V Husiarove už mali trolejbusov viac, než dosť a tak urobili odbočku k pekárni z prvej trolejbusovej trate. V areáli pekárne totiž mali zachovanú časť trolejbusovej vlečky zo starej prevádzky trolejbusov v Husiarove a tak tú vlečku zrekonštruovali. Na tú vlečku sa zo všetkých trolejbusov pamätali len nákladné trolejbusy a trolejbus Matej, ktorí starú prevádzku trolejbusov zažili. Tí ešte o tej vlečke povedali, že vlečky tam vlastne boli dve a tá druhá slúžila tlačiarni, ktorá bola hneď vedľa pekárne.
Oidipus vtedy rozvážal noviny z tej tlačiarne po celom meste, kam vtedy viedli drôty a Michal s Gregorom vozili do pekárne múku z mlyna, ktorý už bol dávno zbúraný. Keď už bola odbočka hotová, nastal problém. Prvá trolejbusová linka nemala žiadne označenie. Vlastne mala, ale iba dočasné. Bolo to hlavne kvôli autobusom, ktoré zastupovali trolejbusy, keď trať bola hotová alebo keď v meste jazdil len trolejbus Paroháčik. To sa muselo zmeniť a tak trolejbusy, ktoré išli po prvej trati, mali tabuľky s číslom 71 a trolejbusy, ktoré jazdili na odbočku k pekárni, dostali tabuľky s číslom 72. Hneď ako začali trolejbusy jazdiť aj k pekárni, začali pripravovať ďalšiu trolejbusovú trať, ktorá ale neviedla tam, kam staré trate, ale šla na opačnú stranu mesta. Keďže tam, kde stavali novú trať, chodili autobusy a električky, tak tí o rozostavanej trati vedeli a tak hrozilo, že by sa to mohlo vyzradiť. Aby sa tomu zabránilo, všetky autobusy a električky dostali od vrchných pánov príkaz: „O novej trati ani muk, pretože to má byť pre trolejbusy prekvapenie!“ No niektoré autobusy a električky to chceli vyzradiť aj napriek príkazu a tak im v dielňach zalepili ústa.
Nová trolejbusová trať bola čoskoro hotová, ale v dopravnom podniku si spustenie novej trate nechávali na špeciálnu chvíľu. O pár týždňov sa totiž začínali historické slávnosti na počesť udelenia titulu Slobodné kráľovské mesto Husiarovu a navyše ďalšie dni dni, ktoré boli pre Husiarov veľmi významné, mali buď niečo spoločné s touto udalosťou, alebo boli blízko dňa udelenia titulu, hoci ich delilo od tohto dňa od niekoľkých rokov až po niekoľko storočí. Medzi tie ďalšie dni patril aj deň, kedy do ulíc vyšli prvé električky. V dopravnom podniku si to veľmi dobre uvedomovali a tak to chceli osláviť nielen každoročnou jazdou historických vozidiel a tradičným dňom otvorených dverí, ale aj otvorením novej trolejbusovej trate.
Len jedno robilo vrásky na čelách vrchných pánov dopravného podniku a to každoročné vyvádzanie autobusu Turka na tamojšej Veterán rallye. Skoro každý poznal, akú spúšť po sebe ten autobus zanechá, keď sa objaví na pretekárskej trati. Skoro každé druhé vozidlo potom potrebuje novú renováciu, ak stretne Turka, ktorý má na pretekoch priam demolačnú náladu. Keď nestretne, má obrovské šťastie. Preto sa rozhodli, že tento rok ho okrem tradičného zamknutia do garáže omotajú reťazami, nasadia na jeho kolesá „papuče“ a zabarikádujú dvere garáže, kam ho zamkli.
Konečne nastal deň D. Ráno sa konalo otvorenie novej trolejbusovej trate a keď starosta Husiarova spolu s riaditeľom dopravného podniku prestrihli červenú pásku, na novú trať sa vydal historický trolejbus Matej. Síce vtedy chodili aj trolejbusy, ktoré jazdia každý deň, ale tie chodili len na starej trati a na odbočku, kým historické trolejbusy jazdili nielen na novej, ale aj na starej trati. Zvláštnosťou medzi atrakciami počas historických dní boli pojazdné múzeá, teda nákladné električky s nákladnými vagónmi, v ktorých boli vystavené rôzne veci, obrazy a fotky, ktoré súviseli s históriou mestskej dopravy v Husiarove. Na pojazdné múzeum sa vtedy zmenil aj nákladný trolejbus Oidipus, v ktorom sa na rozdiel od nákladných električiek konala výstava venovaná bývalej trolejbusovej spoločnosti v Husiarove, odkiaľ spolu s Matejom, Gregorom a Michalom pochádzal. Ale Michal s Gregorom robili inú atrakciu – na svojich korbách vozili každého, kto prejavil záujem. Niečo podobné bola aj jazda nákladnými vagónmi, v ktorých sa kedysi po meste rozvážalo uhlie. Tie ťahali nákladné električky, ktoré počas všedných dní odťahujú pokazené električky. Samozrejme nesmela chýbať jazda parným vlakom po električkových koľajniciach.
