Na úvod sa ospravedlňujem, že táto časť prišla na rad trošku oneskorene (chyba nebola na strane redakcie, ale na strane autora) , snažil som sa, aby tomu tak nebolo, ale neodkladné povinnosti tomu zabránili, takže nič iné sa robiť nedalo. V minulej časti: Potom, čo sa Zuzka vrátila z opravy, Katka už vozila deti menej ako predtým a tak sa nudila. Preto jej jedného dňa Zuzka navrhla, aby šli spolu do Alpínky. Tam jej ukázala koľaj, ktorá vychádzala zo staničky v Alpínke za neďalekú skalu. Zuzka Katke okrem toho, že na mašinku, ako ona na tej trati čaká dobrodružstvo, nepovedala nič a poslala ju na tú trať úplne samu.
Katka sa na tej trati bála, lebo ju nepoznala a nikto ju nesprevádzal. Za jednou zákrutou stretla rušeň Dulfiho, ktorý sa podobal tým, aké chodia v Amerike. V rozhovore s ním zistila, že sú dvaja a rozhodli sa, že Zuzke niečo vyparátia. Po príchode do Alpínky si počkali na Zuzku, ktorej oznámili, že našli havarovanú mašinku, ktorá vyzerala ako Katka a tá potom Zuzku postrašila. Keď so žartíkom skončili, Katka sa od amerických dvojčiat Vulfiho a Dulfiho dozvedela, že úzkorozchodné železnice sú navzájom poprepájané, podobne ako normálnorozchodné železnice.V dnešnej časti sa pozrieme na to, ako sa Katka vybrala pozrieť sa na opačný koniec železnice, na ktorej strela Vulfiho a Dulfiho.
Prešla noc a stanička v Černicove sa prebúdzala do zvláštneho dňa. V to ráno do Černicova prišli obaja americkí bratia po Katku. Tá už stála pripravená na odstavnej koľaji. Zuzka ešte v stanici nebola, prvú jazdu s deťmi mala až o hodinu. „Ahoj, Katka!“ pozdravil Katku Vulfi.“ „Dobré ráno!“ odpovedala im. „Tak ako? Tešíš sa?“ „Nesmierne!“ potešila sa Katka a zapískala tak hlasno, že ju bolo počuť asi až na druhom konci údolia. „Tak sa vydaj s nami na cestu!“ povedali obe americké rušne a Katka sa vydala za nimi.
Šli až na trať, kam ju predtým poslala Zuzka a na ktorej stretla Vulfiho s Dulfim. Šli cez malé jednokoľajné staničky, ale aj cez väčšie, až päťkoľajné stanice. Tieto stanice boli väčšie ako najväčšia stanica na železničke v Černicovom údolí – samotný Černicov. Lenže toto bol iba začiatok. Keď všetky tri mašinky došli až na samý koniec spojky, Katke od údivu padla sánka. Takú veľkú stanicu ešte nevidela. Bola to snáď najväčšia úzkorozchodná stanica v celej Tramtárii – okrem rozchodu, na ktorom chodila Katka, tam boli aj menšie, jeden používali lesné železničky a druhý banské železničky a železničky, ktoré viedli do kameňolomov. V tejto stanici sa nachádzalo aj menšie depo – bola tam točňa a malá dielňa na opravy a údržbu rušňov. Žiadna mašinka tu ale nebývala, toto bol skôr iba hotel pre mašinky. Až na pár mašiniek, ktoré tu riadili premávku a starali sa o to, aby v tejto veľkej stanici nenastal chaos, medzi ktoré patrili Vulfi aj Dulfi. „Tak Katka… toto je okno do sveta tramtárijských úzkorozchodných železníc. Tu sa schádzajú snáď všetky dôležité železničky a spojky všelijakých úzkych rozchodov. Odtiaľto sa dostaneš do hociktorého kúta Tramtárie.“ zoznámil Katku s touto stanicou Vulfi „Prepána!“, žasla Katka, „Tak to tu musíte mať veľa práce!“ „Veru máme! Okrem ťahania vláčika do Alpínky tu máme na starosti aj posunovanie vagónov a prehliadku koľají. Všetky koľaje tu musia byť v perfektnom stave, ináč by sa tu pri takej hustej premávke mohla stať veľmi škaredá nehoda a to by mohlo ochromiť premávku na úzkorozchodných železniciach. Denne tadeto prejde asi sto vlakov.“ vysvetlil jej Dulfi a Katka vypliešťala oči ešte väčšími. „Sto vlakov! Pre mašinku ako ja nepredstaviteľné!“ „A pre mašinky, ako sme my, bežná vec!“ zasmiali sa Vulfi s Dulfim. „Nemám vám pomôcť?“ „Jasné, že môžeš!“ súhlasil Vulfi a ukázal jej, kde môže pomôcť s posunovaním vagónikov. Všetky odstavené vagóniky v staničke boli nákladné. Keďže Katka nepracovala s nákladnými vagónikmi už viac než päťdesiat rokov, posunovanie jej robilo spočiatku problém, ale keď jej jeden z oboch amerických bratov ukázal, ako sa to robí, šlo jej to od ruky. Pardon, od spriahadla. „Si výborná mašinka, takú sme tu už dlho nemali!“ pochvaľovali si Katku nielen Vulfi s Dulfim, ale aj posunovači a hlavne všetci výpravcovia. Bolo tam viac výpravcov kvôli tomu, aby sa premávka v stanici nezastavila. Keby tam bol iba jeden, tak by sa zrejme od toľkej roboty zbláznil. Katke šla práca tak rýchlo, že čoskoro už bola polovica všetkých vagónov na svojich miestach.
