Bol tomu už takmer rok, čo sa Katke prisnil divný sen, čo ju doviedol do Tramtárie a keďže sezóna v Černicove sa už dávno skončila, Katka len tak stála v rotunde na svojom mieste a pozerala sa po depe. Bola tam s ňou aj Zuzka. Obe boli akoby smutné. Čoskoro za nimi prišiel správca depa a začal: „No čo ste také smutné?“ „Ale,“ povedala Zuzka, „doľahla na nás taká melanchólia. Akýsi zvláštny smútok za niečím, o čom ani nevieme.“ „Možno je to preto, lebo asi o mesiac tomu bude už rok, odkedy som tu.“ povedala Katka. „No a pre mňa to bude tiež skoro rok, čo sa nemôžem dovolať Alhábimu. Buď má jeho linka akúsi veľmi vážnu poruchu, alebo čo je s ním!“ povedal správca a zmĺkli. Chvíľu všetci mlčali, potom správca povedal: „Viete, čo? Mám pre vás návrh! Čo keby ste sa skúsili poprechádzať po všetkých železničkách, na ktorých ste boli? Možno vás rozveselí niektorá z miestnych mašiniek.“ „Tak to môže byť celkom dobrý nápad!“ zahlásili obe mašinky a vyrazili na cestu.
Poprechádzali všetky známe železničky a staničky. No nikde nikoho nestretli. Na Alpínskej spojke nevideli ani Vulfiho ani Dulfiho, v Štiavnici sa akoby po Anči a Diane zľahla zem, podhorská železnička bola taktiež bez Juana, dávneho Katkinho kamaráta zo Španielska a Petríka a jeho deviatich bračekov a pri bani nestretli najstaršiu úzkorozchodnú mašinku v Tramtárii, Máriu. Doknca ani Ďurka s Helenkou nikde nenašli. „Zvláštne… Všetci sú preč!“ čudovala sa Zuzka. „Ba veru!“ povedala Katka, „Netušíš, kam sa všetci mohli podieť?“ „To veru neviem!“ odpovedala Zuzka sklamane a vydali sa hľadať nejakú železničku, po ktorej by mohli všetky mašinky zmiznúť. Čoskoro ju našli. Alebo si aspoň mysleli, že je to ona. Trať bola zarastená trávou a ťažko sa dalo stadeto prejsť, ale naše dve bádateľky to zvládli. Železnička vyzerala veľmi opustene. „Zdá sa, že tadiaľto už dávno nikto nešiel!“ povedala Zuzka. „Asi! Prepána, čo si len my dve počneme, keď zistíme, že sme zablúdili?“ čudovala sa Katka. „Hrôza pomyslieť!“ odpovedala Zuzka so strachom. Čoskoro prišli do malej staničky, kde bol malý domček pre mašinku. Bol dosť rozpadnutý, strecha to celé len tak-tak držala pokope. „Haló! Je tam niekto?“ zavolala Katka do toho domčeka „Nikto!“ ozval sa hlas z domčeka. „Keby tam nikto nebol, tak by sme nič nepočuli!“ Katka podišla bližšie a vo svite lúčov, ktoré prenikali cez diery v streche, uvidela mašinku. „Kto ste?“ opýtala sa Katka nesmelo. „Nech ťa to nezaujíma!“ povedala záhadná mašinka otrávene. „A prečo?“ nedávala Katka pokoj. Mašinka drzo odfúkla a trošku podišla von z domčeka. „Volám sa Fridlina!“ „Fridlina? Také meno sme ešte nepočuli!“ zvolala Zuzka prekvapene, keď uvidela tú mašinku. „To preto, lebo som najstaršia mašinka zo všetkých!“ „Veď najstaršia mašinka je Mária v Podskalských baniach!“ povedala Katka. „Ja som ešte staršia! Vyrobili ma ešte vtedy, keď tá Mária ešte nebola na svete!“ „Vážne?“ „Smrteľne vážne!“ zahundrala Fridlina. „A prečo ste tu?“ opýtala sa Zuzka. „Lebo nikto ma nemá rád! Pre každý rušeň a pre každú železničku som bola tá najhoršia mašinka na svete, pretože som ohovárala a mnohých aj uriekla. Tak sa tu teraz schovávam pred celým svetom, aby ma tu nikto nenašiel, no mýlila som sa! A bola by som najradšej, aby ste sa stratili, pretože ma celý svet nenávidí!“ „Ale, nehovorte také!“ „To si píšte! Ani slnko ma nemá rado, pretože na mňa nesvieti!“ „Ale svieti! Ináč by tu bola úplná tma!“ povedala Zuzka. „Nesvieti! Pretože som bosorácka mašinka. A na bosorácke mašinky slnko nesvieti! Kade som prešla, všade som roznášala zlo!