V minulej časti: O tri dni od chvíle, kedy sa Katka stretla s autami, ktorí ju rušili zo spánku, sa konali preteky medzi ňou a spomínanými autami. Trvalo dlho, kým pretekári – Katka aj autá – dorazili do Černicova tak sa štart pretekov nepreťahoval. Po štarte viedli najprv autá, no v polovici pretekov sa závod vyrovnal, až kým sa Katka v tretej štvrtine trate nedostala do vedenia. To autá napálilo a tak sa rozhodli, že si cestu skrátia cez les, čo sa im vypomstilo – Čmuďákovi praskli pružiny, Žlťakovi sa po návrate na cestu odtrhlo koleso a vzápätí na najbližšej ostrej zákrute nabúral do stromu a podobne dopadol aj Drsňák, ktorý ako jediný došiel do cieľa. V pretekoch takto zvíťazila Katka, lebo ako jediná sa pretekala čestne.
Dnes uvidíte, aká bola Katkina veľká menovkyňa.
Jedného dňa Katka odpočívala vo veľkom depe v Kvačine. Bola tam na vodu, lebo v Černicove sa pokazila pumpa a tak tam čakala, kým sa pumpa vo veľkom depe uvoľní, vodu si tam totiž naberali už dve mašinky a viac mašiniek sa tam nezmestilo.
Kým Katka čakala na voľné miesto pri pumpe, zrazu do depa prišla veľká elektrická lokomotíva, ktorá doviezla zásobu uhlia. Pristavila sa pri Katke a začala sa s ňou rozprávať: „Ahoj! Ako sa voláš?“ „Katka!“ odpovedala Katka veľkej mašinke. „Ty si Katka? To nemôže byť pravda! Veď Katka som ja!“ Keď to posunovač, ktorý išiel okolo, počul, zasmial sa: „Teda, to je náhoda! Máme tu dve Katky, jednu malú, parnú a druhú veľkú, elektrickú!“ Veľká Katka sa potom nadula: „Ta malá mašinka nemá právo nosiť moje meno!“ „Prečo?“ čudovala sa malá Katka. „Lebo malé mašinky, ako si ty, sú nanič! Veľké mašinky sú užitočnejšie, ako malé, lebo jazdia rýchlejšie, majú väčší výkon a uvezú viac vagónov!“ „Ale nezmestia sa všade!“ uškrnula sa malá Katka. „Čože? Ty sa mi ešte opovažuješ posmievať? To je ale urážka! Idem radšej preč a vrátim sa až vtedy, keď zistím, že si stadeto už zmizla!“ naštvala sa veľká Katka a odišla preč.
„Čo som jej povedala, že sa urazila?“, čudovala sa malá Katka, „Nepovedala som nič iné, len to, že sa veľké mašinky nezmestia všade!“ „Vieš, Katka,“ rozpovedala Danka, „poznám túto lokomotívu ešte z čias, keď som spolu s Jankou slúžila v tej továrni, odkiaľ nás priviezli sem a musím povedať, že je veľmi namyslená. Je ešte horšia, než parný rušeň Chvastúňko, lebo tá sa dokáže uraziť pre nič za nič. Chvastúňko oproti nej má vždy nejaký dôvod, prečo sa urazil a nehanbí sa ho povedať.“ „A kto je ten Chvastúňko?“ opýtala sa Katka, lebo nepoznala toľko mašiniek, koľko Danka, Janka a Zuzka, ktoré boli v Tramtárii oveľa dlhšie. „Neboj sa, keď príde do nášho depa, ukážem ti ho!“ usmiala sa Danka.
Neskôr, keď pri pumpe konečne prišiel rad na Katku, šla spoločne s Dankou vypomôcť do Podskalských baní, kde jazdila mašinka Mária, s ktorou sa Katka zoznámila na podhorskej železničke. Bola to najstaršia mašinka v Tramtárii – mala o dvadsať rokov viac, ako Katka, teda skoro stopäťdesiat rokov. V bani tentoraz odstrely uvoľnili oveľa viac materiálu, ako obvykle a tak musela prísť na banskú vlečku pomoc. Katka s Dankou usilovne pomáhali. Katka využila skúsenosti spod hôr a Danka zase z čias, keď ešte jazdila v továrni. Väčšinu práce sa im podarilo urobiť do večera a tak jedna mašinka mohla odísť. Keďže deti chceli, aby ich zajtra vozila Katka, domov sa pobrala práve ona.
