V minulej časti: Keď sa Katka vrátila do Černicova, Zuzka s Dankou a Jankou sa potešili, že sa vrátila. Vzápätí za ňou prišli deti. Keď ich povozila a nastal večer, čudovala sa, prečo Zuzka s oboma motorovými dojičkami odchádzajú do veľkého depa. Vysvetlili jej, že Černicov už nie je tiché miesto ako predtým. Katka sa im vzoprela a na protest zostala v Černicove. Tam ju ale zo spánku budil hluk motorov a pištiacich pneumatík. Keď ráno prišla Zuzka, zistila, že Katka sa napriek svojmu sľubu nevyspala. Neskôr sa dohodli, že Katka zistí, kto sa odvážil urobiť si z Černicova pretekársky okruh. V noci sa dozvedela, kto to vlastne noc čo noc robí hluk v Černicovom údolí. Boli to tri autá, ktoré z Černicova odišli až potom, keď ich Katka presvedčila, že sa dokáže s nimi pretekať.
Dnes sa dočítate, kto v tých pretekoch zvíťazil.
Prešli tri dni a nastal veľký deň, kedy sa mal uskutočniť Katkin závod s troma autami, čo budili Zuzku s Dankou a Jankou zo spánku – Žlťákom, Zeleným Drsňákom a Čmuďákom. Počas tých troch dní, pred ktorými sa s nimi prvý raz stretla, usilovne trénovala na spojke na podhorskú železnicu. Dnes sa malo rozhodnúť, či sa jej tréning vyplatil.
Už od rána bol deň na Černicovej železnici zvláštny. Hneď ráno, ako slnko vyšlo spoza hôr, prišli do Černicova dve autá – jedno nákladné, na ktorých boli rôzne transparenty a tabule, a druhé, ktoré malo plošinu, ktorú vedelo vysunúť do veľkej výšky. Zvyčajne s tou plošinou opravovali pouličné lampy, ale dnes slúžilo na rozvešiavanie všelijakých nápisov po trati. Na cestu aj pred staničku dali značky, ktoré zakazovali ostaným autám a vlakom vjazd do údolia. Za staničkou a nad cestou vyvesili veľkú plachtu s nápisom „Štart“. Od rána sa v stanici schádzali ľudia, ktorí chceli vidieť preteky. Jedni, hlavne mladí fandili autám a tí ostatní prišli fandiť Katke.
Všetko už bolo pripravené. Chýbalo iba to najhlavnejšie – samotní pretekári. Nebola tu Katka, neprišli ani autá. No o chvíľu sa to zmenilo. Na obzore sa na trati objavila Katka. „Hurá!!“, volali všetci, čo fandili Katke, „Katka je tu!“ A všetci húfne pozdravovali Katku.
Fanúšikovia áut si počkali dlhšie. Tie sa rozhodli meškať. Bolo už skoro jedenásť a autá stále nikde. Keď hodiny odrátavali posledné minúty desiatej hodiny, odniekiaľ sa ozval známy rev motorov. Prichádzali najočakávanejšie autá – Čmuďák, Drsňák a Žlťák. Na mieste činu sa zastavili šmykom a všetci, ktorí fandili autám, sa náramne tešili.
„No konečne!“, zahundral výpravca, „Práve včas!“ Schytil megafón a zahlásil: „Takže, milí závodníci, milí diváci, milé deti! Ako vidíte, naši pretekári dorazili s meškaním a tak začiatok pretekov nebudeme preťahovať. Preto prosím všetkých pretekárov, aby sa presunuli na štartovú čiaru. Tímy majú posledné sekundy na taktické pokyny, než sa závod začne!“
Ako výpravca povedal, tak aj všetci pretekári urobili. Všetci účastníci sa presunuli na pomyslenú štartovaciu čiaru, kde dostávali posledné taktické pokyny. Autám ich dávali kamaráti ich šoférov. Bolo ich hrozne veľa, ale najčastejšie opakovali túto vetu: „Nebojte sa tej pomalej rachotinky a poriadne jej to napáľte! Železnica už dávno patrí do minulosti!“ Katke dávala taktické pokyny Zuzka. Tá jej veľa nenakladala: „Katka, vieš, čo ťa tam učili, nie? Ako zvládať zákruty, zrýchľovať na rovinách, rozbehnúť sa do kopcov….“ „Viem, všetko si pamätám!“ odvetila Katka. „Tak sa podľa toho, čo si sa naučila, riaď a ničoho sa neboj. Nikde sa nezastavuj. Neriskuj. Len pekne dôjdi do cieľa! Hoci by ťa predbehli všetky tri autá, nebude to vadiť, pre nás si stále víťazka. Vieš predsa, že nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa?“ „Viem!“ odpovedala pokojne Katka. „Dobre! Tak veľa šťastia!“ Pomaly sa už schyľovalo k štartu. Hoci čas bežal, pre autá aj Katku bolo tých pár sekúnd do štartu večnosť. Než naši účastníci vyštartujú, povieme si niečo o pretekárskej trati a samotných závodníkoch.
Katka, hoci bola oproti autám pomalá, mala jednu výhodu: železnica bola menej kľukatá a tým pádom kratšia. Autá, ktoré boli zase oveľa rýchlejšie, mali tú nevýhodu, že cesta bola oproti železnici plná zákrut a takto o niečo dlhšia. Navyše na nej bolo aj niekoľko ostrých zákrut, pred ktorými sa oplatí spomaliť, ak nechcete vyletieť z cesty.
