Bolo nádherné zimné sviatočné ráno. Mesto Husiarov sa práve prebúdzalo do Štedrého dňa a inak tomu nebolo ani v garážiach dopravného podniku, len s malou výnimkou, že sviatky tu pripomínali iba vianočný stromček na vrátnici a práve sa chystajúce historické autobusy, trolejbusy a električky, ktoré mali dnes jazdiť v rámci Vianočných jázd, presnejšie v ich dnešnej časti Štedrodenné jazdy. Ostatné všetko bežalo rovnako ako počas všedných dní až do momentu, než správca dokončil rozdeľovanie úloh.
Vtedy zašiel za veľkým modrým autobusom, ktorý sa volal Boris a oznámil mu: „Boris, ty ešte postoj! Mám pre teba zvláštnu úlohu!“ „Zvláštnu úlohu?“ čudoval sa Boris. „Áno, zvláštnu úlohu. Dnes podvečer nebudeš chodiť na linke 25 do Valčíc, ale vystriedaš na linke 28 Bertíka a povezieš okrem bežných cestujúcich aj dychovku s koledníkmi do Malej Lesnej, kde budú mať ako každý rok koncert na námestíčku!“ „To je super!“ potešil sa Boris a už sa nevedel dočkať momentu, kedy prejde na linku 28 a odvezie zvláštnych pasažierov.
Keď sa začalo stmievať, konečne tá chvíľa nastala. Autobusy Boris a Bertík sa medzi sebou vymenili a tak sa celá paráda mohla začať. Koledníci aj s kapelou už naňho čakali na prvej zastávke. Keď všetci nastúpili a Boris sa pohol, po celom autobuse začali znieť vianočné koledy. Všetci cestujúci mali z toho ohromnú radosť. Takto to šlo celú cestu, až kým… Až kým si Boris nedal pozor a na jednu zákrutu vyšiel prirýchlo. Myslel si, že tú zákrutu vyberie, ale nevybral. Cesta totiž nebola posypaná a tak mal Boris smolu. Na zľadovatelej ceste sa šmykol a vyletel z cesty. „Pomóóóóóć!!!“ kričal z plného hrdla, keď letel nad poľom a pristál v kope snehu. Našťastie, aj keď bol autobus plný, nikomu sa nič nestalo. Maximálne sa niekto odrel. Všetci sa zlostili na šoféra a šofér na Borisa. „Vidíš čo si spôsobil?“, kričal na Borisa šofér, „Teraz už koledníci ani kapela nikam nedôjdu a to vďaka tebe! Nemal si ísť tak rýchlo! Však si videl, že cesta nie je posypaná!“ „Mrzí ma to,“ zastenal Boris. „Čo bude s nami?“ pýtali sa cestujúci aj s kapelou a koledníkmi. „Idem po pomoc. Nikam nechoďte!“ povedal šofér a vydal sa na cestu. Brodil sa vysokým snehom, až sa nakoniec dostal na cestu. Po nej šiel smerom do najbližšej osady, aby autobus prišiel niekto vytiahnuť. Keď šlo nejaké auto, mával rukou, ale nikto mu nezastavil, až kým nešlo staré nákladné auto. Jeho šofér sa nad šoférom autobusu zľutoval a zastavil. „Kam to bude?“ opýtal sa šofér nákladného auta a šofér z autobusu odpovedal: „Do najbližšej dediny!“ „Môže až na farmu?“ „Jasné, môže. Snáď tam nejaký traktor bude voľný!“ „Tak nasadnite!“ pozval ho šofér nákladného auta a vyrazili. Keď došli do najbližšej osady na farmu, Borisov šofér vystúpil. „Ďakujem za zvezenie!“ rozlúčil sa a šofér nákladného auta odpovedal: „Niet za čo! Pomôžem, keď môžem!“ Keď nákladné auto odišlo, Borisov šofér zašiel za farmárom a opýtal sa: „Máte tu nejaký voľný traktor?