Veterány deťom – Husiarovské rozprávky 9: Neverkov busduch

Viete, čo je to busduch? Nie? Tak vám to vysvetlím. Busduch je duch autobusu. Straší rovnako ako iní duchovia, lenže namiesto ľudí straší autobusy, trolejbusy a električky. Ale niekedy sa mu podarí vystrašiť aj človeka a tiež dokáže rovnako ako ostatní duchovia prechádzať cez steny a lietať. Ale na rozdiel od iných duchov sa dokáže premeniť na obyčajný autobus, ale s úderom polnoci sa musí tak či tak premeniť naspäť na ducha. Ale prečo práve Neverkov? Pretože sa Brumkovi podarilo vystrašiť Neverka, ktorý, ako už jeho meno našepkávalo, na duchov veľmi neveril. A ako to urobil, o tom je nasledujúci príbeh.

Bol už neskorý novembrový večer a hoci vonku už mrzlo, sneh ešte nebol. Draken v tom čase rozprával štyrom autobusom v garáži, čo sa prihodilo v rovnakom čase, akurát pred dvanástimi rokmi. „Vtedy bola taká dlhá a krutá zima, až by ste sa divili. Vtedy o takomto čase boli ulice zaviate snehom a ten sa roztopil až v polovici apríla. A práve dnes pred dvanástimi rokmi sa stala hrozná nehoda – jeden z našich autobusov sa pošmykol a vrazil do najbližšieho domu, čím zbúral stenu, do ktorej vrazil. Nikto tú haváriu neprežil! Keďže ten autobus bol plný ľudí, bola to obrovská tragédia. Odvtedy počas zimných nocí jazdí po celom meste jeho duch a varuje ostatných, aby si dávali pozor na poľadovicu a zvlášť vtedy, ak majú veľa ľudí. Vy ste to ale nezažili, pretože ste k nám prišli až o pár rokov po tejto tragédii.“ Všetkých to dojalo, navyše tri autobusy sa začali triasť od strachu, pretože sa báli ducha, ktorého Draken spomínal, akurát jeden – Neverko – na to zavrčal: „Ha! Hlúposť! Tomu príbehu o tej tragédii verím, ale tej historke o duchovi už nie! Duchovia predsa neexistujú!“ Ale Brumek, ktorý sa ešte stále triasol od strachu, mu oponoval: „Ale existujú! Počul si o tom duchovi mlynárovho syna zo starého vodného mlyna neďaleko zoologickej záhrady? Videl som ho na vlastné oči! Dokonca som ho aj viezol!“ „Hlúposť!“, odvrkol Neverko, „To sa ti muselo len snívať!“ Potom sa všetci rozišli a šli spať okrem Brumka. Ten ešte musel ísť nahradiť posledný spoj na električkovú trať do Malej Lesnej, pretože električka, ktorá ho mala odjazdiť sa pokazila a všetky električky v tom čase už boli vo svojich vozovniach a určite už spali, alebo aspoň zaspávali.

Keď Brumek spoj odjazdil a vracal sa do garáží, nevšimol si, že v ceste mu stojí ľad a vedľa tej cesty pokrytej ľadom bolo skladisko, na ktorého nádvorí stál stoh debien plných fosforeskujúceho prášku, ktoré mali naložiť zajtra skoro ráno ešte pred východom slnka, preto stáli vonku. Brumek sa na tom ľade pošmykol, vletel na nádvorie skladu a vrazil do tých debien. Všetok prášok z nich vyletel do vzduchu a pokryl celý autobus. „Pfúúúúúúúj!“ vypľúval Brumek prášok a žmurkal, aby si vyčistil oči. Jeho šofér zatiaľ zavolal skladníka a ten zas políciu. Skladník navyše zasvietil vonkajšie svetlá, aby dobre videli tú spúšť. Keď prišiel policajt a spísal zápisnicu, povedal šoférovi: „Máte šťastie, že tie bedne boli poistené, ináč by dopravný podnik musel zaplatiť škodu. A mimochodom, autobus si umyte, aby nevyzeral ako duch.“ To Brumkovi vnuklo nápad: „Prosím vás, pán policajt, dovoľte mi zostať takým špinavým aspoň túto noc, lebo máme v garáži jeden autobus, ktorý neverí na duchov.“ „No dobre,“ usmial sa policajt, „ale nech ti šofér umyje aspoň svetlá, predné okno a dvere, aby videl na cestu!“ A s tým Brumek súhlasil. Keďže sa prášok na ňom nabil od svetiel na sklade, svietil v noci ako svätojánska muška. A to Brumek využil na to, aby vystrašil Neverka. Mal šťastie.

Neverko spal vonku a osamote. A ani vo sne mu nenapadalo, čo by sa o chvíľu mohlo stať. Brumek začal okolo neho krúžiť a zavýjať: „Húú – húúú! Dávaj si pozor! Dávaj si pozor!“ Neverko rozospato otvoril jedno oko a zavrčal „To je určite len vietor!“ a zavrel ho. Brumek okolo neho ďalej krúžil a zavýjal: „Dávaj si pozor! Cesty sú šmykľavé! Cesty sú šmykľavé!“ Neverko lenivo otvoril druhé oko a zamrmlal „To bol určite len sen…“ a tiež ho zavrel. A Brumek rovnako, ako predtým krúžil okolo Neverka a zavýjal: „Cesty sú šmykľavé…! Buď opatrný… buď opatrný…!“ Vtedy to Neverkovi nedalo, otvoril obe oči a z toho, čo práve zbadal sa veľmi vyľakal: „Prepánajánakráľa!!! Veď je to duch! Busduch!!!“ Brumek si túto chvíľu náramne užíval a strašil ďalej. Lenže práve sa zdvihol vietor, začal svetielkujúci prášok z Brumka odfukovať a ani nie po minúte viac pripomínal autobus ako ducha. Práve vtedy ho Neverko spoznal: „Brumek! Ty potvora! Strašiak jeden!“ Keďže Brumek stále krúžil so zatvorenými očami, to, že už nie je pokrytý práškom zistil až vtedy, keď naňho Neverko kričal. Vtedy prekvapene otvoril oči a zistil, prečo ho Neverko spoznal. Tento humbug zobudil všetky ostatné autobusy, trolejbusy a električky, čo tam boli a keď videli, čo sa stalo, nahlas sa rozosmiali. Keď šofér vystúpil z Brumka, opýtal sa Neverka: „Tak čo, už veríš, že duchovia existujú?“ Neverko zahanbene pozrel horel na oblohu a povedal: „Áno! Verím…“ Všetci okrem Neverka sa znovu nahlas rozosmiali. Lenže stačilo, aby Brumkov šofér práve pozrel na hodinky a všetci museli stíchnuť: „No ale už ticho, je poriadne neskoro a to ste už mali dávno spať!“ A tak všetkým poprial dobrú noc a všetci v garáži šli spať.

Ale keď Brumkov šofér odchádzal z garáží, za garážami sa mihol zvláštny tieň… Neviete, či to nebol náhodou ozajstný duch?

Autor: Sergej