Veterány deťom – Nové rozprávky o Katke 4: Anča zo Štiavnice

V minulej časti: Katka bola smutná aj potom, čo sa Prebúdzanie Zuzky skončilo. Do dňa prvej jazdy Zuzky v Černicove sa ju nikomu nepodarilo rozveseliť a tak sa na ňu Zuzka hnevala a to aj v deň svojej prvej jazdy. Po príchode do Černicova sa na Zuzku tešilo množstvo detí. Po úvodnom ceremoniále sa Zuzka vydala na svoju prvú jazdu a Katka zostala v stanici, kde sa s ňou výpravca zoznámil, odkiaľ pochádza, ako sa sem dostala a podobne. Zoznámku prerušila nečakaná správa o poruche Zuzky a tak sa Katka za ňou vydala na pomoc. Najprv dokončila prvú Zuzkinu jazdu s vláčikom s pokazenou Zuzkou a hneď, ako sa s ním vrátila do Černicova, odviezla Zuzku do depa. Keď sa Katka vrátila z depa, celý deň potom jazdila namiesto Zuzky.

V dnešnej časti uvidíme, ako to so Zuzkou nakoniec dopadlo a kto ju v Černicove zastúpil.

Pár dní potom, ako sa Zuzka hneď počas prvej jazdy pokazila, prišiel do kvačínskeho depa inšpektor, ktorý vyšetroval mašinky. Mal všelijaké náradie, ktoré používal, keď zisťoval, prečo sa tá-ktorá mašinka pokazila. Prácou, ktorú robil, pripomínal lekára a tak ho skoro nikto v depe nevolal inak ako doktor. Hneď, ako dorazil do depa, zvítal sa so správcom a zašiel za pokazenou Zuzkou. „Takže počas prvej jazdy sa pokazila. Čo sa jej presnejšie stalo?“ „Začala unikať para!“ povedal mu rušňovodič. „Odkiaľ?“ opýtal sa inšpektor. „Spod regulátora. Chcel som pridať paru a zraz sa ozvalo psssssss, akoby praskla nejaká rúrka. Onedlho sa moje obavy potvrdili, pretože spod regulátora fučala para.“ „To vyzerá na prasknutý ventil. Skúsim ju tam prezrieť.“ Inšpektor vybral zo svojej brašne lupu a prezeral rúrky okolo regulátora. „Čo jej to robí?“ opýtala sa Katka veľkej posunovacej lokomotívy Terky. „Neviem! Asi jej prezerá regulátor. Bude to len nejaké opotrebované tesnenie.“ Lenže nebolo.  Vyzeralo to horšie, pretože inšpektor začal prezerať mašinku aj inde, než len okolo regulátora. Vybral kladivko a klepkal jej na každú rúrku. Potom prešiel pred lokomotívu a pozrel sa do kotla.

„To vyzerá vážne!“, rozhodil rukami inšpektor, „Dobre, že som ju takto prezrel. Rúrky nie sú v dobrom stave. Aj keby sa podarilo opraviť tú netesnosť, mohlo by sa to zopakovať, lebo tie rúrky sú už zahrdzavené a musia sa všetky vymeniť. Ba čo viac – ani rúrky v kotli nie sú dobré. Sú tak opotrebované, že stačí už len chvíľa a kotol vyletí do vzduchu.“ „Preboha, len to nie! To vážne je naša Zuzička v tak zlom stave?“ „Bohužiaľ. Keď neveríte, poďte sa pozrieť.“ Správca sa na Zuzkine rúrky šiel pozrieť spolu s inšpektorom a nemohol veriť vlastným očiam – Zuzka síce zvonku vyzerala v dobrom stave, ale zvnútra to už bolo o niečom inom. „Musí ísť na opravu! Bez odkladania! Ešteže dobre, že tu máme okrem nej aj Katku! Zavolám ešte jednu mašinku, aby sme mali zálohu, keby sa náhodou pokazila aj Katka!“ Priviezli žeriav a úbohú Zuzku naložili na vagón. Zuzka bola veľmi smutná, že je tak vážne chorá a kvôli tomu musí ísť preč. Rušeň Helmut, ktorý po vagón s ňou prišiel, povedal: „Odveziem Zuzku do ŽOSky v Pohorníkove. Tam sa o ňu postarajú.“ „A čo je to tá ŽOSka?“ opýtala sa Katka nesmelo. „Železničné opravovne a strojárne. To je, ako by som ti to vysvetlil… nemocnica pre lokomotívy. Tam mašinky idú na veľké opravy, ktoré sa pre ich rozsah nemôžu robiť priamo v depe. Keďže Zuzka má opotrebované aj rúrky v kotli, musí ísť tam, pretože u nás nemáme ľudí, ani stroje, ktoré by dokázali opraviť Zuzkin kotol, ale v pohorníkovskej ŽOSke to všetko majú a majú tam s opravou mašiniek bohaté skúsenosti“ vysvetlil Katke správca.

