Veterány deťom – Nové rozprávky o Katke 17: Katka poštárka

Milí čitatelia, milé deti! Po dlhom čase tu máme ďalšiu časť Nových rozprávok o Katke. Určite ste si všimli, že v poslednom čase sa časti tohto seriálu zase uverejňujú nepravidelne a nie raz za týždeň, ako by to malo byť správne. Posledná časť dokonca nemá ani stručný obsah minulej časti. Bohužiaľ, dôvodom tejto „pravidelnej nepravidelnosti“ je zase porucha môjho „preveľmi chytrého“ počítača, ktorá je, zdá sa, neopraviteľná, lebo počítač už v oprave bol a výsledkom bolo, že asi tri dni potom šiel bez problémov, no nakoniec sa to zhoršilo až tak, že sa porucha vrátila. Preto znova prosím o pochopenie, ako v predošlom prípade, keď som namiesto obsahu minulej časti napísal ospravedlnenie.

Seriál preto  až do svojho konca (tj. do 24. časti) pobeží aj počas prázdnin, dúfam, že sa už nevyskytnú ďalšie problémy.

Verím, že na ďalšiu časť tohto seriálu už netrpezlivo čakáte a tak už nebudem viac tárať 😉

 

S pozdravom Sergej

 

Bol raz jeden deň uprostred januára. V tej dobe bývalo v Tramtárii poriadne mrazivo a inak tomu nebolo ani dnes. Keďže Katka už dávno nejazdila s deťmi v Černicove, pomáhala, kde sa len dalo. Raz bola pod horami, inokedy na veľkej železničnej križovatke, kde jej tamojší prednosta už odpustil, v ďalší deň sa zase objavila v Podskalských baniach alebo v Štiavnici a občas aj na Ďurkovej železnici, kde s nadšením obdivovala motoráčicu Helenku, ktorú spolu so svojou stratenou a nájdenou sestrou Kvetkou zachránila zo šrotu.

Jedného dňa sa akoby zopakoval deň, kedy za ňou do Kvačínskeho depa prišiel rušeň Ďurko, akurát to bol tentoraz rušeň, ktorý už poznala. Bol to rušeň Klátik z podhorskej trate.

„Zdravím, Katka!“ pozdravil ju. „Ahoj, Klátik! Čo potrebuješ?“ „Dnes v noci potrebujem tvoju pomoc. Rušeň Skalník ochorel a je veľmi slabý na to, aby ťahal nočný poštový vlak, preto by som od teba chcel, aby si ten vlak ťahala namiesto neho. Obaja sa môžeme tešiť na zaručenú prednosť, lebo poštové vlaky sú na úzkorozchodných železniciach najdôležitejšie.“ „Poštový vlak?“, čudovala sa Katka, „Myslela som si, že poštové vlaky chodia iba na veľkej železnici, na ktorej chodí napríklad Magda, Karol, alebo Albatros!“ „Poštové vlaky chodia aj na našich malých železniciach! Kam nevedie veľká dráha, tam vozíme poštu my!“ Katka sa náramne potešila a nevedela sa dočkať noci.

V noci sa potichu vykradla na veľkú železničnú križovatku, kde ju čakal Klátik. Hneď, ako ju videl, posúril ju: „Chytro sa pripoj k vlaku, ktorý na teba čaká na susednej koľaji a vyrážame!“ Ako Katke Klátik prikázal, tak aj urobila. Zapriahla sa do poštového vlaku a vydala sa spolu s Klátikom na dlhú cestu.

Cesta bola pre obe mašinky namáhavá, lebo všade bolo plno snehu a ani jedna z nich nemala pluh. Preto občas museli posádky oboch mašiniek vyskočiť von a lopatami na uhlie prekopať cestu. Niekoľkokrát im to zabralo veľa času a tak do niektorých staníc pošta dorazila neskoro.