Bola už tma, keď Katka odišla z banskej vlečky. Ba čo viac, obloha sa Katkinej posádke nepáčila. „Mám pocit, že príde búrka, mali by sme si švihnúť!“ povedal Katke rušňovodič a Katka o čosi zrýchlila. Netrvalo dlho a rušňovodičova predpoveď sa splnila. Začal fúkať silný vietor. Z diaľky sa už ozývalo hrmenie. Onedlho bolo vidieť aj záblesky. Katka si to ale nevšímala a statočne šla vpred. Netrvalo dlho a spustil sa prudký lejak. Na Katkin kotol bubnovalo tisíce kvapiek, ale Katka aj napriek tomu statočne šla ďalej. Počasie sa zrazu ešte viac zhoršilo. Vietor začal duť silnejšie. Prihnala sa víchrica a Katka sa začala v tomto počasí báť. Strach jej naháňali aj hrozitánske hromy a blesky. Niektoré udreli aj neďaleko trate. -Bodaj by som už bola doma!- pomyslela si. Čoskoro vošla na úsek trate, ktorý šiel vedľa normálnorozchodnej železnice, na ktorej mohli jazdiť aj elektrické vlaky. „Už sa neboj, Katka, čoskoro budeme v depe!“ ubezpečoval Katku rušňovodič, lebo podľa tohto úseku poznal, že od kvačínskeho depa už nie sú ďaleko. To Katku trochu upokojilo, ale napriek tomu stále mala strach.
A vtedy to prišlo! Pár metrov od Katky udrel blesk do stromu. Blesk strom zlomil a ten sa rútil na trať. „Pozor, Katka!!!“ upozorňoval rušňovodič na padajúci strom, ktorý mieril priamo na ňu. Katka chytro brzdila a našťastie stihla zastaviť tesne predtým, než strom dopadol na koľajnice. Katku minul len o chlp.
Strom však okrem toho, že zatarasil cestu Katke, roztrhol aj elektrický drôt nad normálnorozchodnou traťou. A to bolo veľmi nebezpečné, lebo okrem toho, že by sa prichádzajúci vlak mohol zraziť so spadnutým stromom, mohol by ho k tomu zasiahnuť elektrický prúd. Onedlho Katka začula trúbenie vlaku. Bola to veľká Katka. „Tutút!“, hlásila, „Všetci z cesty, ide dôležitý nákladný vlak!“ „Prepánička!“, zvolala malá Katka, „To je veľká Katka! Musím ju varovať!!!“ Okamžite začala cúvať a pritom hlasno a nepretržite pískala. „Čo sa to deje?“ čudovala sa veľká Katka. „To je varovné pískanie! Musíme čo najskôr zastaviť!“ odpovedal jej rušňovodič a zatiahol za brzdy. Ozval sa hlasný škrípot a keďže koľajnice boli mokré, veľká lokomotíva sa na nich šmýkala. Vtom pred sebou zazrela spadnutý strom aj drôt. „Tak preto niekto takto pískal!“ uvedomila si. Našťastie stihla zastaviť tesne pred prekážkou vedľa malej Katky. „Uf, to bolo o chlp!“ vydýchla si. „Nech si ktokoľvek,“ prihovorila sa malej Katke, „vďačím ti za to, že si ma včas varovala! Mimochodom, kto si?“ „Nespomínaš si?“, uškrnula sa malá Katka, „Ráno sme sa stretli a povedala si o mne, že som zbytočná, lebo malé mašinky nie sú užitočné. A keď…“ „Aha, už si spomínam, kto si!“, prerušila malú Katku veľká Katka, „A stokrát sa ti ospravedlňujem za to, čo som o tebe ráno povedala. V skutočnosti si užitočná, keď si ma upozornila na tento strom, ktovie, čo by sa stalo, keby si ma nevarovala.“ „Takže to, čo si o mne povedala ráno, už neplatí?“ čudovala sa malá Katka. „Pravdaže! Odteraz budeme kamarátkami, hoci každá jazdíme na niečo iné a obe máme rôzne široké koľajnice.“ Malá Katka na to neodpovedala nič, iba sa usmiala a začervenala sa. „Nevrátime sa do najbližšej stanice? Na šírej trati sa bojím ostať, obzvlášť v takomto nečase!“ navrhla veľká Katka a malá to prijala: „S radosťou. Aj ja by som radšej tú búrku prečkala v niektorej stanici, ako uviaznutá na trati!“ Obe mašinky sa takto vrátili do najbližšej stanice, kde prenocovali.
Ráno, keď strom odpratali z trate a opravili pretrhnutý drôt, sa spoločne vrátili do depa v Kvačíne. Keď ich posunovač, čo ich včera pozoroval, videl, ako spoločne vchádzajú do depa, začudoval sa: „Teda, čo sa to s vami stalo? Včera ste sa nemuseli a dnes si sem len tak prídete bok po boku ako najvernejšie priateľky…“ „Tá malá ma včera večer zachránila pred pohromou. Nebyť jej, možno by už zo mňa boli trosky.“ odpovedala veľká Katka a malá sa len pousmiala. Spoločný príchod oboch Katiek nechápali ani Zuzka s motorovými dvojičkami Dankou a Jankou, ale keď im malá Katka porozprávala, čo sa včera stalo, všetci ju pochválili: „Dobrá práca, Katka! Vidieť, že hoci si tu kratšie, ako tvoja väčšia menovkyňa, dokážeš byť aj tak užitočná!“ pochválil ju správca depa a Katka sa usmievala po celý deň. V depe sa však nemohla zdržať dlho, lebo musela sa poponáhľať do Černicova na svoju prvú jazdu s deťmi. A to by sme predsa nechceli, aby naša malá záchrankyňa prišla neskoro, všakže?
Autor: Sergej- (Tomáš Halža)
Pridajte prvý komentár