Veterány deťom – Nové rozprávky o Katke 10: Podvod

Po Jankinej nehode Katka dúfala, že sa jej neprihodí nič podobné. Rozmýšľala, ako sa pred Lucipekovymi kúskami ubráni a mnohokrát uvažovala, že sa vráti do Černicova. Miestne rušne jej to aj odporúčali, ale keď videla, koľko majú práce, radšej sa rozhodla zostať a pomôcť. Podhorské rušne boli za jej pomoc vďačné, ale aj tak sa o ňu báli. Petrík dokonca dostal nápad, že ju odpúta od práce, aby ju Lucipek nenašiel.

„Môžem ti o sebe prezradiť tajomstvo?“ obrátil sa na Katku. „Prečo nie?“ súhlasila Katka. „Tak si skús tipnúť, či môžem ísť aj na hory.“ „Asi nie. Nevyzeráš na to, že by si dokázal jazdiť aj po tých najstrmších tratiach!“ pochybovala Katka. „Tak to sa veľmi mýliš!“ vyhlásil Petrík. „Prečo? Hádam si horský rušeň?“ „Som aj nie som. Najprv som nebol, no keď som bol na oprave po svojej prvej nehode, mechanikom som prezradil svoje veľké prianie zdolávať aj horské svahy. Tí mi najprv nechceli vyhovieť, ale nakoniec mi do podvozka domontovali jedno špeciálne zariadenie, s ktorým môžem zdolať aj strmšie trate.“ „A čo to je?“ vyzvedala Katka. „Vysúvacie ozubené koleso. Keď prídem na trať, na ktorej je ozubený hrebeň, môžem doňho svoje ozubené koleso zasunúť a takto sa vyšplhať po strmom svahu, ktorý by obyčajná mašinka ťažko zvládla. Moji bratia, ktorí už od narodenia boli horskými rušňami, nemajú to ozubené koleso vysúvacie, ale majú ho pevne pripevnené na hnacej osi.“ „Fíha! Tak to som nevedela, že máš niečo takéto! A ani veľmi nepoznám rozdiel medzi horskými a obyčajnými rušňami. Zvyčajne rušne, o ktorých som si myslela, že sú „horské,“ boli úplne obyčajné rušene.“ Na chvíľu sa odmlčala, potom sa opýtala: „Aj dnes musíš ísť do hôr?“ „Pravdaže,“ usmial sa Petrík, „musím odviezť jeden ťažký vlak do hôr a odtiaľ zase musím doviezť poštu. Ale najprv musím dokončiť prácu v Podskalských baniach, s ktorými je naša trať prepojená.“ „Tak ahoj a príjemnú šichtu!“ usmiala sa Katka. „Aj tebe! Ahoj!“ rozlúčil sa Petrík, zahvízdal a odišiel.

Katka potom odišla zvážať drevo na pílu a neskôr, keď už bola s prácou hotová, šla si odpočinúť do jednej stanice, odkiaľ viedla jedna z tratí do hôr. V nej bol Petríkov vlak do hôr a stretla tam rušeň, s ktorým sa vôbec stretnúť nechcela a to bol Lucipek. Ten si s ňou hneď začal: „Zdravím, Katka! Vidím, že nič nemáš na práci, tak ti musím niečo odkázať!“ „A čo?“ opýtala sa Katka nedôverčivo. „Musíš odviezť tento vlak namiesto Petríka, pretože ten nestihol dokončiť svoju úlohu včas a ostatní, okrem teba, sú príliš zaneprázdnení. Preto po mne poslali tento odkaz.“ „Vážne?“ neverila Katka. „Smrteľne vážne!“ odvrkol Lucipek. Katka mu najprv neverila, no Lucipek ju vytrvalo presviedčal dovtedy, dokiaľ mu neuverila: „Tak ja teda idem!“ A zacúvala k Petríkovmu vlaku. Keď ho k nej pripojili, Katka sa vydala na cestu. Keď bola na prvých metroch horskej trate, Lucipek sa zasmial tak potichu, aby ho Katka nepočula: „Výborne, Katka! Konečne si mi naletela!“

Katka si nič nevšimla a ďalej si šinula po horskej spojke. Keby len tušila, po akej trati sa to vybrala do hôr! Mašinka, ako ona sa tejto trate báli ako čert kríža. Niet divu, lebo to bola najnebezpečnejšia trať v celej Tramtárii. Viedla medzi strmými skaliskami a cez priesmyk medzi nevyspytateľnými horami Kalejdón a Varis. Najnebezpečnejším miestom bol práve priesmyk, lebo aj tie najmenšie otrasy spôsobené idúcou mašinkou, dokázali v tomto mieste spustiť ohromné balvany, ktoré už nejednu mašinku prevalcovali. Katka ale o ničom nevedela a šla ďalej. Čím ďalej išla, tým viac sa jej šmýkali kolesá, lebo svah bol veľmi strmý a vagóny veľmi ťažké. Keď uvidela v strede koľajníc ozubený hrebeň, zastonala: „Bodaj by som aj ja mala to ozubené koliesko, aké má Petrík, hneď by sa mi šlo lepšie!“ Pomaličky stúpala vyššie a vyššie a krajina okolo nej vyzerala čoraz zlovestnejšie. Rušňovodič sa so strachom opýtal Katky. „Nevrátime sa, Katka? Vôbec sa mi tu nepáči! Zdá sa mi, že nám tu hrozí veľké nebezpečenstvo!“ Katka na to nič nepovedala, ale zrazu prešla okolo cestnej značky Padajúce kamene. „Čo tu robí cestná značka?“ divil sa Katkin kurič a nemuseli ísť ďaleko, aby zistili, prečo tam je. Práve vchádzali do spomínaného priesmyku medzi tými nebezpečnými horami. A tie vôbec nevyzerali, že by Katku vítali. „Mám taký čudný pocit, akoby sa na nás niekto nenávistne díval!“ poznamenal Katkin kurič a Katka odpovedala: „Asi nás sledujú duchovia týchto hôr!“

