Bol už skoro koniec leta a v tomto období chystal jeden z miestnych turistických klubov výlet na hory v okolí Husiarova. Chceli si to aj nejako ozvláštniť a tak si z dopravného podniku požičali turistický historický autobus, Vandrovníčka. Vandrovníček bol ohromne šťastný, že si po niekoľkých rokoch, kedy oňho nikto nemal záujem, pretiahne kostru. A tak vozil turistov sem a tam za krásami miestnych hôr.
Keď v jednej podhorskej dedine čakal, kým sa turisti vrátia, všimol si na dvore, kde rozoberali autá, autobus, ktorý sa naňho zarážajúco podobal. Alebo na jeho bratov, Marcela a Ďurka. Keď sa k nemu priblížil, zistil, že nemá prednú mriežku a na jej mieste je len plech. A tak sa mu prihovoril: „Ahoj! Kto ťa tu nechal, aby ťa rozobrali?“ „Dvaja zlí páni. V meste, kde som jazdil, ma predali naraz dvom a tí sa o mňa donedávna hádali. Stál som počas ich nekonečnej hádky na konci dediny a potichučky ma obaja rozoberali. Jeden si zo mňa vzal toto, druhý zas tamto a tak to šlo dovtedy, dokiaľ jeden z nich nevyhlásil: -Takýto šrot nechcem!- A druhý na to: -V poriadku, ani ja nechcem túto haraburdu!- A tak ma dali sem…“ „Šrot! Haraburda! Také bezcitné!“, hneval sa Vandrovníček, „Volali ťa aj ináč, ako takto hnusne?“ „Áno, keď som jazdil vo svojom meste, tak ma volali Alfonz. Alebo Alfonzo. Boli to tak krásne časy, že možno krajšie ani nebudú…“ „Nezúfaj, Alfonzo! Keď bude môj šofér súhlasiť, preveziem ťa domov, do Husiarova. Tam ťa opravia a budeš jazdiť pri rôznych slávnostných príležitostiach!“ Šofér súhlasil, ale povedal, že ho nebude ťahať celú cestu, nech si poňho niekto z Husiarova príde. A tak ten záhadný autobus, z ktorého sa nakoniec vykľul trolejbus, prišiel odtiahnuť Draken.
V Husiarove to však už nešlo podľa Vandrovníčkovho plánu.
Riaditeľ so správcom sa rozhodli, že hoci týchto trolejbusov nie je veľa, bude lepšie ho rozobrať ako zrenovovať. Alfonz sa takmer rozplakal. Horšie to bolo, keď od správcu začul slová: „Pozajtra ho zošrotujeme!“ Vtedy sa už naozaj rozplakal. Plakal dlho do noci. Takto zobudil najprv Marcela, ktorý ho okríkol „Prestaň revať!“ a potom Mateja, ktorý sa začudoval: „Kto to tak usedavo plače? Znie to, akoby plakal nejaký bus, čo ho majú čoskoro rozobrať!“ „Máte pravdu!“, odpovedal Alfonz Matejovi, „Pozajtra ma majú rozkúskovať! Rozobrať na márne kúsky!“ Matej a Marcel sa k nemu pomaličky priblížili. Marcel preto, aby ho zase okríkol „Nerev už konečne! Taký je osud!“ a Matej preto, aby ho poľutoval: „Neplač už toľko! Možno sa nejaká iskierka nádeje nájde!“ Zrazu do garáže vošiel Vandrovníček: „Kto to tu tak plače, narieka?“ Marcel zavrčal: „Tento tu!“ „Pššššt!“ utíšil ho Matej a zašepkal: „To plače ten nový! Čo ho dnes dotiahol Draken, ale vrchní páni tomu novému trolejbusu nedávajú žiadnu šancu! Pozajtra ho chcú zlikvidovať!“ „Čože?!!!“, zhrozil sa Vandrovníček, „Ja som ho zachránil pred istou smrťou a tu ho chcú zabiť? To je nepochopiteľné!!! Veď čo sa pamätám, v podobnom stave bol Fénix a toho brali na renováciu raz-dva! Musíme niečo vymyslieť!“ A hútali a hútali, až sa ozval Alfonz: „Čo keby ste ich prehovorili? Hlavne správcu a riaditeľa!“ „To nepomôže!“ odvrkol mu Marcel. „Ale skúsiť to môžeme!“ povedal Vandrovníček. „Ale čo ak má Marcel pravdu?“, opýtal sa Matej, „Čo ak to nevyjde? Musíme vymyslieť aj plán B!“ „Plán B? Čo je to plán B?“ spýtal sa Alfonz. „Náhradný plán! Pre prípad, keby pôvodný plán zlyhal!“ vysvetlil mu Vandrovníček. A tak sa znova zamysleli a hútali a hútali, až sa ozval Matej: „Hej! Spomínate si na pána Štofáka z Hájova? Ten opravil snáď čokoľvek! Aj totálny vrak! Možno si spomínate na prípad, keď k nemu doniesli taký starý gramofón na kľuku, čo z neho zostalo len torzo? On ho dostal do takého stavu, že hral ako nový!“
„Lenže Alfonz nie je gramo!“ zahundral Marcel. „Tak dobre. Tak si spomeňte na poslednú Veterán rallye, na ktorej sa objavil Turek. Jedného veterána tak doriadil, že bol vhodný akurát tak do šrotu. A pozrite, čo z neho Štofák urobil! Hotový zázrak, to auto vyzeralo ešte krajšie, ako pred tou hroznou nehodou!“ „Lenže Alfonz nie je auto! Je to trolejbus! A trolejbus je oveľa zložitejší ako auto! Je v ňom plno elektrických okruhov, ktoré keď nebudú správne fungovať, tak dokážu narobiť riadnu paseku! Spamätajte sa trochu! Jeho tak či tak pred smrťou nič nezachráni!!!“ hučal Marcel, ale Vandrovníčka to poriadne naštvalo a odohnal ho. Naštvaný Marcel sa odpratal do zadnej časti vozovne a tam sa zašil.
