Veterány deťom – Husiarovské rozprávky 5: Záhadná porucha, alebo ako prekabátiť Turka

Neprešiel dlhý čas a všetky husiarovské trolejbusy museli absolvovať technickú prehliadku. Všetko by bolo normálne, keby inšpektor, ktorý prehliadku robil, nezakázal jazdiť skoro všetkým kĺbovým trolejbusom, pretože vraj všetky majú akúsi vážnu poruchu, ktorá ohrozuje cestujúcich. V poriadku bol podľa neho len jeden jediný kĺbový trolejbus – Oleg.

Olega vyrobili na Ukrajine a podľa toho tiež vyzeral. Jeho biely náter s belasými pruhmi veľmi pripomínal jeho ruských kolegov, alebo autobusy z ČSAD. Nečudo, že si preto vyslúžil prezývky a posmech. Najhoršie si ho doberal, samozrejme, Turek. Bol to hádam najprotivnejší autobus v celom meste a okolí. Častokrát šli Olegovi od jeho posmeškov prasknúť nervy. Raz, keď odpočíval na konečnej pri zoologickej záhrade, prišiel Turek a hneď ho podpichol: „No čo, ešte stále jazdíš na lacnú elektrinu z Černobyľu?“ To Olega nesmierne rozčúlilo a len-len, že do Turka nevrazil. V tom mu zabránil Paroháčik: „Hej, nebuď na Turka taký prchký! Predsa neber ho vážne!“ „Vážne-nevážne, ja to urobím!!! Veď ja mu ukážem, z koho si robí posmech!“ Paroháčik ho ešte stále blokoval. Dohováral mu: „Ty sa chceš dať zahanbiť pred novými autobusmi a tým pádom zosmiešniť všetky trolejbusy v meste? Buď predsa chlap! Zajtra prídu k nám dva úplne nové autobusy a pokiaľ sa nemýlim, hneď po dodaní budú jazdiť aj ako náhrada za trolejbusy! No a čo si pomyslia, keď ťa uvidia, ako vrážaš do autobusu? Tým docieliš len to, že nové autobusy stvrdohlavejú a budú chcieť od nás odísť!“ Oleg sa zamyslel. Potom sa usmial akoby dostal nápad a hneď odišiel. Keď Paroháčik videl, ako Oleg odrazu odchádza, pomyslel si: „Čo len zas vyvedie?“

Keď prešla noc a prišlo ráno, dva úplne nové kĺbové autobusy práve prišli do garáží dopravného podniku. Keď správca ráno rozdelil úlohy, šiel vybaviť obe nové autobusy. Dostali mená Majo a Bajo a čoskoro sa objavili v uliciach. Keď sa zoznámili s mestom, čudovali sa, že v meste jazdí len jeden kĺbový trolejbus. Čoskoro však zistili aj to, že jeden autobus má strašnú chuť provokovať. Najviac okrem Olega špáral práve do nich. A tak, keď raz všetci traja stáli na konečnej na Tróji, Majo sa nesmelo spýtal Olega: „Môžem sa niečo spýtať? Neurazíš sa?“ „A prečo by som sa mal urážať? Mňa môže uraziť len Turek! Len sa pýtaj!“ „Tiež máš plné zuby tých Turkových urážok a ohováračiek?“ „Ej čo plné zuby! Vyše hlavy!“ zvolal Oleg. „To by chcelo naňho nejakú pascu! Aby sa tak nevyťahoval!“ povzdychol si Bajo. „Akú pascu?“ čudoval sa Oleg. „Aké vyťahovanie?“ čudoval sa Majo. „Minule som išiel ako náhrada za trolejbus. Bol som pri bašte, v ktorej je múzeum zbraní a keď som vychádzal zo zastávky, v tej chvíli ma Turek surovo predbehol a vykrikoval: -Zbohom, Bajo, takých slimákov, ako si ty, v meste nepotrebujeme!- To nebolo fér!“ „To, že autobus, ktorý ide ako presun do garáže, alebo hocikde inde, predbehne autobus ktorý stojí na zastávke, je normálne, ale to, ako sa ti posmieval, tak to už v poriadku nebolo…“, objasnil mu Oleg, „Ale keď ste spomenuli pascu…“ Vtedy niečo obom autobusom – dvojčatám pošepkal a oni súhlasili. Potom večer v garáži to pošepkal Drakenovi. „No určite, do toho by som s radosťou šiel!“, zaradoval sa Draken, „Turek je totiž veľmi pekné číslo a preto by si zaslúžil príučku!“

