V minulej časti: Náš príbeh sa začal vtedy, keď na Detskej železnici v Košiciach končila sezóna. Vtedy , keď sa Katka ukladala na zimný spánok, začali sa diať čudné veci – mesiačik ju zobudil a keď sa Katka snažila nájsť miesto, kde by ju už mesiačik nevyrušoval, objavila záhadný tunel, do ktorého ju vtiahla záhadná sila a tá istá sila ju potom dostala do depa v Kvačíne, kde stretla lokomotívu Zuzku, ktorá sa na ňu okrem komína a farby zarážajúco podobala. V tom zmätku sa Katka chcela z Kvačína dostať rovnakým tunelom, akým sa doňho dostala, ale s hrôzou zistila, že tunel zrazu zmizol. Okrem toho zistila, že onedlho sa začne podujatie s názvom Prebúdzanie Zuzky. V dnešnej časti sa pozrieme na to, ako prežívala toto podujatie.
Asi o hodinu neskôr prišiel správca depa. Keď uvidel Katku, podišiel ku nej a zvolal: „Jéj, my tu máme novú mašinku? A ani som o nej nepočul. Tak teda sa nám predstav!“ „Volá sa Katka! Má to napísané aj na boku kabíny!“ prezradil kurič. „Takže Katka! Vítaj u nás, Katka! Ako sa ti tu páči?“ Katka ani nemukla, pretože sa strašne hanbila a tak za ňu odpovedal rušňovodič: „Ešte si nezvykla.“ „Tak sa neboj, zvykneš si!“ pohladil ju správca po boku kotla. Potom zašiel za Katkinou posádkou a navrhol im: „Viete, čo? Mali by sme ju nejako posmeliť. Čo keby som navrhol riaditeľovi železníc a starostovi Kvačína, aby prebudili aj Katku? Veľmi sa ponáša na našu Zuzku, aj keď je tmavozelená a Zuzka je čierna!“ „To by bolo výborné!“, potešil sa rušňovodič, „Viete, ona má podobné podujatie doma v Košiciach. Prišla sem na návštevu.“ „Takže na návštevu! Nech sa tu cíti ako doma!“
Onedlho do depa prichádzali prví návštevníci, ktorí sa chceli pozrieť na to, ako sa budí mašinka. Na pódiu práve skúšala dychovka a country kapela. Zvukári nastavovali aparatúru, pretože ju vybalili ešte pred chvíľou. Zanedlho moderátor zahlásil do mikrofónu: „Skúška, jeden, dva, tri…“ Zatiaľ čo moderátor a kapely na pódiu skúšali aparatúru, depo sa celkom slušne zapĺňalo zvedavcami, ktorí chceli vidieť lokomotívy zblízka. Ku Katke sa medzi nimi zamotali aj starosta s riaditeľom železníc spolu so správcom depa.
„Takže toto je tá nová mašinka? Tak vítaj u nás, Katka! Nápad, že ťa zobudíme spolu so Zuzkou sa nám veľmi páči a preto okrem Zuzky prebudíme aj teba!“ usmievali sa starosta s riaditeľom. Katka sa dívala okolo seba. Všade bolo plno ľudí, plno detí. „Nikto sa neprišiel pozrieť na mňa…“ povzdychla si Katka, lenže to bol omyl. Pri Katke bolo plno detí a Katkina posádka nestačila ukazovať toľkým deťom, čím sa čo na lokomotíve ovláda.