To spôsobilo, že sa po železnici začali šíriť klebety. Klátik pri druhom nástupe do nočnej služby oznámil Katke: „Počuj, Katka, túto noc budeme musieť byť rýchlejší, ako počas predošlej, lebo som sa dopočul, že na poštovom úrade uvažujú nad zrušením poštových vlakov a ich náhrade autami!“ „To nesmieme dopustiť!“ strachovala sa Katka a bez čakania vyrazili na cestu. Šli síce rýchlejšie ako predtým, ale tentoraz to bolo akoby nanič – záveje boli väčšie ako predtým a ani túto noc nemali snežné pluhy. Obe posádky sa takto zapotili ešte viac, než predtým a obe vlaky naberali ešte väčšie meškania.

Tretiu noc sa k tejto nepriazni pridalo aj to, že Katka zaspala. Klátik takto musel za ňou dôjsť až do Kvačína a zobudiť ju: „Vstávaj, Katka! Musíš túto noc rozvážať poštu!“ Ale Katka spala tak tvrdo, že ju museli okrem Klátika budiť aj Zuzka s Kvetkou a oboma motorovými dvojičkami. Podarilo sa im to až na tretí raz a to už bolo poriadne neskoro. Obe mašinky si museli poriadne švihnúť, ak chceli meškania dohnať. Bohužiaľ, aj teraz im v ceste stáli veľké záveje a ani teraz nemali snežné pluhy, preto sa im už aj tak dosť veľké meškanie poriadne nabalilo. Takto ich na ďalšiu noc čakalo nepríjemné prekvapenie.

Katka si už tentoraz dala pozor, aby začiatok svojej poštárskej služby neprespala. Na veľkú železničnú križovatku došla včas, ale…. tentoraz ju tam Klátik nečakal. Čakali ju tam iba poštové vagóny s nápismi „Do šrotu!“ a na nakladacej rampe miestnej pošty ju čakal vedúci poštového úradu. „A je to, Katka! Už sa nemusíš trápiť spolu s Klátikom s nočnými poštovými vlakmi! Vďaka tomu, že ste mali počas posledných nocí veľké meškania, rozhodol som sa ich radšej zrušiť! Zbohom, Katka, dobrú noc!“ zavrčal vedúci a keď vošiel do budovy pošty, Katka začula motor poštovej dodávky. „To snáď nie! Vďaka môjmu včerajšiemu meškaniu poštové vlaky zrušili! Čo ja budem robiť?“ „Budeme si musieť nájsť inú prácu!“ povzdychol si jej rušňovodič a odišli.

Našťastie poštové vlaky nezrušili nadlho. Na druhý deň podvečer stáli obe mašinky v depe v Černicove. Klátik Katke posledné meškanie veľmi vyčítal: „Som z teba sklamaný! Kvôli tebe nám teraz zrušili poštové vlaky, chválu našich železníc. Keby si vtedy nezaspala, možno by sa to nestalo, ale vidíš… Teraz okrem príležitostných prác nemôžeme robiť nič!“ „Veľmi ma to mrzí…“ ospravedlňovala sa Katka. „Už nám nič nepomôže! Pošta je už preč, môžeme sa ísť akurát tak pásť!“ „Pásť? Veď mašinky sa nepasú ako ovce!“ čudovala sa Katka. „Ale… To sa len tak hovorí, keď niečo nevyšlo!“ zasmial sa Klátik. „Dúfajme, že nám raz tie poštové vlaky vrátia!“ povzdychla si Katka. „Dúfam… snáď príde raz chvíľa, kedy na poštovom úrade dostanú rozum a vlaky nám vrátia… ale to sa asi nikdy nestane!“ stonal Klátik a odišiel.

