Veterány deťom – Nové rozprávky o Katke 16: Kliatba na šrotovisku

Bolo pár dní potom, čo Kvetku opravili. Keď už Kvetka jazdila, jedného dňa sa pristavila pri Katke a začala sa s ňou rozprávať: „Ahoj, Katka! Tak aký máš pocit po tom, čo si ma oživila?“ „Veľmi zvláštny!“, odpovedala Katka, „Na jednu stranu sa teším, že si zase medzi nami a na druhej strane sa bojím, aby si sa zase nestala duchom.“ „A vieš, čo má urobiť mašinka, ktorá prinútila ducha vrátiť sa do svojej mašinky?“ „Netuším…“ posmutnela Katka. „Podľa toho, čo Vtipkár hovoril, vraj lokomotíva, ktorá prinútila lokoducha vrátiť sa do svojho stroja, musí sa znova vydať na šrotovisko a zachrániť odtiaľ ďalšiu mašinku, ktorá sa ešte nestala duchom.“ porozprávala Kvetka legendu o šrotovisku.

„Vážne? To sú mi veci! A čo sa stane, keď nejakú ďalšiu mašinku nezachránim?“ čudovala sa Katka. „Potom sa sama čoskoro ocitneš v šrote!“ „Preboha! To snáď nie! Nechcem skončiť na šrotovisku v Tramtárii, keď môj domov je na Slovensku!“ „Tak sa dnes v noci vydáme spolu na šrotovisko a zachránime odtiaľ nejakú mašinku. Máme plnú podporu miestneho rušňa Vtipkára, lebo keď vidí rozoberať nejakú mašinku, čo ešte nedávno jazdila a jazdiť by ešte mohla, roní krokodílie slzy. Čo krokodílie.. mamutie! Jeho slzy sú veľké ako päsť. Najradšej by rozoberanie tej – ktorej mašinky sám zastavil, ale nie vždy mu to vyjde.“ „Fíha!“ Tak sa máme na čo tešiť!“ potešila sa Katka a keď skončila svoju jazdu, upaľovala do Kvačína za správcom. „Pán správca, čo keby sme zo šrotoviska doviezli ďalšiu mašinku, ktorá by mohla jazdiť v Černicove?“ Správca div že nevyskočil z kože. „Čože? Ďalšiu mašinku? Zbláznila si sa? Veď sa pozri na úzkorozchodnú časť nášho depa! Do nej sa vojdú iba štyri mašinky! A Kvetka je už síce nad stavom, ale radšej som ju dal zachrániť, lebo je to história našej trate a ty, pokiaľ viem, si tu iba na návšteve, kým sa mi nepodarí spojiť sa s čarodejníkom Alhábim, takže Kvetka sa sem ešte zmestí! Ďalšiu mašinku si už nemôžeme dovoliť!“ Katka potom smutne odišla do Černicova poradiť sa so Zuzkou. Bola tam aj Kvetka. „Zuzka! Kvetka! Rada by som splnila tú úlohu, čo mám urobiť kvôli tomu, že som oživila Kvetku, ale asi budem musieť skončiť na šrotovisku!“ „O čom to trepeš?“ nechápala Zuzka a Kvetka jej porozprávala všetko, čo povedala Katke. „Ách tak! Teda preto! Katka, ale tá zachránená mašinka nemusí nutne chodiť u nás, možno potrebujú mašinku aj niekde inde!“ navrhla Zuzka a Katka sa potešila: „Á, to mi nenapadlo! Ďakujem, Zuzka, idem sa hneď spýtať, či niekde inde nepotrebujú ďalšiu mašinku!“ Katka sa hneď vydala na cestu. Zašla najprv pod hory, kde stretla najstarší tamojší rušeň, Dreváčika. Opýtala sa ho, či by sa im nezišla ďalšia mašinka. „Možno aj áno, ale keby tu mala žiť natrvalo, neviem, kam by sme ju dali. Naše depo je iba pre nás desiatich.“ Katka potom smutne odišla do Podskalských baní, kde stretla najstaršiu úzkorozchodnú mašinku v Tramtárii, Máriu. Aj ona jej odpovedala: „Je mi to ľúto, ale pre ďalšiu mašinku tu nemáme miesto.“ Takto prešla aj do Štiavnice, kde sa to isté opýtala aj Anči. Aj ona jej odpovedala, že ďalšia mašinka sa im do depa nezmestí. Takisto aj Vulfi s Dulfim, tí jej dokonca povedali, že si rušňov na veľkej križovatke užijú až-až. Katka takto so slzami v očiach bafkala domov do Černicova. „Skončím v šrote, lebo nemôžem zachrániť ďalšiu mašinku…“ plakala celou cestou, až kým pár kilometrov pred Alpínkou nedostala nápad: „Počkať!!! Prečo mi to nenapadlo skôr? Ďurko je na svojej železnici sám a do depa sa mu ďalšia mašinka istotne zmestí, lebo keď sa dobre pamätám, v jeho vozovni sa spolu s ním mohli ubytovať ďalšie dve mašinky!“ Ihneď zaradila spiatočku a upaľovala smerom na Ďurkovu trať.