Lenže to by nebola správna rozprávka, keby sa v nej niečo nepokazilo. Keďže táto stanica bola dosť vyťažená, Katka si musela dávať veľký pozor, aby nevošla niektorému prechádzajúcemu vláčiku do cesty. Niektoré z tých vláčikov aj zazrela a ako sa na správnu mašinku patrí, pozdravila ich zapískaním. Väčšina mašiniek jej odpovedala. Pozor si však netrebalo dávať iba na prechádzajúce vlaky. Keď sa niektorý vlak dokončil, prišla preňho mašinka, ktorá ho odviezla. Problém bol v tom, že nie vždy si posunovacia mašinka všimla rušeň, ktorý si prišiel po svoj vlak a tak si trebalo na také mašinky dávať ešte väčší pozor, ale našťastie sa to stávalo zriedkavo. Aj Katka si mašinky, ktoré prichádzali po svoje vlaky, všímala. Okrem jedného rušňa. Železničiari o ňom vedeli, ale Katke o ňom nikto nepovedal a kvôli tomu sa to stalo. Bol to malý parný svetlozelený rušeň, ktorý bol podobne veľký, ako Katka, mal však osem kolies a na boku mal namaľovanú veľkú desiatku. Prišiel si po jeden vlak, ktorému chýbalo ešte pár vagónov. Keď Katka pripájala chýbajúce vagóniky k jeho vlaku, nevšimla si, že na druhom konci už stojí rušeň a vlak trošku potlačila. Vagóniky síce zabrzdené neboli, ale rušeň áno a tak doňho vagóny, ktoré boli vpredu, vrazili. Boli plné štrku a všetok štrk sa vysypal na onen rušeň. Kým si Katka všimla, že niečo nie je v poriadku, bolo už neskoro. Vagóniky za rušňom boli úplne rozbité a celý vlak sa vykoľajil. Prednosta, ktorý si obzeral miesto nehody, sa na Katku náramne zlostil: „Ale, ale! Nie si tu ani deň a už takáto nehoda! Spôsobila si veľký zmätok!“ „Prepáčte mi to, pán prednosta…“ ospravedlňovala sa Katka, ale prednosta sa s ňou veľmi nebavil: „Žiadne prepáčte! Mala si si dávať väčší pozor! Veď si vedela, že toto je dôležitá stanica!“ Na chvíľu sa odmlčal, potom zase spustil: „Si neporiadna mašinka! Už ťa tu nechcem ani vidieť! Okamžite si choď zbaliť svojich päť slivák, vypadni tam, odkiaľ si prišla a ani sa sem neopováž vrátiť! Neporiadnice ako ty, tu nechceme!“ Prednosta odišiel a Katka smutne prešla na koľaj vedľa miesta nehody. Keď prechádzala okolo rušňa, do ktorého vtlačila vlak, zastavila sa pri ňom a smutne povedala: „Prepáč… Nechcela som…!“ „To nič!“, odpovedal ten druhý rušeň, „Stávajú sa aj horšie veci! Ty si tu nová, však?“ „Áno aj nie!“, usmiala sa Katka, „Áno preto, lebo som tu ešte nikdy nebola a nie kvôli tomu, lebo mám už skoro sto tridsať rokov.“ „Mladica!“, zasmial sa ten druhý rušeň, „Ale tebe nesiaham ani po päty! Ja mám iba päťdesiatpäť rokov. Mimochodom, ty sa voláš Katka?“ „Áno! Mám to na sebe aj napísané!“ „Ja mám tiež na sebe napísané svoje meno. Volám sa Petrík, ale na mojej železničke ma občas nazvú aj Desiatka, pretože som desiaty rušeň na svoje dráhe. Mám ešte deväť bratov, ktorí tiež so mnou jazdia na tej istej trati.“ „Deväť bratov? Ja som mala iba dve sestry, s jednou som sa po rokoch stretla a okrem nich ešte jedného brata, ktorý sa podel bohvie kde…“ „A kde si jazdila predtým, než si prišla sem?“ „Najprv v Smolníku, potom som sa dostala do Banskej Štiavnice a nakoniec som skončila na Detskej železnici v Košiciach. Moja sestra Zuzka skončila tu v Černicove, kde som na návšteve.“ „Ahá, takže ty si z Černicova! No tvoja sestra Zuzka je pekné číslo! Kde sa objaví, všetko prevráti hore nohami!“ smial sa Petrík, ale Katka chápala, že to myslí ako žart. „Čo sa týka mojich bratov, občas mi lezú na nervy, ale keby ich nebolo, ktovie, kto by mi na železničke pomáhal!“ Zanedlho sa odniekiaľ ozval Vulfiho hlas: „Katka! No poď už, aby ťa tu prednosta nenašiel, inak ťa rozreže ako poleno!“ Katka sa teda rozlúčila s Petríkom: „Už musím ísť, tak ahoj!“ „Ahoj, Katka! Z prednostu si nič nerob, býva síce občas protivný, ale vedz, že o pár dní ti určite odpustí! A keby nie, pokojne môžeš prísť na našu železničku! Keď k nám pôjdeš, nemusíš prechádzať tadeto, pretože moja železnica je napojená priamo na Alpínsku spojku! Leží na úpätí hôr, preto sa mojej železnici hovorí aj podhorská, ale idú z nej koľaje aj do hôr, lebo niektorí moji bratia sú horské rušne!“
Katka sa teda rozlúčila s Petríkom a sľúbila mu, že sa naňho príde niekedy pozrieť a odišla za Vulfim a Dulfim do Alpínky, kde ju čakala Zuzka. Tá keď sa dozvedela, čo sa Katke na veľkej stanici stalo, sa najprv na Katku hnevala, no nakoniec sa udobrili. Len ktovie, či sa udobrili aj s rozzúreným prednostom.
Text a foto: Sergej- (Tomáš Halža)
Pridajte prvý komentár