Keď sa Helmut so Zuzkou vydal na cestu, Katka jej na rozlúčku zapískala. Zuzka chcela tiež, ale keďže nemala paru, nemohla ani zapískať a tak za Katkou len zavolala: „Zbohom Katka! Snáď sa uvidíme, keď sa vrátim!“ Katka na to: „Zbohom! Šťastnú cestu a skoré uzdravenie!“

Katka potom bola celý deň smutná. Už sa so Zuzkou skamarátili a zrazu odišla preč. Bola kvôli tomu tak smutná, že si povedala, že zajtra ráno na železničku v Černicove ani nepríde. „Nech vláčik ťahá iná mašinka…“ odfúkla si. Celé depo jej pripomínalo Zuzku. Mašinky, točňa, rotunda, vozovňa s vagónmi, dielňa… a hlavne koľajnice, po ktorých jazdila do Černicova.

Ráno ju ale rušňovodič s kuričom prehovorili. A tiež rušeň Karol a motoráčica Magda. „Len choď! Kto potom bude voziť deti? Inú mašinku nemáme! A navyše na stanici ma čaká toľko detí, ktoré sa chcú povoziť práve s tebou…“ „No dobre… tak idem!“ odfúkla Katka a vydala sa na cestu. Keď prišla do Černicova, na ceste, ktorá viedla popri železničke, uvidela autobus. „Nikdy som tam taký autobus ešte nevidela!“ čudovala sa Katka. „Ahoj, Katka!“, zatrúbil na ňu autobus, „Deti z husiarovských škôl sa o tebe dopočuli, tak som ich za tebou priviezol!“ „A ty si kto?“ opýtala sa Katka autobusu. „Ja som Vandrovníček! Historický turistický autobus z husiarovského dopravného podniku!“ „A odkiaľ si vedel, že sa volám Katka?“ „Magda mi to prezradila.“ „Magda? Nevedú náhodou autobusy a vlaky medzi sebou vojnu?“ „Ja a Magda? Nie, prečo by sme mali viesť medzi sebou vojnu?“ Katka chcela odpovedať, lenže už nemohla, pretože deti z autobusu ju už celkom zaplavili a prekričali. Zrazu odkiaľsi počula zapískanie. „Kto to bol? Kto to pískal?“ „Ja nie!“ odpovedal Vandrovníček, „Asi to pískal vlak na stanici za kopcom, kam chodí Magda.“ Zrazu sa ozvalo ďalšie zapískanie. „Nie, nie, to znie odtiaľ! Akoby sem niekto šiel po mojej trati!“ povedala Katka. A onedlho tá záhadná vec zapískala po tretí krát. Čoskoro z  lesa vykukla stará parná mašinka, ktorá sa od Katky na prvý pohľad líšila hlavne čiernym náterom a tým, že nemala oči na kotli, ale vo svetlách. „To je Anča!“ zasmial sa Vandrovníček, „Prišla ti na pomoc!“ „Anča?“, nechápala Katka, „Veď na tejto železničke jazdila iba Zuzka! O nijakej Anči som nepočula, iba ak by to bola tá, čo slúžila aj v Čermeli. Pochádzala z Banskej Štiavnice a naposledy som ju videla strašne dávno. Bolo to asi pred sedemdesiatimi rokmi!“ A mala pravdu. Keď tá lokomotívka bola bližšie, už z diaľky volala: „Katka, to si ty? Ježišmária, ale si sa zmenila! Skoro som ťa nespoznala!“ Katka vypleštila oči a keď Anča prešla prvou výhybkou v staničke, zvolala: „Anči! Preboha, Anči, už som ťa tak dávno nevidela! Čo sa to s tebou stalo?“ „Ale! Domácu trať mi prestavali, na pionierke ma strčili do šrotu, našťastie aspoň škriatkovia, ktorí ma z toho šrotoviska dovliekli sem do Tramtárie, majú rozum! Teba tiež? Lebo som počula, že len teba z nás všetkých, čo chodili na pionierke v Čermeli a na tratiach v Smolníku a v Štiavnici, zachovali!“ „Ja tam ešte stále existujem!