Keď tam prišla, Ďurko v depe naberal vodu. „Ahoj, Katka! Čo ťa sem privádza?“ „Môžem sa na niečo opýtať?“ „Iste, Katka, len sa pýtaj, za to predsa nič nedáš!“ usmial sa Ďurko. „Prijal by si na svojej trati ďalšiu mašinku?“ „Jasné! Bez obáv, Katka! Buď si istá, že tú mašinku prijmem bez problémov, ak nebude zlostiť. Môže byť hocijaká, mne to bude jedno! A kvôli čomu sa pýtaš na ďalšiu mašinku? Tá Kvetka, čo si mi o nej nedávno rozprávala, nemá kde spať?“  „Niečo podobné,“ odpovedala Katka, „za oživenie Kvetky musím zo šrotu zachrániť ešte jednu mašinku, ktorá na rozdiel od Kvetky ešte žije a do Černicova sa už nezmestí. Kvetka je síce už nadbytočná, ale vďaka tomu, že som tu na návšteve, môže v Kvačíne ostať a tým pádom preberie moje miesto, keď sa vrátim domov do Čermeľa. Keby som nezachránila ďalšiu mašinku, hrozí mi, že sa čoskoro ocitnem v šrote.“ „Íha!“ zahíkal Ďurko, „tak to si naozaj v nezávideniahodnej situácii, keď za vykúpenie Kvetky musíš zachrániť ešte jednu mašinku, inak skončíš v jej hrobe! Tým pádom je moja túžba zachrániť ďalšiu mašinku dvojnásobná! Držím palce, nech to vyjde, Katka, a šťastnú cestu!“ „Ahoj, Ďurko! Dúfam, že sa mi dnes v noci spolu s Kvetkou podarí zachrániť ďalšiu mašinku!“ rozlúčila sa Katka s Ďurkom, keď odchádzala do Černicova.