Onedlho sa to celé začalo. Moderátor vystúpil na pódium a zahlásil: „Milé dámy, milí páni, milé deti! Práve sa začína už nespočetný ročník Prebúdzania Zuzky! Pred chvíľou mi bolo oznámené, že okrem Zuzky sa bude budiť aj náš hosť, ktorý stojí vedľa našej Zuzky a ktorého ste si určite všimli. Volá sa Katka a prichádza z Detskej železničky v Čermeli pri Košiciach. Tak teda ju spoločne privítajme! Ahoj, Katka!“ „Ahóóóóóóóóóóóój!“ ozvalo sa hádam zo všetkých kútov kvačínskeho depa. „A teraz pozdravíme aj Zuzku! Ahoj, Zuzka!“ „Ahóóóóóóóóóój!“ ozvalo sa znova po celom depe. „No ale ako vám Zuzka a Katka odpovedajú, keď ešte spia? Poďme ich teda prebudiť! Preto vyzývam starostu mesta Kvačín a riaditeľa našich železníc, aby si vzali tieto fakle a rozpálili ohne v kotloch Katky a Zuzky!“ Starosta s riaditeľom si vzali horiace fakle a šli najprv do Zuzky. Onedlho sa zo Zuzkinho komína dymilo ešte viac, než predtým. Potom to isté urobili aj s Katkou. Obe mašinky oznámili svoje prebudenie zapískaním – Zuzka radostne a Katka trochu hanblivo. „Tak vidíme, že naše dve železné princezné sú prebudené a teda poďme si predstaviť všetky ostatné mašinky, ktoré spoločne s nami tieto naše Šípkové Ruženky prebúdzajú!“ Točňa sa vzápätí otočila k veľkému rušňu, ktorý stál v opačnom konci rotundy, než Katka a Zuzka. Volal sa Albatros. Keď vychádzal na točňu, veselo pískal. To isté urobil aj rušeň, ktorý šiel po ňom – Marek. Pochádzal z depa v Ďatelinovciach, ktoré boli na opačnom konci Tramtárie, než Kvačín. Na točni ho vystriedal Fero – nákladný rušeň, o ktorom moderátor povedal, že je samopašný a nevyspytateľný ako riadená strela. Za ním šiel menší tendrový rušeň, ktorý sa volal Karol. Slúžil na železnici, ktorú pre kraj, kde sa nachádza, volajú Zapadákovská. Kedysi sa volala Západná, pretože kraj, kadiaľ šla, pripomínal krajinu akoby vystrihnutú z románov o Winnetouovi, no keď začal upadať, premenovali železnicu na Zapadákovskú. Časť prehliadky venovanej parným rušňom zavŕšila malá parná lokomotívka, ktorá slúžila v jednom závode a bola zaujímavá tým, že nemala komín ani pec, ale paru si brala z kotolne v továrni. Mala meno Včelička, pretože bola mrštná a usilovná, akoby to bola malá včielka.
Na rad prišli nafťáci. Najprv najstarší motorový rušeň v celej Tramtárii – Randy. Po ňom nasledoval o čosi mladší, ale podobne zaujímavý naftový rušeň Klaus. Bol to prvý motorový rušeň vyrobený v Tramtárii. Za Klausom nasledovala najväčšia motorová lokomotíva zo všetkých, čo bola na výstave – Marusja. Takéto meno mala preto, lebo pochádzala z Ruska.
Po nej o čosi menšia posunovacia lokomotíva Edita. Keď ju na točni otočili, vystriedal ju rušeň o čosi väčší, ale nie väčší ako Marusja, ale zato zo všetkých nafťákov najvýkonnejší – Kyklop. Také meno mal preto, lebo od ostatných naftových mašiniek sa odlišoval veľkým svetlom pod prednými oknami, kým ostatní nafťáci mali to svetlo umiestnené na, alebo tesne pod strechou. Naftovú časť výstavy uzatvárala miestna posunovacia lokomotíva Terka. Bola o čosi menšia, ako Edita.
Nasledoval jediný zúčastnený elektrický rušeň Edo. Ten musela na točňu vytiahnuť Včelička, pretože na točni nebola zavedená elektrina. Edo sa mohol na divákov a všetky mašinky len usmievať, pretože na všetko ostatné potreboval elektrinu.
Po ňom na točňu vychádzali motoráčiky – autobusy na koľajniciach. Najprv šiel na rad Modráčik – rýchlikový motoráčik, ktorý chodil na rýchliku z Husiarova do Kvetinoviec cez Zapadákovskú železnicu. Patril medzi rušne nazývané Modré šípy a bol na to patrične hrdý. Nasledoval ho Alojz – motoráčik, ktorý rovnako, ako Modráčik, jazdil na Zapadákovskej železnici, ale na rozdiel od neho jazdil na osobnom vlaku. Podobal sa na Modráčika, ale bol od neho novší a červený. Po nich duo malých motoráčikov Pavlík a Magda – obe boli skoro rovnaké, akurát Pavlík sa od Magdy odlišoval veľkými hviezdami, ktoré mal namaľované na bokoch. Magda mala za sebou pripojený vagónik, ktorý bol rovnaký ako ona, pretože zabezpečovala spojenie depa s Kvačínskou stanicou.