“ Vtom čosi Katke zišlo na um. „Takže keď ste bosorácka mašinka, tak by ste mohli vedieť aj to, ako sa vrátim domov!“ „O čom to trepeš?“ zahundrala Fridlina a Katka jej porozprávala celý ten sen, vďaka ktorému sa dostala do Tramtárie. „Tak na toto ja odpoveď nepoznám! Skúste vyjsť na Slnečnú horu a opýtajte sa Slnka! Ja som sa za celý svoj prekliatý život s ničím takým nestretla. Síce viem cestu na Slnečnú horu, ale neprezradím ju, pretože ma nikto nemá rád! Mňa už ani ten život nebaví! Bola by som najradšej, keby som skončila v šrote!“ „Ale také nehovorte! Veď vás máme radi! Aspoň my dve, keď nie celý svet!“ „No dobre, tak dobre! Tak vám tu cestu k slnku prezradím – choďte priamo po tejto železnici! Za touto stanicou nie sú žiadne výhybky a tak máte istotu, že sa na Slnečný kopec určite dostanete!“ Katka i Zuzka sa veľmi potešili, zaďakovali sa záhadnej mašinke Fridline a vyrazili na cestu. Čoskoro vyšli na samý vrchol kopca, kde trať končila. Slnko sa už práve chystalo zapadnúť, keď tu zbadalo Katku aj Zuzku. „A vy tu čo robíte? Už dávno som na tomto mieste nevidelo žiadnu mašinku!“ „To preto, lebo Katka chce vedieť, ako sa dostane domov!“ povedala Zuzka. „Ako domov? Kam domov?“ nechápalo slnko. „Predsa do Čermeľa!“, odpovedala Katka, „Už je to skoro rok, čo som tu a veľmi by som sa chcela vrátiť!“ „A ako si sa sem dostala?“ obrátilo sa slnko na Katku a tá vzápätí opísala celý ten divný sen, vďaka ktorému sa dostala do Tramtárie. Slnko zosmutnelo a povedalo: „Tak v tomto ti bohužiaľ pomôcť nedokážem. Ale vedelo by som, ako privolať človeka, ktorý by ti mohol pomôcť!“ „Ako?“ opýtala sa Katka s nádejou. „Musíš mi povedať o niekom, kto by potreboval podobnú pomoc ako ty a potom, keď budeš tejto noci zaspávať, musíš naňho myslieť!“ Obe mašinky zosmutneli: „O nikom nevieme!“ No zrazu Katka vykríkla: „Počkať! Zuzka, veď sme po ceste sem jednu takú mašinku stretli!“ „A kto to je?“ opýtala sa Zuzka. „Predsa stará Fridlina! Pamätáš sa na to, ako rozprávala, že by najradšej skončila v šrote, lebo ju celý svet nemá rád, dokonca ani slnko, lebo na ňu nesvieti!“ „Jaj, tak na ňu som zabudla! To je ono!“ „Vravela, že na ňu nesvietim? To vôbec nie je pravda, veď ja svietim na každého! Aj na starú mašinku Fridlinu! Tak ma teda počúvajte! Tejto noci, keď budete zaspávať, pomyslíte si na Fridlinu a určite čoskoro príde niekto, kto Katke určite bude vedieť pomôcť! Rýchlo sa poponáhľajte domov, lebo už zapadám, tak aby ste to stihli! A mimochodom – o tej Fridline povedzte svojim priateľom, lebo vtedy to kúzlo bude účinnejšie!“ Katka so Zuzkou sa so slnkom rozlúčili a upaľovali domov do depa. Keď sa vrátili a správca sa ich spýtal, kde všade boli, porozprávali mu všetko aj o starej Fridline. „Fridlina – bosorácka mašinka! Nikto o nej nič nevie už dobrých päťdesiat rokov a naraz ste ju našli! To budem musieť oznámiť riaditeľovi, že sa našla najstaršia úzkorozchodná mašinka v celej Tramtárii, ešte staršia, než Mária!“ „Vážne? Tak to sú mi teda veci!“ čudovala sa Katka. „Veru, sú to veci! A dúfam, že sa tento večer konečne dovolám Alhábimu! Už ma to stále štve, že namiesto tónu, ktorý oznamuje voľnú linku, počujem po vytočení jeho čísla iba samé halali!“ „Snáď sa to teraz podarí!“ povedala Katka nesmelo. „Musí! Inač už neviem, čo s tebou bude!“ povedal správca a odišiel. Katka so Zuzkou šli spať a keď zaspávali, mysleli aj na starú bosorácku lokomotívku Fridlinu.
Autor: Sergej- (Tomáš Halža)
Pridajte prvý komentár