A tak sa na druhý deň ráno stalo niečo divné – obe dvojčatá sa šli schovať kamsi do mesta, ale ešte predtým Majovi prelepili jeho číslo číslom brata, aby ich Turek od seba nerozoznal. Potom nachystali Olega  a hneď potom sa Draken šiel schovať blízko miesta, kde mal Olega pretiahnuť na druhú stranu cesty. Turek, obeť pripravovaného spoločného žartíku Maja, Baja, Olega a Drakena o ničom nevedel, pretože bol niekde v meste. Najprv mu šlo všetko podľa plánu, všade stíhal prísť načas. No potom, keď ho poslali jazdiť ako náhradu za chýbajúce trolejbusy, sa to zmenilo. Keď vychádzal zo zastávky, zrazu z ničoho nič ho predbehol Bajo. Zavolal na Turka: „Hej, Turek, zisti si, koľko minút meškáš!“ Ale Turek si z toho ťažkú hlavu nerobil. Keď bol o pár zastávok ďalej, za garážami dopravného podniku, predbehol ho trolejbus Oleg: „Zbohom, Turek, ktovie, ako ti bežia hodinky, keď ťa aj ja prebehnem!“ Ani teraz to s Turkom ani nehlo, no potom ho pomaly začínalo škrieť, že ako je možné, že ho na rovnakej linke, na ktorej ide on sám, predbehne Bajo aj Oleg? O trošku neskôr videl, ako sa Bajo vracia. V skutočnosti to bol zamaskovaný Majo a Bajo v tom čase už bol v garážiach. Majo na Turka už zďaleka volal: „Skontroluj si hodinky, či ti nestoja, lebo podľa mňa už meškáš vyše hodiny!“ Medzitým asi o kilometer ďalej Olega spájali tyčou s Drakenom a ten ho následne rýchlo pretiahol na druhú stranu cesty. Potom Olegovi nasadili palice späť na drôty a odpojili ho od Drakena. Hneď na to Drakenovi rýchlo naložili tyč, na ktorej ťahal Olega, otočil sa a šiel kade ľahšie naspäť do garáží, len aby sa nestretol s Turkom. Našťastie sa tak nestalo, pretože sa Turek onedlho stretol s protiidúcim Olegom. „Povedz mi, koľko meškám, pretože podľa Baja idem asi hodinu neskoro!“ Oleg mu odpovedal: „Ó, vy meškáte najmenej tri dni!“ A to Turka dopálilo. Vytočil svoj motor do najvyšších otáčok a náhlil sa tak rýchlo, že cestujúci v ňom poskakovali ako handry. Nadávali na šoféra, hromžili na Turka a preklínali celý dopravný podnik. Aj samotný šofér stratil nervy. Vystupňovalo sa to vtedy, keď autobus zastavili policajti a dali Turkovmu šoférovi pokutu za vysokú rýchlosť. Vtedy šofér zakričal dispečerovi do vysielačky:  „Ja už na túto kraksňu nemám nervy!!! Vyložím cestujúcich tam, kde práve som a Turka odtiahnite čo najďalej od tohto mesta!!! Už ho nechcem nikdy vidieť!!!“ Hádal sa s dispečerom, ale nakoniec  ho dispečer prehovoril, aby aspoň dokončil túto jazdu. Hneď, ako Turek došiel na konečnú pri zoologickej záhrade, šofér mu odpojil baterku a tak ho znehybnil. Ako náhrada zaňho prišla trolejbusica Ula, ktorú len včera uznali schopnú prevádzky. „Nie je na škodu si občas pretiahnuť starý kĺb“ povedala, pretože odvtedy, čo prišla do Husiarova, tak jazdila len pri slávnostných príležitostiach.

Oleg s Majom a Bajom boli odvtedy do večera nervózni, čo na to povie ich obeť Turek. Ale aj tak vošli do garáží vošli smelo. „Tak čo? Ako?“ spýtali sa ho. „Ani sa nepýtajte!“ odvrkol Turek. „Takže ani nechceš vedieť, ako sme si z teba vystrelili?“ „Nie! A choďte mi preč z očí!“ zavrčal Turek. Darmo, keď sa nechce rozprávať, tak proste nechce. Zato sa Oleg, Majo a Bajo chichúňali dlho do noci. A takisto s nimi aj Draken, hoci mu nebolo trikrát príjemné počúvať všetky Turkove nadávky, keď ho ťahal do garáže. Ale aj preto sa smial.

O pár dní sa usmialo šťastie aj na odstavené trolejbusy. Riaditeľ zistil, že inšpektor, ktorý prezeral trolejbusy si tú poruchu iba vymyslel a tak s ním raz a navždy skončil a tak sa ostatné nešťastné trolejbusy mohli vrátiť do ulíc.

HRALI:
Oleg – JUMZ – T1
Turek – Ikarus 280
Majo, Bajo – vymyslení
Draken – Tatra 813
Ula – Škoda Sanos S200

Námet: Sergej
Text a foto: Sergej