Keď dorazila do Černicova, bol už neskorý večer. „Kde si sa toľko zabávala, Katka? Už sme mali vyraziť!“ durdila sa Kvetka. „Hľadala som miesto, kam by sme potom mohli previezť tú zachránenú mašinku, ale nikde nemali pre ňu voľné miesto, až kým mi neďaleko Alpínky nenapadla Ďurkova dráha.“ „Ďurkova dráha? To je kde? O žiadnej takej železnici som ešte nepočula.“ čudovala sa Kvetka. „Dočkaj času, jak husa klasu. Keď tú mašinku budeme mať bezpečne za bránami šrotoviska, zavediem ťa tam.“ „Jasné, Katka! Vyrážame!“ zvolala Kvetka a vyrazili na cestu. Šli skoro celú noc, až kým nedošli k šrotovisku, kde našli mašinku Kvetkinho ducha. Neďaleko bol rušeň Vtipkár. „Haló, Vtipkár! To sme my! Katka a Kvetka!“ Vtipkár podišiel k ním a potešil sa: „Jáj, to ste vy? Vítajte! Idete podľa legendy zachraňovať ďalšiu mašinku, aby Katka neskončila tu?“ „Presne tak! Všetko už máme vybavené – potrebné povolenia aj miesto pre tú mašinku!“ odpovedala Katka. „Tak poďte, ale potichu, lebo táto noc veľmi nepraje záchranárkam, ako ste vy. Dnes má službu vedúci, ktorý nič nedovoľuje odviezť zo šrotoviska, to by však nebol problém, lebo je väčšinou zavretý vo svojej kancelárii, ale je tu nanešťastie aj jeho „pravá ruka“ – strážnik, ktorý má podobnú povahu. Keby videl odvážať zo šrotoviska nejakú vyradenú mašinku, ihneď by sa začal cirkus a v šrote by sme skončili všetci. Ten má bohužiaľ, ako sa vraví, oči všade. Treba konať veľmi rýchlo a potichu, aby nikto na nič neprišiel, hlavne ten strážnik! Vtedy, keď Katka zachraňovala Kvetku, bola situácia priaznivejšia, bol dobrý vedúci aj strážca.“ porozprával Vtipkár o situácii na šrotovisku a obe mašinky zaviedol k jednej kope šrotu, z ktorej smutne trčal malý motoráčik pripomínajúci Magdu. Vtipkár o ňom hneď všetko porozprával: „Toto je Helenka. Je to malý motoráčik, ktorý sem doviezli iba pred troma dňami a zajtra ju majú rozrezať, preto súrne potrebuje nejakého záchrancu. Bol by som rád, keby ste zachránili práve ju, tá je v najlepšom stave a pokiaľ viem – jediná ešte živá mašinka na tomto šrotovisku.“ Helenka pri pohľade na Katku a Kvetku zastonala: „Pomôžte mi prosím… nenechajte ma tu zomrieť…“ Katka a Kvetka na seba žmurkli a odpovedali: „Nič sa neboj, onedlho pôjdeš odtiaľto preč, do bezpečia!“ Vtipkárov rušňovodič pripevnil medzi Helenku a Kvetku silnú reťaz a Kvetka ju s pomocou Katky postupne vytiahla na koľajnice. „Ďakujem! Len ešte radšej by som bola, keby ste zachránili aj môj vagónik, mal by stáť niekde neďaleko pri susednej kope.“ „Kašľať na vagón, najdôležitejšia si ty!“ odsekla jej Katka, no Kvetka sa jej vagón vydala hľadať. Našla ho hneď za rohom a keď ho Vtipkár vytiahol, odviezla ho za Katkou a Helenkou. „Je to on, Helenka?“ opýtala sa Kvetka. „Presne on!“ žiarili Helenke očká pri pohľade na vagón. „Výborne, Katka a Kvetka! Teraz musíme rýchlo preč, aby vás nechytili!“ pobádal ich Vtipkár a tak sa celý vláčik pohol. Katka Helenku s vagónikom ťahala, Kvetka tlačila. Keď ich od východu zo šrotoviska delilo len niekoľko výhybiek, zrazu Vtipkár zvolal: „Zastavte, ide sem strážca!“ Mal pravdu. K ich vlaku skutočne kráčal onen nevrlý strážca, „pravá ruka“ zlého vedúceho, ako ho tajne volal Vtipkár. „Stojte! Čo a kam veziete?“ vyzvedal strážnik, akoby bol colník. „Len presúvame túto kopu šrotu na iné miesto na šrotovisku!“ odpovedal Vtipkár. Katka, Kvetka a Helenka radšej ani nemukli, aby sa neprezradili. „V poriadku!“ Môžete ísť!“ zavrčal strážca a odišiel. Keď sa stratil mašinkám z dohľadu, Vtipkár zašepkal: „Čistý vzduch! Padáme!“ Celý vláčik sa znova rozhýbal smerom k bráne. Vtipkár dával pozor, aby ich strážca nevidel a takto sa dostali cez bránu. Keď ňou Katka s Kvetkou prešli, zavelil: „A teraz rýchlo utečte! Kým zistia, že ste niečo odvliekli, už dávno budete za horami, za dolami!“ Katka a Kvetka sa zariadili podľa jeho pokynov a pridali paru. Vtipkár ostal stáť na šrotovisku, lebo keď mal na ňom službu, nesmel ho opustiť. Zato Katka s Kvetkou a Helenkou utekali čo najďalej od šrotoviska. „Hurá, zvládli sme to!!!“ zvolali, keď prešli cez prvý kopec na ceste zo šrotoviska. „Ďakujem vám, mašinky! Nebyť vás dvoch, možno by ma už zajtra rozrezali na márne kúsky!“ neskrývala svoje šťastie Helenka. „Poďakujte Vtipkárovi! Keby nebolo jeho, možno by spolu s vami rozrezali aj nás!“ odpovedali Katka s Kvetkou.

Na svitaní Katka šťastne doviedla zvláštny vlak na Ďurkovu dráhu. Keď Ďurko uvidel Helenku, potešil sa: „No teda! Myslel som si, že mi doveziete nejakú parnú spoločníčku, ale keď vidím toto, mám oveľa väčšiu radosť, lebo vďaka nej si budem môcť občas odpočinúť od neustáleho vozenia cestujúcich a občas potiahnuť aj nejaký nákladný vlak!“ Helenka sa tiež usmiala: „To som rada, že ste ma priviezli k takému milému rušňu! Nebyť týchto dvoch mašiniek a podľa nich aj rušňa Vtipkára, možno by ma dnes rozobrali.“ Helenka síce bola funkčná, ale v takom stave, v akom ju priviezli zo šrotoviska, nemohla jazdiť a tak ju Katka s Kvetkou odviezli do dielne v kvačínskom depe. Hneď, ako ju tam opravili, vydala sa po vlastných do svojho nového domova na Ďurkovej železnici. Po oprave vyzerala tisíckrát krajšie, ako vtedy, keď ju doviezli na šrotovisko. Na Ďurkovej dráhe sa rýchlo udomácnila a Ďurko bol s ňou veľmi spokojný. Jej pomoc s cestujúcimi si nevedel vynachváliť a keď mohla, občas odviezla aj nejaký nákladný vlak, aj keď bola motoráčik.

Katka a Kvetka zase boli na seba náramne hrdé, keď sa dozvedeli, ako sa znovuzrodenej Helenke darí. Katka si navyše myslí, že práve vďaka nej neskončila v šrote, ale to, či tá strašnejšia časť legendy o šrotovisku bol len výmysel, bohužiaľ nevieme. Snáď to pravda nie je. Alebo je? Posúďte sami!

Autor: Sergej- (Tomáš Halža)

Pridajte prvý komentár

Komentáre

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.