Popoludnie patrilo známej Veterán rallye. Organizátori, ale aj správca z dopravného podniku tŕpli, aby sa Turek zase nedostal z garáže von a tak nepokazil preteky. Bolo totiž známe, že Turek dokázal vytlačiť z cesty aj nákladné auto, či autobus. Po Turkovom nájazde končili autá v lepšom prípade v priekope, alebo mimo cesty, v horšom v stromoch alebo prevrátené na strechu. A na to organizátori nechceli v žiadnom prípade dopustiť.
Veterány – autá a autobusy – už netrpezlivo čakali na štarte. Keď rozhodca mávol vlajkou, všetci vyštartovali. Bola už asi hodina potom, čo posledné auto prešlo cez štartovú čiaru, keď sa zrazu sa na vyrútil Turek. Organizátori, keď to zbadali, začali sa búchať po hlave a nariekať: „To nie je možné, to musí byť zlý sen!!!“ Turek mal ako počas predošlých ročníkov pretekov namaľované na sebe veľké biele výkričníky, ktoré naňho pod hrozbou prejdenia namaľoval zúfalý mechanik. Znova vyrážal autá a autobusy z cesty. Keď z cesty vytlačil Marcela, autobus z dopravného podniku, ktorý sa na pretekoch zúčastnil, výsmešne vykrikoval: „Hej, Marcel, teraz si skončil!“ Marcel našťastie skončil len vedľa cesty, ale nesmierne ho štvalo, že ho Turek takto potupne vytlačil. Rozhodol sa, že sa mu pomstí. Ale ako? Na Turka nemá! Keď vtom si zrazu spomenul na svojho dobrého kamaráta Števa.
Števo bol parný valec. Vtedy, keď ho vyradili, bol nefunkčný, ale keď sa o ňom Marcel dozvedel a povedal o ňom Drakenovi, tak ho Draken previezol k jednému gazdovi, ktorý zbieral staré stroje a keď ho ten gazda opravil, znova začal jazdiť. Odvtedy bol s Marcelom dobrý kamarát a bol známy tým, že krotil neposlušné autá. A tak sa Marcel za ním vydal skratkou cez pole. Števo bol práve na výstave v rušňovom depe, kde bol okrem výstavy parných rušňov cieľ pre preteky. Keď za ním Marcel prišiel, oznámil mu: „Turek zase vyvádza na Veterán rallye!“ „Už zase?“, nazlostil sa Števo, „Veď nech počká, ja mu ukážem!“ A rozkázal svojmu kuričovi poriadne podkúriť pod kotlom.
Keď Turek došiel, začal sa vychvastávať: „Zvíťazil som! Zvíťazil som!!!“ Diváci, ktorí to počuli, začali naňho zborovo volať „Fúúúúúúúúúúúúúúj!!!“ ale to ešte netušili, ako sa bude hanbiť, keď zasiahne Števo. Práve začal z Turkovho zadného nárazníka vyrábať placku. Turek to zistil, až keď mu prasklo zadné sklo. „Hej!! Hej!!! To kde praská sklo?“ Marcel vyšiel pred Turka a objasnil mu to: „Na tvojom zadku!“ A až vtedy Turek pocítil v zadnej časti silnú bolesť a zareval: „Jaúúúúúúúúúúúú!!! To je môj zadok, neničte mi ho!!!“ „Až keď sa polepšíš!“, odkázal mu Števo, „Inak na budúci rok urobím z teba placku!“ Turek sľúbil, že sa polepší a tak ho Števo prestal valcovať. Lenže po celý zvyšok dňa musel byť všetkým divákom v depe na posmech. Do garáží ho odviezli až v noci. A na výstrahu ho do konca roka nechali tak, ako ho nechal valec Števo.
HRALI:
Turek – Ikarus 280
Marcel – Karosa ŠM11
Oidipus – KTG-1
Michal, Gregor – vymyslení
Autor: Sergej
Text a foto: Sergej
Pridajte prvý komentár