volanie: „Pomóóóóóóóc!!!! Pomóóóóóóóóóóóóóóóóóóc!!! Zachráňte ma! Zastavte niekto toho blázna!!!“ Katkin kurič vyzrel von a zvolal: „Preboha, veď to je Janka!“ Bola to ona! Kričala a trúbila z plného hrdla, lebo Lucipek ju veľmi rýchlo tlačil k lanovkovému výťahu. Zrazu zastavil, ale Janka sa ďalej rútila na koniec trate. Snažila sa brzdiť, ale už bolo neskoro – v plnej rýchlosti prerazila bránu a vyletela do priekopy na trať lanovky. Petríkov rušňovodič musel z celej sily zatiahnuť za záchrannú brzdu, aby lanovka Janku nezakliesnila. Práve včas! Lanovke chýbalo len pár metrov, aby došla na koniec trate a zlisovala Janku. Lucipek sa zo svojho nechutného žartíka chichúňal a potichu odišiel preč. Petríkov rušňovodič preliezol zábradlie na plošine a predieral sa lesom privolať pomoc. Onedlho boli na mieste nehody Janíček s Ráčikom so žeriavom, ktorým vytiahli Janku z priekopy a nasadili ju späť na koľajnice. Od toho pádu bola dosť otlčená, ale mohla jazdiť. Katkin rušňovodič potom spustil lanovku až na koniec trate. „Čo sa stalo, Janka?“ strachovala sa Katka. „Poďakuj tomu hlupákovi Lucipekovi! To on je všetkému na vine! Chcela som si oddýchnuť v depe, keď tu zrazu sa priplazil za mňa a začal do mňa tlačiť, kým ma nedotlačil až sem. Čo sa dialo potom, si už sama videla.“ hnevala sa Janka a Petrík s Janíčkom sa náramne zlostili: „Tomu asi nestačilo napomenutie z minulého týždňa! Mali by sme ho ísť poriadne vyhrešiť!“ „Pjesne tak!“ súhlasil Ráčik a šli spoločne vynadať Lucipekovi. Pohrozili mu, že keď ešte raz vyvedie niečo takéto, dajú ho do šrotu. Ráčik potom odviezol Janku do dielne v kvačínskom depe, kde nad tým, čo sa jej stalo, krútili hlavami. „Snáď Lucipek nevyvedie niečo podobné aj Katke!“ povzdychol si správca kvačínskeho depa, sňal si čiapku z hlavy a pozrel sa na oblohu. Celú noc kvôli tomu nespal a rozmýšľal, čo by mohol urobiť, aby sa Katke vďaka Lucipekovi nič nestalo.
My však vieme, že správcove obavy sa vyplnili. Ako, to sa dozviete nabudúce.
Text a foto: Sergej- (Tomáš Halža)
Pridajte prvý komentár