Veterány deťom – Husiarovské rozprávky 6: Urlich

28Ulrich bol vojenský nákladiak. Presnejšie bývalý vojenský nákladiak, ktorý už dlho slúžil Dopravnému podniku Husiarov. Dopravný podnik ho kúpil vtedy, keď v kasárňach vyraďovali staré autá a medzi nimi bol aj Ulrich. Síce mal nemecké meno, ale vyrobili ho v Rusku. Keď prišiel do dopravného podniku, musel prejsť dvomi zásadnými úpravami – najprv ho poslali do továrne, kde sa vyrábali a opravovali nákladné autá, električky, autobusy, trolejbusy, lokomotívy a vagóny na výmenu motora, pretože Ulrich mal benzínový motor a dopravný podnik vychádzal benzín strašne draho. Preto mu v továrni vymenili pôvodný motor za nový, naftový. Keď už mal motor vymenený, jeho výkon sa neznížil, ale naopak – zvýšil, pretože motor, ktorý dostal, vyrábali práve pre autá jeho typu ako náhrada za žravý benzínový.

Potom ho museli premaľovať, aby si ho ľudia nemýlili s vojenskými autami. Nakoniec doňho naložili všetky veci, ktoré mala stará pojazdná dielňa, ktorej sa museli zbaviť, pretože už bola veľmi stará. A tak sa v Ulrichovi objavili veci, ako skrinky na náradie, kompresor, zváračka, ťažná tyč a podobné veci, ktoré robotníci potrebovali pri oprave pokazeného autobusu na ceste, prípadne jeho odtiahnutie do dielne, alebo na opravu elektrických zariadení, ktoré dávali životodarnú elektrinu pre električky a trolejbusy.

Keď ho dokončili, na jeho bok nastriekali nápis DIELENSKÉ VOZIDLO.

Jeho prvý výjazd bol, ako inak, k defektu úplne novučičkého autobusu Brumka. Keď mu to robotníci povedali, Ulrich nahlas zahundral: „Defekt! Hlúpe pichnuté koleso! To si ho tu šoféri nevedia vymeniť sami?“

28

Lenže keď prišiel na miesto, zistil, že autobus nemá pichnuté len jedno, ale všetky štyri kolesá! A neboli pichnuté, ale prasknuté. Keď robotníci vystúpili z Ulricha, šofér autobusu im opísal, ako sa to stalo: „Idem si po ceste, zrazu mi tu do cesty vbehne pes, tak som šliapol na brzdy a zrazu počujem štyri rany ako z dela.“ „Úbožiak!“ povzdychol si Ulrich, pretože vedel, aké to je, keď prasnú všetky štyri kolesá. Vtedy sa vozidlo neovládateľne šmýka po ceste a len ťažko sa to dá ušoférovať, navyše bol rád, že autobus stojí na ceste, pretože často sa stane, že nešťastník skončí mimo cesty. Ulrichovi sa to ale stáť nemohlo, pretože mal v sebe kompresor, ktorý v prípade, že praskne pneumatika, dofukuje ju. Aj prípade, keby mu niekto do kolies vystrieľal celý zásobník pištole. To ale nebol prípad nešťastného autobusu. Ten mohol len bezradne stáť na vyfúknutých kolesách a čakať, kým mu kolesá vymenia. Lenže ako na potvoru, aj keď Ulrichovi robotníci vedeli, že idú k defektu, náhradné kolesá pre Brumka nechali v garáži a tak Brumkova radosť z toho, že už čoskoro bude môcť ísť ďalej, vystriedalo sklamanie. Ulrich sa zase nazlostil, že musí merať tú istú cestu dvakrát. Neostávalo mu teda nič iné, než sa po chýbajúce kolesá vrátiť do garáže. A tak sa Ulrich ponáhľal, aby Brumkov defekt stihli opraviť do večera. Lenže šiel tak rýchlo, že všetko v ňom poskakovalo a aby sa nestalo nič horšie, jeden robotník vzal do rúk kufrík s náradím. Keď Ulrich prišiel do dielní v garážiach, ten istý robotník nevedomky kufrík odniesol a jeho kolegovia, keď naložili kolesá a chystali sa na odchod, si to vôbec nevšimli.

Keď dorazili, vyložili zdvihák a koleso, ktoré šli meniť. Potom nasledoval kufrík s náradím. No ten nebol na svojom mieste. „Kde je kufrík?“ spýtal sa jeden robotník. „Ja neviem! Ja ho nemám!“ zvolal druhý. A tak sa robotníci pýtali navzájom, či ho nevideli. Nikto o ňom nič nevedel. Začali ho hľadať, ale márne. Akoby sa vyparil. Až to jednému z robotníkov došlo: „Ja hlava deravá! Veď ja som ho odniesol do dielne, keď sme boli po kolesá!“ A Ulrich zavrčal: „No to dopadlo! Najprv kolesá, potom kufrík…vy si hádam raz hlavy pozabúdate! A ktovie, či nakoniec nezabudnete mňa?“ Keď robotníci šli smutne sadať do Ulricha, aby zašli po zabudnutý kufrík, ozval sa Brumkov šofér: „Nezúfajte, chlapci! Ja náhodou jeden kufrík vozím stále so sebou!“ Robotníci od radosti z Ulricha povyskakovali a rýchlo šli spoločne so šoférom meniť kolesá. Onedlho bol Brumek hotový a mohol sa zaradiť späť do premávky. No namiesto toho vďačne odviedol Ulricha do garáží. Potom sa v garážiach veselo rozprávali. Brumek rozprával veselé príhody z dopravného podniku a Ulrich zase od armády. Dokonca jedna z jeho príhod bola veľmi podobná tej, ktorú dnes spolu zažili, ale namiesto autobusu Ulrich pomáhal tanku, ktorý navyše zapadol v bahne. Vtedy boli posádky oboch vozidiel zabahnené až po uši.

Neprešiel dlhý čas a hoci Ulrich bol známy svojím hundraním, všetky vozidlá v dopravnom podniku si ho obľúbili. Veď keby nebolo jeho, mestská doprava v Husiarove by už možno dávno prestala fungovať.

HRALI:
Ulrich – ZiL-131
Brumek – Karosa B732

Námet: Sergej
Text a foto: Sergej

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.