Práve sa schyľovalo k štartu. Naši pretekári už boli dosť „nažhavení“. Tesne pred štartom si autá a Katka vymenili sprisahanecké pohľady. Prešlo pár sekúnd, keď vtom výpravca zahlásil:
„Pripraviť sa… …pozóóór!“ A zapískal na píšťalku. To bol signál, že závod sa začal. Autá hneď vyrazili a rýchlo nabrali náskok, kým Katka sa pomaly, ale isto rozbiehala. Autá, keď videli, ako Katka za nimi zaostáva, posmešne zvolali: „Arrivederci, Katka! Uvidíme sa v cieli, kde si budeme vychutnávať víťazstvo!!!“
Katka si ale ich posmešné výkriky nevšímala. Ďalej sa hnala vpred a čím bola ďalej, tým šla rýchlejšie. Postupne autá dohonila. Videla, ako riskantne, šmykom zdolávajú zákruty. „Vypomstí sa im to!“ zvolala sebaisto.
Katka aj autá boli približne v polovici trate. Závod bol vyrovnaný. Nikto nemohol s istotou určiť, kto vyhrá, lebo chvíľku viedla Katka, chvíľku jedno z áut. Asi v tretej štvrtine trate sa Katka postupne dostávala do vedenia, čo sa autám nepáčilo. „Nesmie nám ujsť!!!“ zaškriekal Žlťák. „Musíme niečo vymyslieť, inak nás tá rachotina porazí!“ zavrčal Čmuďák. Rozhodli sa pre špinavé triky. Zišli z cesty na lesný chodník a šli po ňom. Ani si neuvedomili, akú chybu urobili. Ich nápravy neboli stavané na jazdu v teréne a tak nečudo, že Čmuďákovi onedlho praskli pružiny. Ostaní dvaja to nevzdávali a ďalej Katku doháňali. Žlťák však zacítil, že sa mu vďaka otrasom uvoľňuje koleso a tak sa rýchlo vrátil na cestu. Bolo však už neskoro. V najbližšej ostrej zákrute sa mu koleso odtrhlo a čo naviac, ďalšiu zákrutu už nezvládol, prerazil zvodidlá a vletel do stromu. Jediným protivníkom Katky takto ostal iba Zelený Drsňák. Ten chcel poraziť Katku za každú cenu. Ignoroval, že všetko v ňom hrká, hlavná vec, že ešte jazdí. Blížil sa na koniec lesného chodníčka. Neďaleko videl aj Katku. Tá sa už blížila k poslednému priecestiu pred staničkou Alpínka. Chytro teda vyhnal svoj motor na najvyššie otáčky a letel na staničku. Zišiel z lesného chodníčka a prehnal sa po priecestí pred staničkou tesne popred Katku. Zabrzdil v staničke Alpínka, kde bol cieľ a víťazoslávne kričal: „Vyhral som!!! Vyhral som!!! Porazil som tú pomalú rachotinu!!!“ „Myslíš?“, odpovedala mu Katka, „Ja rozhodne nie! Zvíťazil si iba podvodom!“ „Čože?“ zlostil sa Drsňák, „To nemyslíš vážne? Varujem ťa, neobviňuj ma z podvodu, lebo uvidíš!!!“
„No určite!“, zasmiala sa Katka, „Na to, že si podvádzal, mám jasné dôkazy! Každé vozidlo, ktoré prejde rýchlo cez les, zanechá za sebou stopy! A ty si tam nechal stôp až-až!“ „Nenechal! Tie stopy tam už boli!“ „Skúsený stopár vie rozoznať starú stopu od čerstvej!“, nepoddávala sa Katka, „Navyše, keď som videla, ako dopadli tvoji parťáci, dovolím si tvrdiť, že sa určite čoskoro rozsypeš!“ „Nerozsypem! Aj keď som sa prehnal cez les, ešte stále držím pokope!“ To však vyznelo ako výsmech. Hneď nato, ako to dopovedal, sa rozsypal. Ľudia, ktorí fandili autám, penili ako besné psy a nadávali na všetko okolo. Zato tí, ktorí fandili Katke, sa radovali. „Trikrát sláva parnej mašinke Katke!!!“ volal nadšený dav a spustili: „Hip-hip hurá!!! Hip-hip hurá!!! Hip-hip hurá!!!“ Keby mohli, určite by Katku aj do vzduchu vyhadzovali. „Dobrá práca, Katka!“, chválila ju Zuzka, „Niekde v kútiku duše som cítila, že vyhraješ. Tie šroty na gumových kolesách nestáli za nič, poctivý starý stroj zvládne všetko!“ „Ďakujem, Zuzka!“ červenala sa Katka. Onedlho sa v staničke objavil výpravca. „Gratulujem, Katka! Ako jediná si sa pretekala čestne a preto si zaslúžiš čestnú medailu!“ A zavesil jej ju na nárazník, lebo hore na komín sa mu liezť nechcelo.
Katka si ju odvtedy hrdo nosí na tajnom mieste v kabíne. Tej dokonca jeden miestny rezbár na počesť víťazstva vyrezal sošku, ktorú postavili k domčeku v depe.
A čo sa stalo s autami? Možno ich opravili, možno nie, každopádne od tej udalosti sa viac v Černicove neukázali. Buď už konečne dostali rozum a pretekajú sa len na závodnom okruhu, alebo sa boja Katky tak veľmi, že sa už s ňou nikdy nechcú stretnúť.
Autor: Sergej- (Tomáš Halža)
Pridajte prvý komentár