Nakoniec nasledovali naše dve princezné – Zuzka a Katka. Najprv na točňu vyšla Zuzka. Ťahala za sebou vagónik, ktorý bol plný nadšených detských tváričiek. Všetky deti mávali z okien vagónika a deti okolo točne im mávali naspäť. Za ňou išla Katka. Tá pre zmenu nemala za sebou zapojený žiadny vagónik, na točňu vyšla sama, ale zato jej kabína bola plná detí. Bola smutná a tak sa ju moderátor snažil rozveseliť, no márne. „Zrejme treba pozháňať nejakého hlúpeho Jana, aby ju rozveselil!“ zasmial sa moderátor.
Po prehliadke sa konal koncert dychovky a country kapely. Nesmela chýbať aj jazda so Zuzkiným vláčikom sem a tam po depe. Katka zase stála smutná na svojom mieste v rotunde. No nestála tam až do večera, pretože ju ostatné mašinky vyzvali na kus reči a takto zistila, že život na železniciach v Tramtárii môže byť aj veselý. Dokonca sa so všetkými rušňami okolo točne skamarátila. Keď sa celé podujatie skončilo a prišiel večer, Katka vyslovila svoju veľkú túžbu: „Je u vás celkom pekne… ale najradšej by som sa vrátila domov, do Čermeľa. Tam som najšťastnejšia!“ Albatros sa zarazil: „A ako si sa sem dostala?“ Katka opísala celý ten divný sen, vďaka ktorému sa dostala do kvačínskeho depa. Všetky mašinky sa len čudovali a Karol povedal: „Bohužiaľ, nie je v našich silách vrátiť ťa naspäť! Opýtaj sa skôr riaditeľa! Aha, už ide!“ Riaditeľ sa pristavil pri Katke a začal sa s ňou rozprávať: „No ako sa ti u nás páčilo?“ „Bolo to celkom pekné,“ povzdychla si, „ale najradšej by som bola doma – v teple svojho domčeka v Čermeli. Najradšej by som sa vrátila hneď teraz!“ „A ako si sa sem dostala?“ opýtal sa jej riaditeľ. Katka opísala celú cestu tým čudným tunelom. „Vravíš, že si sa sem dostala cez kľukatý tunel, ktorý viedol až na túto koľaj?“ „Presne tak!“ „Ale veď v tomto depe žiaden tunel nie je! Za tebou, kde stojíš, bolo vždy len to zarážadlo a stena za ním. Žiaden tunel už od samého začiatku , kedy bola postavená táto železnica a toto depo, tu nikdy nebol! To je skôr prípad pre jedného čarodejníka, s ktorým železnice spolupracujú, ale teraz sa mu akosi neviem dovolať. V poslednom čase, keď vytočím na svojom telefóne jeho číslo, ozve sa mi namiesto tónu, ktorý oznamuje, že linka je voľná, takzvané halali – linka je buď preťažená, alebo číslo, na ktoré volám, nie je zapojené!“ „Tak to je smola! A neviete, ako by som sa dostala domov? Nie je tu nejaká trať, ktorá vedie do Košíc, aby ma tam odviezli na vagóne?“ „To, bohužiaľ netuším!“, povedal sklamane riaditeľ, „ale pokúsim sa čím skôr nejako sa stretnúť s tým čarodejníkom, aby som zistil, ako ťa vrátiť domov. Zatiaľ budeš musieť robiť spoločnosť Zuzke na Černicovej železničke. Prvú jazdu má o týždeň!“ „Ách, to je smola!“ vzdychla si Katka, sklopila oči a vypustila smutný oblak dymu. „Nesmúť, Katka,“ snažil sa ju rozveseliť Fero, „náhodou, Černicov je krásne miesto. Bude sa ti tam páčiť!“ „O tom pochybujem!“ povedala Katka a so slzami v očiach zaspala.
Text a foto: Sergej
Pridajte prvý komentár