“ Farmár sa uškrnul a odpovedal: „Jasné, máme. Major teraz odpočíva pri kurníku.“ A tak zašli za traktorom Majorom. „Ahoj, Major! Pomôžeš nám?“ „Zase nejaké auto zapadlo?“ zazíval rozospatý Major. „Dá sa tak povedať!“ zasmial sa Borisov šofér a spolu s farmárom nasadol do traktora. Traktor sa vzápätí rozbehol tak rýchlo, ako mohol. Na ceste bol opatrný, pretože si všimol, že cesta nie je posypaná. O pár minút došli na miesto, kde čakal na záchranu zapadnutý Boris. Keď Boris videl Majora, nebol nadšený, pretože párkrát už ho Major ťahal a vždy sa do problémov dostal vlastnou blbosťou, ako teraz, ale bol rád, že ho aspoň niekto prišiel zachrániť. „Neboj sa, Borisko, o chvíľu už budeš späť na ceste!“ zvolal Major a pomaly napínal lano medzi ním a Borisom Lenže keď sa zaprel, šmýkali sa mu kolesá a tak skôr sám zapadal, ako zachraňoval. „Hmm, takto to nepôjde!“, zvolal farmár nešťastne, „nemôže trošku pomôcť aj Boris?“ „Určite!“ zvolal Borisov šofér a šiel naštartovať Borisa. Potom to skúsili aj s tým, že sa aj sám Boris snažil dostať sa von. Lenže ani to nepomáhalo – ako Majorovi, tak aj Borisovi sa šmýkali kolesá. „Takto tu budeme večne!“ zlostili sa cestujúci. „Musíme niečo vymyslieť!“ zvolal farmár, keď videl, že aj keď sa Boris snaží, nepomáha to. „Moment! Dostal som nápad!“, zvolal natešene Borisov šofér, „Nemáte tu pár starých vriec?“ „Nejaké vrecia by tu mali byť!“ povedal farmár a vytiahol pár starých vriec. „Podložíme nimi Majorove aj Borisove kolesá a takto sa budú snažiť dostať sa von zo snehu.“ povedal Borisov šofér a spolu s farmárom aj niekoľkými cestujúcimi to urobili. Potom sa skúsili znova pohnúť. Fungovalo to! Majorove aj Borisove kolesá sa už nešmýkali až tak, ako predtým, ale pomaly sa obaja dostávali von zo záveja na cestu. O chvíľu už bol Boris na ceste. „Veľmi pekne vám ďakujeme!“ povedali cestujúci farmárovi a ten na to: „Nemáte za čo. Nebyť toho nápadu s vrecami, možno by sme v tom snehu trčali doteraz.“ Keď Major odchádzal, povedal Borisovi: „Dúfam, že sa to už viackrát nestane, lebo potom ťa v tom snehu nechám a budem sa ti smiať!“ „Snáď nie!“ odpovedal Boris a vyprevadil Majora do najbližšej osady, kde sa ich cesty rozišli.
Keď už bola tma, Boris dorazil do Malej Lesnej na námestíčko. Tam ho privítali a vianočný koncert pod rozsvieteným stromčekom sa mohol začať. Bolo to nádherné, lenže Boris nemohol ostať v Malej Lesnej až do konca koncertu. „Mrzí ma to, ale už sa musím vrátiť do mesta. Je mi to ľúto!“ ospravedlnil sa Boris koledníkom aj kapele. „To nič, nie si posledný autobus, ktorý sem chodí!“, odpovedal kapelník Borisovi, „A keď nie s autobusom, tak sa vrátime s električkou!“
A takto sa Boris sa rozlúčil a odišiel. Tentoraz šiel pomaly a opatrne, pretože už sa nechcel nikde pošmyknúť a narobiť tak ďalšie starosti s jeho vytiahnutím na cestu. Stačilo mu, keď ho vyťahovali cestou do Malej Lesnej.
HRALI:
Boris – Ikarus 280.10
Bertík – Karosa C744
Text a foto: Sergej
Be the first to comment