Katka sa tak bála, že od strachu zastavila. To však vôbec nemala robiť! V momente, keď zastavila, ozval sa hrozný hrmot a zem sa začala triasť. Čoskoro Katkin rušňovodič zvolal: „Pozor!!! Rúti sa na nás ohromný balvan!!!“ Mal pravdu. V okamihu, keď to dopovedal, onen balvan zbadala aj Katka a dala sa rýchlo na útek dolu kopcom. Keďže ju dolu ťahali aj ťažké vagóny, nabrala slušnú rýchlosť, ale aby nevykoľajila, rušňovodič ju trochu brzdil, ale zároveň sa bál, aby ich balvan nedohonil a nerozpučil ich na kašu. Balvanisko ich totiž rýchlo dobiehalo. Čoskoro Katky vyšla na klopenú koľaj na kraji strmého kopca. Katkina posádka sa bála, aby z kopca nespadli, ale našťastie sa dolu kopcom zgúľal balvan a Katka so všetkými vagónmi zostala na koľajniciach. Hneď, ako to videla, zastavila a zhlboka si vydýchla: „Úúúúúúúúúúúúúúf! To bolo o chlp!“ „Veru, Katka, bolo to chlp!“ zahlásil jej kurič. „Ale nezostaneme tu ani chvíľu! Plnou parou vzad!“ zavelil rušňovodič a Katka ho poslúchla.

Keď došli do stanice pod kopcom, čakal ju už tam Petrík. Veľmi sa zlostil: „Počúvaj Katka! Čo ti to napadlo vziať si moje vagóny?“ Zadychčaná Katka chcela niečo odpovedať, ale keď zbadala, že Petrík tam nie je sám, úplne onemela. V stanici bola aj veľká lokomotíva, ktorá sa volala Mária. Hrozne sa na Katku hnevala: „Nieže si si dovolila ukradnúť Petríkovi vagóny, ale aj si si dovolila vyjsť na tú najnebezpečnejšiu trať bez toho, aby ti to dovolil niektorý zo starších rušňov! Mám pocit, že si iba mladá faganka, lebo s takouto frajerinou som sa väčšinou stretla u nových mašiniek! Povedz mi, koľko máš vlastne rokov?!“ „Sto-dvadsať-sedem….“ vyjachtala Katka a Mária ju okríkla: „Stodvadsať sedem? Mňa šľak trafí, ty ešte aj klameš! Ja si myslím, že skôr máš iba mizerný rok!“ „Ale, Mária… Ona má naozaj toľko rokv, akurát ešte nikdy nejazdila na tejto trati. Je to Zuzkina sestra.“ „Zuzkina sestra? Ak je to tak, ja sa rozsypem!!!“ vypliešťala oči Mária a vtom sa odkiaľsi ozval zákerný chichot. „Kto to je? Kto sa to tak chichoce?“ čudovala sa Katka a Petrík zvolal: „Ja viem, kto to je! A veľmi dobre!“ Hneď zašiel po toho, kto sa chichúňal a nebol to nik iný ako Lucipek. „Snáď ma neoklamal, keď sa takto smeje…“ divila sa Katka. „Zrejme ťa oklamal!“ zahlásil Petrík a hneď všetko Katke vysvetlil: „Ten vlak mohol počkať, aj keby som ho odviezol neskoro v noci, aj tak by prišiel načas. Navyše, keď potrebujeme niečo odkázať, nikdy neposielame odkaz cez Lucipeka, lebo ten vždy všetko dopletie!“ Katke nebolo treba viac počuť! V momente vyhodila z kabíny svoju posádku a odfujazdila kamsi ďaleko pod hory. O chvíľu sa na obzore objavil mohutný mrak čierneho dymu, akoby niečo v diaľke horelo. „Tá musí mať ale zlosť, keď takto dymí…“ oznámil Katkin kurič. „Katka tak dymí???“ čudovali sa Petrík s Máriou. „Presne tak. Keď sa zlostí, púšťa veľké oblaky čierneho dymu. A keďže som ju nikdy nevidel takto dymiť, myslím si, že tentoraz má mimoriadnu zlosť.“ Mal pravdu. Keď sa Katka zjavila na obzore, všetci zbadali, že má od zlosti červené oči a rúti sa priamo na Lucipeka. Ten keď uvidel nesmierne rozzúrenú Katku, dal sa na útek, ale Katka ho rýchlo dostihla a tlačila ho dovtedy, dokiaľ neprerazil zarážadlo a nevyletel do poľa. Potom Katka naňho pomstychtivo zvolala: „Tak! A máš čo si zaslúžiš! Nabudúce sa mi ani na oči neukazuj, ty podliak!“

Lucipek sa po tejto udalosti dlho smutne pozeral na blízku trať, kedy ho niekto príde vyslobodiť. Na jeho nešťastie nikto dlho neprichádzal. Nakonuiec ho prišli vyzdvihnúť až v noci. Hasičský žeriav Florián ho naložil na plošinový vagónik, na ktorom ho odviezli do dielne. Tam naňho čakal prednosta. Veľmi sa s Lucipekom nebavil, iba mu sucho odkázal: „Za trest ťa tu necháme dovtedy, dokiaľ sa nerozhodneme, čo s tebou!“

Katka sa po tejto udalosti vrátila späť do  Černicova. A čo ju čakalo tam, o tom je už iná rozprávka.

Autor: Sergej- (Tomáš Halža)

Buďte prví komentujúci

Pridať komentár

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.