“ „Tak potom prečo si tu? To, že si tu a nie tam, znamená, že aj teba už strčili do šrotu!“ „Dostala som sem akosi zvláštne,“ začala Katka a vyrozprávala celý ten divný sen, cez ktorý sa dostala do kvačínskeho depa. „Tak to je divné. Veľmi divné!“ čudovala sa Anča. „Toto dokáže pochopiť iba sám mocný Alhábi!“ „Kto je Alhábi?“ divila sa Katka, pretože také meno ešte nepočula. „To je čarodejník, ktorý kedysi dávno, keď železnice iba začínali, daroval mašinkám dušu. Vďaka nemu majú všetky mašinky oči, ústa, nos, uši, ale aj vlastnú myseľ.“ „Vážne? To sú mi veci! A mám ešte jednu otázku: Tá Zuzka, čo chodí na tejto železničke, to je naozaj moja sestra? Lebo jeden posunovač v kvačínskom depe vraví, že sestry naozaj sme!“ „Ty si zabudla, ako vyzerajú tvoje sestry Zuzka a tá druhá, čo už ani neviem, ako sa volala? Potvrdzujú to aj čísla, ktoré máte – ty máš U36.003 a ona U36.002! Rovnaký rad, podobné číslo! A samozrejme podobný charakter – obe ste tvrdohlavé, obe strašne rady vozíte deti a rovnako vyzeráte! Akurát komín a farba vás odlišujú, kým ona má vysoký komín a čiernu farbu, ty si tmavozelená a komín máš taký, aký majú americké rušne. Podobný má Dávidko zo stanice v Husiarovskom Podhradí. Navyše, rada by som podobne ako teba, stretla tu druhú mašinku, čo tu chodila. Tá je bohvie kde, povráva sa, že havarovala a jej duch sa potuluje niekde po okolí tejto železničky!“ „Ja odpadnem!“ vystrúhala Katka grimasu a vyzeralo to, že sa rozsype, lenže sa našťastie nerozsypala. Výpravca však už bol nervózny a tak ich rozhovor ukončil: „No už dosť dámy! Čas nepustí a tak sa nejako dohodnite, kto teraz bude ťahať vláčik.“ „Obidve!“ odpovedali Katka aj Anča. „Obidve? Ako?“ nechápal výpravca. „Jedna bude ťahať smerom na Alpinku a druhá späť do Černicova“ vysvetlila Anča a tak ju pripojili na koniec vlaku. Keď nastal čas, aby vyrazili, obe po sebe zapískali a vydali sa na cestu. Poviem vám, jazdili parádne. Ako za mlada.

Večer, keď už obe boli v depe, ale nie vo veľkom v Kvačine, ale v domčeku v staničke Černicov, rozprávali sa o tom, ako sa majú dnes. „Takže, ako vieš, na železničke v Čermeli som zostala ako jediná parná mašinka. Je mi tam celkom fajn, až kým som sa nedostala sem, kde je tiež celkom pekne. Už si pomaly začínam zvykať. A ty kde teraz jazdíš?“ „V Štiavnici!“ odpovedala Anča. „V Štiavnici? Veď si hovorila, že trať do Banskej Štiavnice prestavali!“ čudovala sa Katka. „Áno, ale nie je Štiavnica ako Štiavnica. Tá, kde slúžim dnes, je Štiavnica pod Grúňmi. Miestne kopce sa volajú Grúne a preto pod Grúňmi, aj keď na tabuliach na začiatku a na konci dediny je napísané iba Štiavnica. Musím povedať, že je mi tam oveľa lepšie, ako v Banskej Štiavnici. Z opačného konca trate, na ktorom je vozovňa, vidno celú dedinu a ešte aj tri dediny v okolí.“

„Tak to sa teda máš!“ povedala Katka a obe neskôr sladko zaspali. O čom sa im snívalo, to si nechali len a len pre seba.

Text a foto: Sergej

Pridajte prvý komentár

Komentáre

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.