Zajtra Vandrovníček s Matejom a Drakenom prehovárali správcu, ako mohli, no nič nepomáhalo. Správca si tvrdohlavo stál za svojím rozhodnutím. A tak v noci Draken so svojím a Vandrovníčkovym šoférom pristúpili k splneniu „plánu B“. Alfonza s Drakenom spojili tyčou a Draken ho ťahal niekoľko kilometrov až do osady Hájov. Keď ho tam priviezli, Vandrovníčkov šofér nechal za Alfonzovým stieračom tento odkaz:
Drahý pán Kazisvet!
Potrebovali by sme tento trolejbus opraviť čo najrýchlejšie, inak sa môže stať, že ho skôr, či neskôr nájdu a zničia ho.
Úpenlivo prosia:
ťahač Draken
trolejbus Matej
autobus Vandrovníček
a ich vodiči.
Počas nasledujúceho dňa stodolu, „kde pán Kazisvet robil zázraky“, ako miestni hovorili o Štofákovej stodole, špehovali Draken a Vandrovníček. Neskôr sa k ním pridal aj autobus Zbygniew, ktorého hrozne zaujímalo, čo tí dvaja vlastne chystajú. Keď mu porozprávali, pochopil. Ostatným autobusom, trolejbusom ani električkám nechceli povedať ani ň, pretože nechceli, aby sa to vytáralo a aby neprišli k pánovi Štofákovi po trolejbus, aby ho následne v dopravnom podniku rozobrali. No nikto nič nevidel. Všimli si akurát to, že trolejbus kamsi zmizol. Proste ho nikde nevideli.
Ale nasledujúcu noc pán Štofák cez Zbygniewa odkázal Drakenovi, aby prišiel po trolejbus. Keď Draken prišiel po Alfonza, skoro so Zbygniewom spadli z kolies. Alfonz vôbec nevyzeral ako vrak, ale skôr naopak – ako trolejbus, čo práve vyšiel z továrne. Alfonz doslova žiaril novotou. Keď ho priviezli do garáží, začali spolu s Vandrovníčkom a Matejom tŕpnuť, čo bude ráno.
Keď noc vystriedal deň, nastala chvíľa pravdy. Správca hneď ráno vošiel do garáže spolu s likvidátormi, aby trolejbus odprevadili na poslednú cestu. Keď videl, ako na trolejbuse, ktorý mal prestať existovať už včera, žiari nový lak, rozzúrený vbehol do lakovne a kričal na lakovačov: „Kto sa opovážil nalakovať ten vrak trolejbusu?“ Všetci lakovači prisahali, že nelakovali žiaden vrak. Potom si správca všimol interiér, ako žiari novotou a vovnútri našiel žobráka. „Vy tu čo chcete?“ „Ja?“, opýtal sa žobrák, „Ja som Kazisvet, čo pokazí všetko!“ A hneď sa pchal na miesto šoféra. „Hej, kam sa to pcháte, tam nesmiete!“ „Ale musím! Aby som to pokazil!“ Správca bol zo žobráka takmer zúfalý. Čoskoro k trolejbusu pribehol riaditeľ, no bolo už neskoro. Žobrák vystrčil správcu von z trolejbusu a zavrel dvere. Potom sa trolejbus Alfonz rozbehol po garáži. Keď všetci videli, ako ten „vrak“ jazdí, s údivom otvorili ústa. Žobrák na nich mával z okna šoféra a volal hlavne na správcu a riaditeľa: „Vidíte? Pokazil som ho, už je to úplný vrak, stačí ho len rozobrať!“ Pritom mu hrozne lietali šibalské iskričky v očiach. Správca s riaditeľom pri pohľade na trolejbus, ktorý chceli nechať zošrotovať, si šepkali: „Áno, ten žobrák tento trolejbus pokazil – ale naopak.“
Aj Marcel čoskoro zmenil názor na Alfonza. Už v ňom nevidel kopu šrotu, ktorú vyhrabali ktovie odkiaľ, ale krásne zrenovovaný historický trolejbus.
Alfonz bol zase hrozne šťastný, že ho zaradili tam, kam chcel – medzi historické vozidlá. A Draken s Matejom, Vandrovníčkom a Zbygniewom boli na seba patrične hrdí. Nebyť ich, tak Alfonza by už ťažko niekto zachránil.
HRALI:
Vandrovníček – Karosa ŠD 11
Alfonz – Škoda T11
Marcel – Karosa ŠM11
Matej – Tatra T400
Draken – Tatra 813
Zbygniew – Jelcz 272
Autor: Sergej
Takže ešte raz sa ospravdlňujem redakcii za to, že som rozprávku poslal až tak neskoro – dnes ráno 😀 pretože som úplne stratil pojem o čase a na to, že bol včera piatok a všetky obrázky som mal dokončiť už včera, som prišiel až včera v noci. Takže dnes ráno som narýchlo spravil len ten posledný obrázok. Pôvodne ich malo byť viacej asi ešte dve som chcel urobiť, jednu s večne hundrajúcim Marcelom, rozzúreným Vandrovníčkom a plačúcim Alfonzom a druhú so Zbyniewom.
Takže toľko pre čitateľov taká pikoška zo zákulisia 🙂 a dúfam, že sa rozprávka páčila 🙂