V tú noc sa ale prihnala fujavica. V čase, keď vetrisko začalo duť najsilnejšie, už bola na ceste jedna z poštových dodávok, ktoré nahradili Katkin a Klátikov poštový vlak. Nebola ďaleko od veľkej železničnej križovatky, keď jej vietor zrazu oči zafúkal snehom. Kvôli tomu poriadne nevidela na cestu a ani si nevšimla, že vybočila z cesty a šinula si to rovno do priekopy. Do nej dodávke pomohli aj vietor s ľadom – pošmykla sa na ľade a vietor sa zaprel do jej boku. Zaraz skončila vyvrátená v priekope. Našťastie poštárovi sa podarilo dostať sa von z dodávky a hneď utekal pre pomoc na železničnú križovatku. Jej prednosta bez váhania zavolal na podhorskú železnicu, aby prišiel rušeň Klátik. Klátik, keď sa dozvedel, že ho poštári zase potrebujú, natešene uháňal do Kvačínskeho depa oznámiť tú radostnú správu Katke. „Katka, spíš?“ „Nespím… Odpočívam…“ odpovedala Katka rozospato. „Tak sa rýchlo preber a nachystaj, čaká nás robota!“ „Teraz? V takomto nečase?“ prekvapila sa Katka. „Veru, Katka, veru! Na vlaky je vždy spoľahnutie! Tá poštová dodávka, čo nás nahradila, sa vyvrátila do priekopy!“ Katke po tejto správe zažiarili oči. „To je výbornéééééééé!!!“ A dlho hlasno zapískala, hoci si neuvedomila, že takto zobudila ostatné rušne. Tie sa ale potešili, keď uvideli Klátika. Najmä Zuzka sa potešila. „Ahoj, Klátik! Prišiel si po Katku?“ „Presne tak“, usmial sa Klátik, „a musíme hneď vyraziť, aby sme dohnali meškanie! Poštová dodávka havarovala a tak sme na rad prišli my!“ Zrazu sa odniekiaľ zblízka ozval správcov hlas: „V takejto fujavici bez pluhov? To si snáď robíte žarty! Okamžite sa pakujte do dielne, aby vám nasadili pluhy!“ „S radosťou, pán správca!“ usmiala sa Katka. „To ste mali rozkázať už skôr!“ uškŕňal sa Klátik, keď zachádzal do dielne. Tam obom mašinkám pripevnili snežné pluhy a vyrazili na veľkú železničnú križovatku pre poštové vagóny. Poštári medzitým stihli z dodávky vyložiť všetku poštu a spolu s ďalšou poštou naložiť do poštových vlakov. Keď prišli Klátik s Katkou, pri ich pripájaní sa smiali: „Viete, kam ešte máte doviezť poštu?“ „Netušíme!“ odpovedal Klátik. „Predsa do šrotu!“ Katka a Klátik sa síce čudovali, ale keď sa pozreli na poštové vagóny, pochopili. Hneď a zaraz vyrazili na cestu. Tentoraz ich už žiadne záveje nezdržali, lebo so snehovými pluhmi sa cez ne ľahko prehnali. Aj keď nejaké menšie meškanie vďaka nehode dodávky mali, všade stihli prísť načas. Do poslednej stanice dokonca dorazili skôr, ako mali. Keď sa vrátili, vedúci poštového úradu sa nestačil diviť: „Teda, vy ste rakety! Rozniesli ste poštu oveľa skôr, než som čakal! Rozmýšľam nad tým, že obnovím poštové vlaky.“ Klátik sa uškŕňal: „Vidíte a to ste nás chceli nahradiť tou malou dodávkou! Vždy som vedel, že jeden poštový vlak je lepší, ako niekoľko malých dodávok!“ Onedlho prišla Líza aj s havarovanou poštovou dodávkou na korbe. Keď dodávka videla obe mašinky, ako sa spokojne usmievajú, čudovala sa: „To by ma zaujímalo, prečo sa usmievate, keď vás zrušili!“ „Lebo nás obnovia!“ odpovedala Katka. „Tak to máte šťastie! Ale čo ja? Keď sa vrátim z opravy, vaša obnova bude znamenať môj koniec!“ fňukala dodávka. „Nebude! Lebo budeš jazdiť tam, kam nevedú koľajnice!“, sľúbil jej vedúci, „Navyše si myslím, že to pre teba bude takto lepšie, lebo sa nebudeš musieť toľko vracať na poštu!“ Dodávka sa potešila a Líza s ňou odišla do opravy.

Katka potom ešte pár nocí jazdila s poštovým vlakom spolu s Klátikom, kým sa rušeň Skalník neuzdravil. Keď sa Skalník vrátil do služby, ani mu nepovedala, že poštový vlak medzitým stihli vďaka nej zrušiť a zase obnoviť.

Autor: Sergej- (Tomáš Halža)

Buďte prví komentujúci

Pridať komentár

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.